Cisár sa však nepoučil a ďalej hromadil chyby. V roku 593 Priskos odmietol vojakom staré právo na časť koristi a celú ju poslal cisárovi. Je veľmi pravdepodobné, že rozkaz vyšiel od cisára, ktorý chcel všetky peniaze do svojej pokladnice. Je riskantné obrať mužov na fronte o to, čo im patrí za nebezpečnú prácu.
V tom istom roku cisár vydal rozkaz, aby jeho vojsko prezimovalo severne od Dunaja. Ríša by ušetrila peniaze na vydržiavanie vojakov, ktorí by si museli hľadať obživu u svojich nepriateľov. Vojaci protestovali a poukazovali na zbytočnú mieru nebezpečenstva a možný hlad. Problémom nebola samotná zima. Rimania boli vycvičení na zimné boje, mali zodpovedajúcu obuv a oblečenie, zvládali aj náročné presuny v horskom teréne a práve proti Slovanom sa odporúčali zimné operácie. Lenže žiť mimo bezpečného územia základne bolo niečo iné. Priskos sa poučil z predchádzajúcich problémov a rozkaz nesplnil. Nebol dosť lojálny k cisárovi a stálo ho to funkciu.
Medzi najvážnejšie a nakoniec osudové prešľapy cisára patrilo vymenovanie svojho brata Petra a chránenca Komentiola za veliteľov vojska na Balkáne. Nahradili Priska a ukázali sa ako úplne neschopní vysokého postu. Niesli hlavný podiel viny za vážne porážky a zlý stav armády. Inak to bolo skúsené vojsko s mnohými veteránmi, ktorí mali za sebou úspešné vojenské ťaženia. Začiatkom 90. rokov sa im darili boje proti Slovanom a Avarom a úspechy s nimi dosahoval aj Priskos.
Podľa obvinení súdobých prameňov Komentiolos vydal svoje vojsko avarskému kaganovi, ale skôr nezvládol velenie v bitke v roku 598 a do zajatia padlo 12-tisíc mužov. Kagan žiadal výkupné, lenže cisár ho odmietol zaplatiť. Kagan preto znížil výkupné, ale cisár opäť odmietol zaplatiť a nasledovala poprava zajatcov. Niektorí obviňovali cisára, že týmto štýlom potrestal opakovane revoltujúcich vojakov. Dôvera vojakov v cisára bola značne narušená, ale ešte stále ho rešpektovali. Žiadali o odvolanie Komentiola pre katastrofálne velenie, smrť svojich druhov, ale cisár ho len potvrdil vo funkcii. Tu asi prišlo k úplnému narušeniu dôvery. Vojaci sľubovali vernosť cisárovi, ale ten ich vo svojej podstate zradil.
Neskôr sa do velenia vrátil Priskos a chcel informovať cisára o zlej situácii balkánskej armády, a že za to mohol cisárov brat Peter. Iní vyšší dôstojníci ho mali odhovoriť od tohto potencionálne samovražedného kroku a cisár dostával mylné informácie.
Vzbura prvá (602 n.l.)
V lete roku 602 Maurikios vydal rozkaz, aby vojsko zimovalo za Dunajom. Jeho brat Peter tvrdošijne trval na splnení rozkazu. Došlo k secesii. Vojaci opustili tábor a za svojho reprezentanta si vybrali centurióna Foku. Centurión bol ekvivalentom nášho kapitána.
Odmietli viac vyjednávať s Petrom a koncom jesene sa pohli na Konštantínopol. Od Maurikia požadovali abdikáciu a trón ponúkli jeho najstaršiemu synovi Theodosiovi. Dôveru k dynastii ešte mali. Syn sa však zdráhal prijať ponuku, a preto vzbúrenci ponúkli trón Theodosiovmu svokrovi. Keď sa to rozchýrilo v Konštantínopole, svokor utekal do chrámu Hagia Sofia, aby si na mieste garantujúcom azyl zachránil holý život.
Cisár mal k dispozícii len elitné oddiely, svoju gardu, a narýchlo verboval milície z príslušníkov démov zelených a modrých (niečo ako tvrdé jadro dnešných futbalových fanúšikov, akurát že démy fandili vozatajom v hipodróme), aby bránili Konštantínopol. Nebolo zvykom držať vnútri hradieb armádu, aby náhodou nezosadila cisára a chránila ho viac-menej len garda o sile pár stoviek mužov. Keď však vojsko veteránov prišlo k hradbám, príslušníci démov ušli a radšej rozpútali násilnosti a rabovanie v meste. Tým boli známi. V tejto situácii ušiel aj Maurikios so svojou rodinou a preplavil sa na druhý breh Marmarského mora.
Konštantínopolský patriarcha korunoval Foku za cisára, časť démov sa postavila na jeho stranu a senát takticky mlčal. Dobre vedel, kto mal reálnu moc a kto nominálnu, ale situácia ešte nebola vyjasnená, ako novému cisárovi pripomenula druhá časť démov skandovaním v hipodróme. Potom sa Fokovi muži preplavili za Maurikiom a cisára s jeho synmi čestne sťali a pietne pochovali. Ešte mali zbytky rešpektu. Ženy poslali do kláštora. Prevrat to bol málo krvavý a popravili už len svojich neobľúbených balkánskych veliteľov Petra a Komentiola. Priska ušetrili, lebo ten predsa len vedel, že s frontovými vojakmi sa jedná inak.
Potom sa vojsko vrátilo na Balkán a ďalej bojovalo proti Avarom a Slovanom. Problémom teda nebola morálka vojakov, ale elity, ktoré zle zaobchádzali so svojimi mužmi. Fokova vláda však nebola stabilná, lebo sa musel oprieť o Maurikiových mužov. On bol novým prvkom v systéme. Stotník (dnes veliteľ roty) dosiahol na najvyššiu funkciu, takže v skrytosti a občas otvorene ním pohŕdali. Viedol si však celkom dobre a opakovane zvládal potláčať vzbury senátorov, internovanej cisárovnej, niektorých veliteľov a robiť politiku, za ktorú sa mu dostalo aj pochvaly od rímskeho biskupa. Vzbury však končili popravami oponentov, takže nakoniec na popravisko išli aj ženy z Maurikiovej rodiny. Perzia mu vypovedala vojnu a armáda ju zvládala dosť dobre. Jeho velitelia viac-menej dokázali brániť ríšske územie proti druhej superveľmoci antiky.
Vzbura druhá (610 n.l.)
Staré Maurikiove elity sa však nezmierili so zmenou kurzu. Nakoniec uspeli velitelia vo vzdialenej severnej Afrike v Kartágu. História ich pozná pod menom Herakleiovci. V roku 608 rozpútali občiansku vojnu, ktorá trvala až do roku 611 a niektoré armádne čistky ešte dlhšie.
Ich prvým cieľom bola najbohatšia provincia Egypt, aby mali z čoho financovať svoju vzburu. Z Egypta mohla pochádzať až tretina daňových príjmov ríše. Pozemný útok sa vydaril a nakoniec vytlačili Fokove sily. Boje sa rozhoreli po celej Levante a prívrženci Foku a Herakleiovcov sa navzájom bili v mestách a do toho sa vzburu snažili potláčať Fokove oddiely. Peržania žali jeden úspech za druhým a postupne sa zahrýzali stále hlbšie do rímskeho územia, lebo jednotky z hraníc museli odísť do Sýrie a Palestíny.
Svojím postupom chceli vzbúrenci destabilizovať Fokovu vládu v Konštantínopole. Severná Afrika a Egypt boli najväčší dodávatelia obilia pre hlavné mesto, takže potencionálne mohli vyvolať hlad. Herakleios mladší v jeseni 610 priplával ku Konštantínopolu a čakal. Postupne sa k nemu pridávali nespokojenci s Fokovou vládou. V meste však boli internované Herakleiova matka a snúbenica, čo tiež mohlo zdržať útok. Fokas mal však problém s vojakmi. V zúrivej občianskej vojne prišiel o značnú časť lojálnych jednotiek, obranu časti hradieb preto zveril démom a tie opäť zlyhali.
V meste sa rozpútalo násilie, časť mesta pohltil požiar a v bojoch padli Fokovi velitelia. Nezostala mu ani ochranka, ktorú si zobral jeho svokor. Herakleios sa vylodil v prístave a o dva dni mu senátori priviedli nahého Foku, ktorý sa všetkými opustený ukrýval v paláci. Poníženie na konci života.
Poprava bola skôr mrzačením ako rýchlou smrťou a bezduché torzo ťahali ulicami, aby ho spálili na jednom fóre. Popravili aj jeho prívržencov, ktorí nezahynuli v bojoch. Herakleiova uzurpácia bola surová a krvavá. Na Foku sa uvalil trest damnatio memorie, teda vymazanie spomienky na jeho činy a propaganda ho neustále vykresľovala ako tyrana, násilníka, chlipníka, primitíva a podobne.
V roku 610 nastúpil na trón Herakleios mladší a panoval až do roku 641. Rozpútaná občianska vojna hrala do kariet Perzie, ktorá bola v „rauši“ a oslabené rímske armády ju nemohli zastaviť. Peržania prišli dvakrát k Marmarskému moru, len im chýbalo loďstvo, aby mohli obliehať Konštantínopol. Nakoniec to však Herakleios ustál a horko ťažko s vypätím posledných síl Perziu porazil. Aj vďaka tomu, že z vojny spravil svätý boj. Ako to mal vo zvyku, porazil ju totálne – doslova museli žobrať o mier a Herakleios určoval perzskú politiku. Ku koncu života čelil vzbure, ale zomrel pokojne. Chaos sa začal ventilovať až po jeho smrti. Predsa len bol cisár-bojovník a hrdina, ktorý nepremárnil svoj spoločenský kredit ako Maurikios.
Epilóg dvoch vzbúr
Aké je z toho poučenie? Spoločnosti a štáty, ktoré stoja na jednom človeku sa môžu zdať stabilné. Keď sa však začnú triasť, ich problémy dosiahnu mimoriadnu hĺbku. Kde mocnosti strácajú silu vo vnútorných bojoch, ktoré môžu viesť aj k úplnej destabilizácii, prípadne sa ničia vo vojne, otvárajú možnosti novým silám vo svojom geografickom priestore. V poslednej dekáde Herakleiovej vlády na scénu vstúpil kalifát a ako zvyknú hovoriť Číňania, ľudia v 7. storočí žili zaujímavé časy. Kalifátu otvorili cestu práve vzbury, prevraty a vojny.
Na druhej strane, demokracie s pravidelným striedaním vlád po voľbách sa tak trochu trasú stále, ale tým ventilujú možné vzbury a prevraty. Väzenie pre skorumpovaných politikov a biznismenov je tiež lepšie ako rozsekanie davom na námestí. Niekedy stačí aj vidina väzenia. Zdajú sa slabé, lenže čo sa trasie, je nakoniec pevné.
