Keď sa vojaci vzbúrili v Byzancii

Nedávna krátka vzbura Jevgenija Prigožina a jeho súkromnej armády má v sebe paralely s Východorímskou ríšou, inak zvanou Byzancia, ktorej imperiálne nároky vyplývajúce z politickej teológie si pre seba nárokovali moskovské veľkokniežatá a ruskí cári a v podivnom mixe s ateistickým Sovietskym zväzom sa o ich obnovenie pokúša Vladimir Putin. Takže malý pohľad do dávnejšej minulosti, ako tam prebiehali vzbury a zmeny režimu a poučenie z nich, môžu byť užitočné.

Ilustračný obrázok: Wikimedia

Publikované: 4. júla 2023 | 5:59

Autor: Juraj Poláček,

Dejiny Východorímskej ríše sú aj dejinami vzbúr a vnútornej politickej nestability. Treba podotknúť, že išlo o častý jav. Koniec 6. a začiatok 7. storočia sa však vyznačovali oveľa väčšou nestabilitou a viacerými vzburami vojenských jednotiek, veliteľov veľkých armád a dvorskými pokusmi o prevrat, ako bolo zvykom. Vyzerá to tak, že ríša bola aj vo finančnej kríze. Tieto procesy začali za vlády cisára Maurikia (582 – 602), ktorý napriek úspechom v Perzii a zo začiatku úspešnými ťaženiami proti Slovanom a Avarom na Balkáne, premrhal svoju popularitu, alebo ako by povedali starovekí Číňania, prišiel o mandát nebies.

Vzbury a cesta k uzurpácii

Kombinácia nominácií neschopných nohsledov za veliteľov vojska, neplatenia žoldu, nezáujmu o svojich mužov a zlých rozkazov nakoniec viedla k jeho pádu a poprave. Čo však predchádzalo koncu? Maurikios riadil ríšu ako rodinný podnik, kde nebolo miesto pre talentovaných ľudí, ktorí by ho potencionálne mohli ohroziť. Strach o moc ho poháňal k nomináciám príbuzných a pätolízačov a zbavoval sa obľúbených a úspešných veliteľov.

Rodinkárske nominácie neboli nič nové v ríši, ale v Maurikiovom prípade boli zlé a situáciu zhoršili aj odvolávania úspešných mužov. Cisári pred ním a po ňom volili iný prístup a skúšali si ich zaviazať a vytvoriť silnejšie putá. Problémy s vojakmi sa niesli celou jeho vládou.

Už v roku 588 zbavil najvyššieho velenia na Východe obľúbeného a skúseného veliteľa Filippika. Zároveň chcel znížiť platy vojakov o štvrtinu, čo viedlo k vzbure v Mezopotámii a k ničeniu cisárskych portrétov. Vojaci dali najavo, že neuznávali viac jeho autoritu a zničiť portrét cisára bol zločin. Napriek tomu v nich fungoval pocit zodpovednosti a „vlastenectva“. Peržania sa rozhodli využiť vzburu a zaútočili na ríšu. Je možné, že čakali ľahkú operáciu a korisť. Vzbúrenci si však splnili povinnosti bezchybne a porazili perzskú armádu. Cisár asi rezignoval na finančné škrty, vzbura preto skončila a za zničenie portrétov pravdepodobne netrestali. Filippika nahradil svojím chránencom Priskom, ktorý ešte mal isté veliteľské kvality a nebol úplne najhoršou nomináciou.