Inflácia a jej vývoj je pod drobnohľadom už takmer pol druhého roka. Začiatok vojny na Ukrajine a súvisiaca energetická aj menšia potravinová kríza boli veľmi silné impulzy, ktoré podnietili prudký nárast cenovej hladiny v celej Európe.
Stúpanie cien však zďaleka nebolo a ani nie je vo všetkých kútoch starého kontinentu rovnaké. Krajiny naprieč Úniou aj eurozónou majú svoje špecifiká. Niektoré viac zasiahlo odpútavanie sa od ruského plynu a energií, ďalšie trpeli, lebo nemali priamy prístup k moru a viac ich zasiahli narušenia dodávateľských reťazcov, iné zase ovplyvnili sankcie a zákazy vývozu či dovozu z/do Ruska. A časť zase silne zasiahlo zdražovanie potravín ako chlieb, slnečnicový olej a ďalšie produkty. Niektoré sa vedia prispôsobiť rýchlejšie a lepšie, iným to istý čas trvá.
Príčin je, samozrejme, veľa a za rôznou rýchlosťou rastu cien v jednotlivých členských štátoch možno hľadať kvantum faktorov na strane ponuky aj dopytu, čo by pri podrobnom skúmaní vyšlo aj na diplomovú prácu. Faktom však je, že aj dnes, keď sa situácia upokojila, je inflácia v rôznych členských štátoch nielenže rozdielne vysoká, ale nastáva aj situácia, keď niekde cenová hladina ďalej rastie a inde zase klesá.
Rozdiely medzi jednotlivými štátmi sú značné
Dobrým príkladom sú dva významné členské štáty eurozóny – Španielsko a Nemecko. Na základe posledných predbežných údajov o vývoji inflácie sa ukázalo, že Madrid sa problémov s rýchlo rastúcimi cenami viac-menej zbavil, keď tam v júni ceny rástli medziročne len o zhruba 1,6 percenta, pričom ešte v máji a apríli bol ukazovateľ medziročnej inflácie na úrovni 2,9, respektíve 3,8 percenta.
Naopak, v Nemecku tento ukazovateľ vzrástol z májových 6,3 percenta na júnových 6,8 percenta. Treba dodať, že najväčšia európska ekonomika bola v rámci eurozóny jedinou, kde takýto vývoj nastal. Okrem nej iba v Chorvátsku ostala miera inflácie na rovnakej úrovni, všade inde klesala.
Napriek tomu rozpätie medzi tempami rastu cenových hladín v jednotlivých krajinách je veľké. Od jedného percenta v Luxembursku po 11,3 percenta na Slovensku, ktoré spomedzi krajín, majúcich euro, malo v júni 2023 najvyššiu medziročnú mieru inflácie. V EÚ je na tom horšie len Maďarsko, kde podľa údajov za máj stúpla cenová hladina medziročne o enormných 21,5 percenta. O dve desatiny je na tom od nás horšie aj Poľsko.
Množstvo rôznych krajín, jedna monetárna politika
Centrálne banky, samozrejme, od začiatku vnímali, že musia reagovať. Každá na to však šla svojím vlastným tempom. Rozhodnutia Európskej centrálnej banky sú však kľúčové nie pre jednu, ale 20 rôznych krajín s rôznou výškou inflácie, a čo je možno ešte dôležitejšie, s rôznou mierou zadlženosti.
V rámci eurobloku prebieha už vyše roka monetárna reštrikcia, čiže snaha o sťahovanie peňazí z obehu, zvýšenie nákladov na pôžičky a schladenie ekonomiky. Bolí to nielen firmy, ale aj jednotlivé vlády, ktoré takmer každý rok vytvárajú schodkové (cháp zadlžené) štátne rozpočty. Vyššie sadzby, vyššie splátky dlhu. Od 21. júna, keď ECB poslednýkrát zvýšila všetky sadzby o 0,25 percenta, predstavuje hlavná úroková miera štyri percentá.
Pre krajiny, kde je inflácia stále vysoká, sa však môže zdať zdvíhanie úrokových sadzieb príliš vágne či pomalé. A aj 4,25-percentná základná úroková sadzba, pre ktorú sa centrálni bankári zrejme v júli rozhodnú a hovorí sa o nej ako o vrchole monetárnej reštrikcie v eurozóne, nemusí byť pri dvojcifernej inflácii dosť vysoká na to, aby ju účinne a efektívne v dohľadnom období skrotila.
Oproti tomu v iných štátoch, ako napríklad Španielsko, sa ďalšie sprísňovanie javí byť zbytočným a neopodstatneným. O to viac, ak majú tieto krajiny aj vysoký štátny dlh. Na predstavu, ten španielsky je vo výške zhruba 113 percent HDP, čo je takmer dvojnásobok v porovnaní so Slovenskom.
Euro má veľa výhod, ale spoločná menová politika ňou nie je
Práve tieto regionálne rozdiely vrhajú zlé svetlo na benefity, ktoré prinášajú národné banky s právomocami vykonávať vlastnú monetárnu politiku. Svedčia o tom aj vyjadrenia viacerých politikov či bankárov.
„Dúfame, že od septembra budeme môcť začať obnovovať trajektóriu menovej politiky, ktorá bude adekvátnejšia tomu, čo je podstatné,“ uviedol nedávno portugalský premiér António Costa. Poznamenal, že je potrebné „chrániť životné podmienky rodín, schopnosť podnikov investovať a schopnosť hospodárstva pokračovať v raste a vytvárať pracovné miesta, ktoré generujú lepšie platy“.
„Myslím si, že zo strany ECB nedošlo k dostatočnému pochopeniu špecifickej povahy inflačného cyklu, ktorý sme mali, a tiež k náležitému zohľadneniu toho, aké faktory toto inflačné napätie živili,“ vysvetlil portugalský premiér.
Niet sa pritom čo čudovať. Portugalsko, rovnako ako Španielsko, patrí ku krajinám, kde je inflácia nízka, a zadlženosť štátu vysoká. Ešte deň predtým na to poukázal aj portugalský minister financií Fernando Medina, keď podľa jeho slov osobne vyjadril šéfke ECB Christine Lagardovej obavy z vplyvu vyšších nákladov na pôžičky.
Rovnako kriticky sa prednedávnom vyjadrila aj španielska ministerka hospodárstva Nadia Calvinová, keď uviedla, že krajina zrejme nebude potrebovať ďalšie zvyšovanie sadzieb. „ECB sa pozerá na Európu ako celok,“ skonštatovala.
Ako sú na tom štáty, ktoré nemajú euro a kde moc ECB nesiaha?
Čo sa týka inflácie, väčšina z týchto štátov na tom bola horšie než priemer eurozóny. Niektoré krajiny ako Maďarsko aj Česká republika prekonávali vo viacerých momentoch aj tie štáty eurobloku, kde bol rast cenovej hladiny najrýchlejší. No nemožno tvrdiť, že ak by euro mali, inflácia by tam bola miernejšia.
Okrem toho sú v susedných krajinách aj omnoho vyššie úrokové miery. Čechom síce vysoká inflácia pojedala peniaze o niečo viac ako Slovákom, ale majú aj lepšie nástroje na to, aby si ich ako-tak chránili. Kľúčová úroková sadzba tam je na siedmich percentách, na podobnej úrovni je aj v Poľsku, v Maďarsku je s 13 percentami ešte dvojnásobne vyššia. V českých komerčných bankách sa dá stretnúť so sporiacimi účtami s úrokmi na úrovni aj šesť percent. Na Slovensku sa o tom dá len snívať, k takému percentu sa nedá dostať ani pri termínovaných vkladoch.
Tiež začína byť viditeľné aj to, ako tvrdá ruka národných bánk začína fungovať. Napríklad na Slovensku sa odhaduje rast cenovej hladiny v roku 2024 na úrovni 5,7 percenta (pokles z odhadovaných 10,9 percenta v roku 2023), zatiaľ čo náš západný sused by sa podľa Českej národnej banky mal dostať do bezpečného pásma, na číslo 2,1 percenta. Podľa kalkulácií ECB na číslo 3,4 percenta. Maďarská inflácia by mala z vysokých vyše 16 percent v tomto roku klesnúť na zhruba štyri percentá v tom ďalšom.
Navyše, výhoda spočíva aj v tom, že miestne banky vedia rýchlejšie reagovať aj jednoduchšie odhadnúť, kedy sprísňovanie ukončiť, aby sa zbytočne neublížilo ekonomike viac, než je nutné.
K celej veci treba, samozrejme, poznamenať, že čísla o inflácii môžu trochu skresľovať opatrenia vlád. Tie sa totiž rôznymi spôsobmi snažili zmierniť dôsledky rastu cien na obyvateľov, napríklad zastropovaním cien energií, ktoré budú mať s veľkou pravdepodobnosťou po zrušení limitov tendenciu rásť a ovplyvnia ukazovateľ. Do hry vstupuje napríklad aj to, ako sú v ekonomických otázkach orientovaní centrálni bankári v jednotlivých štátoch.
Jedno je však jasné. Hoci všetky štáty pri vstupe do Európskej únie prisľúbili, že jedného dňa prijmú spoločnú menu (výnimkou je len Dánsko), z krajín, ktoré ju dlhodobo nemajú, sa do toho žiadna nehrnie. Bez eura majú jednoducho pri riadení hospodárstva viac suverenity a voľnejšie ruky. A zatiaľ im vlastná menová politika prináša viac plusov.