Amerika má dnes narodeniny, 4. júla 1776 Američania vyhlásili nezávislosť od britskej koruny, vznikol štát, ktorý sa postupne stal globálnou veľmocou číslo jeden. Americký príbeh budí rešpekt, istý čas ho už nemožno oddeliť od Pax Americana, usporiadania sveta, ktorému dominuje hegemón USA.
Slovensko a Amerika sú odlišné v mnohých ohľadoch, ale niečo podstatné nás spája, patríme do rovnakého civilizačného okruhu, vzťah našich štátov je vzťahom centra a periférie, čo nevypovedá nič o nevýznamnosti, určite nie pre nás, aj keď to súčasne vypovedá o obrovskej asymetrii.
Slovensko si pripomína svoju nezávislosť 17. júla, náš štát vznikol 1. januára 1993, historicky sa naša štátnosť viaže na viacero dátumov a rokov vrátane 30. októbra 1918 a 14. marca 1939, ako aj na federalizáciu komunistického štátu v roku 1969.
Nuž, a štvrtý júl sa dotýka s piatym júlom, keď si význam štátnosti pripomíname iným spôsobom. Grécki učenci patria k našej ústavnej preambule, aj kultúrnej a náboženskej identite, pre štátnosť to má kľúčový význam, tak tento sviatok v modernom zmysle „naplnil“ kardinál Korec. A opäť, práve Nitra, centrum starého Nitrianska, ktoré sa spája s Cyrilom s Metodom, a ešte viac je prepojené s raným uhorským štátom (následníci trónu mali počnúc Štefanom sídlo v Nitre) má zásadný význam pre slovenskú identitu. Uvedomujú si to aj politici, ktorí chodia na púť do Nitry (je to jediná púť, kam chodia aj čelní politici bez vierovyznania) a uvedomujú si to aj biskupi, ktorí tu mávajú homílie, kde sa spravidla venujú témam dôležitým pre štát a jeho spravovanie.
V tieto dva dni je preto namieste pouvažovať aj o vzťahu Ameriky a Slovenska. Spojené štáty sú ústrednou veľmocou západného sveta, platí to od prezidenta Wilsona, potvrdilo sa to počas druhej svetovej vojny a najmä po nej, ešte silnejšie to vnímame od konca studenej vojny a napokon najnovšia kapitola sa píše od vojny na Ukrajine. Pax Americana, podobne ako Pax Romana, znamená poriadok dovnútra, ale napätie a – keď na to príde aj vojny – na hraniciach.
S výnimkou studenej vojny sme patrili do sveta, ktorého ústrednou veľmocou bola Amerika, ale váhu a význam, aké Amerika získala po roku 1989 a iným spôsobom po roku 2022, robia z tohto vzťahu niečo, čo by sme mohli nazvať slovenskou otázkou 21. storočia.
Hľadanie tohto pomeru, napriek nerovnováhe, má byť založené na rešpekte a rovnosti k istým princípom, najmä suverenity. Napokon, na to odkazuje aj dnešný americký sviatok. Dokument, ktorý si dnes Američania pripomínajú, Deklarácia nezávislosti, sa začína vyhlásením suverenity voči britskej korune. Americký štát sa s Anglickom rozišiel, pričom zostali - v dobrom aj zlom - najbližšími spojencami. Rešpekt k suverenite druhého teda nemusí rozdeľovať. V úvode Deklarácia nezávislosti sa píše: „Keď v priebehu ľudských udalostí nastane niektorému národu nevyhnutnosť zrušiť politické záväzky, ktoré ho pútajú s iným národom, a zaujať medzi mocnosťami sveta svoje vlastné a rovné miesto, na ktoré ho oprávňujú zákony prírody a zákony Božie, vyžaduje si náležitá úcta k mienke sveta, aby taký národ vyhlásil dôvody, ktoré ho na takýto krok odtrhnutia vedú."
Pred nami nestojí otázka tak osudovo. Nie sme subjektmi podriadenými americkému prezidentovi či vláde, máme vlastný štát. Amerike sme síce kedysi vyhlásili vojnu (1941), ale Američania bombardovali cez vojnu naše územie (1944), ale dôležitejšie bolo, ako prezident Wilson prispel k vzniku československého štátu (14 bodov) a ako Amerika úspešne čelila komunizmu v čase studenej vojny. Prezidenti Kennedy, Nixon, Carter či Reagan mali každý po svojom zásluhy na tom, ako čelili najhoršej ideológii 20. storočia (už pre počet obetí a dĺžku trvania). Bol to zápas aj v našom mene a záujme.
V istom zmysle nemáme na výber, Slovensko musí rešpektovať veľmoc svojej časti sveta, ale keďže patríme k periférii tohto mocenského okruhu a keďže naša verejná mienka nepodporuje americkú zahraničnú politiku, čo platí osobitne pre vojny, v ktorých sa Washington angažuje (Juhoslávia a Kosovo, Irak, Ukrajina), otvára to otázku, ako toto napätie z našej strany demokraticky zvládnuť.
Riešením by bolo, keby sme mohli dôjsť k domácemu aj medzištátnemu kompromisu, že s Amerikou nemusíme úplne súhlasiť, ale nepôjdeme proti nej. Je v tom rešpekt k slovenskej spoločnosti aj rešpekt k americkej veľmoci.
Z toho vyplývajú dve otázky. Či sme toho schopní a či by takýto modus vivendi rešpektovala americká veľmoc.
K prvej časti azda možno povedať, že na Slovensku sme od tohto umierneného stanoviska stále výrazne vzdialení. Naše politické elity sa správajú – ako to na periférii býva zvykom – pápežskejšie ako pápež. Minister obrany zvykol uverejňovať statusy, v ktorých sa nesprával ako minister štátu, ale bloger unášaný vášňami, minister zahraničia pôsobil tak, akoby väčšiu lojalitu cítil k veľmoci než k vlastnej ústave a štátu, mnoho politikov vystupuje, akoby mali dvojaké občianstvo. V červenom sme to videli počas komunizmu a s opačným vektorom k tejto skupine patrili predtým federálni Slováci, aj maďaróni v časoch monarchie. Periféria je v tom – zdá sa – nepoučiteľná.
Našu situáciu však zmenil štát. Elity bez vlastného štátu sa správajú inak ako elity, ktoré nesú zodpovednosť za štát. Zvlášť to platí pre štát demokratický, kde si musia politici chodiť po mandát k voličom.
Ani tento proces však ešte nefunguje. Sú to práve médiá a im spriaznené kruhy, ktoré debatu deformujú ešte viac.
Dovtedy, kým si domáca elita, a tu nemyslím primárne elitu politickú, ale najmä ekonomickú a spoločenskú, nevynúti rešpekt k vlastným záujmom a postaveniu, nemôžeme očakávať zmenu. Môžeme to nazvať budovaním štátnosti.
Slovenským špecifikom je, že voliči v tom majú jasnejšie ako elity. Príkladom je práve tragická vojna na Ukrajine.
Kým takejto emancipácie nebudeme schopní, nesprávame sa k Amerike ako spojenec, ale ako nesebavedomý a podriadený vazal. Individuálne môže ísť pre kariérne typy o potvrdenie ich poslania, ale štát to poškodzuje. Najotravnejším rysom politiky je prikyvovanie, súhlas bez zamyslenia, oportunizmus v čistej podobe.
Ak sa považujeme za západnú spoločnosť vyznávajúcu západné hodnoty, mali by sme ašpirovať na viac. K západnej tradícii patrí rešpekt k rozumu a slobode, preto by sme si mali byť schopní usporiadať naše vzťahy s Američanmi v súlade s našou verejnou mienkou. Presne na to odkazuje aj americká Deklarácia nezávislosti.
Politici, ktorí odmietajú a negujú názory väčšiny slovenskej spoločnosti, ktorí sú s touto väčšinou v otvorenom alebo skrytom zápase, pričom sa priklonia k veľmoci na úkor vlastných voličov – ako sme to videli pri vojenskej zmluve s USA a debate o amerických vojakoch na našom území – ohrozujú našu západnú identitu napriek tomu, že práve ňou sa najviac oháňajú. Je to ako v scéne z filmu Pacho hybský zbojník s polemikou „daj sem bičík-nedám bičík,“ podriadenie sa neskončí, kým sa nechce podriadený vystrieť. U nás toto poddanské sebapotvrdzovanie, žiaľ, najviac pestujú politické elity.
Akceptovala by mocná Amerika takýto konsenzus? Je možné patriť do NATO a mať výhrady voči americkej zahraničnej politike?
Nie je to jednoduchá otázka. Pri Orbánovi vidíme, že niečo podobné Maďarom dnes Američania netolerujú. Otázne je, či a ako by sa to zmenilo s Trumpom pri moci. Pri Iraku sme však videli, že napriek enormnému tlaku boli Američania donútení uznať, že v Európe boli krajiny, ktoré s nimi do Iraku nešli, ale dávali si pozor na svoju politiku k veľmoci. Tam priestor bol.
Zdá sa teda, že tak ako v minulosti, aj v budúcnosti pôjde o zápas, ktorý sa môže niesť naprieč Európou, ako sa dnes nesie naprieč strednou Európou a Vyšehradom.
Závažnejšia otázka sa črtá v pozadí, čoraz viac vychádza spoza oceánu.
Čo ak sa Amerika ešte viac ideologicky zmení. Už dnešné americké hodnoty nie sú včerajšími hodnotami Ameriky. Trendy sú znepokojivé. Alexis de Tocqueville, najväčší znalec Ameriky v 19. storočí, to predpovedal. V americkej spoločnosti videl spor medzi ideou slobody (ktorá v jeho čase triumfovala) a ideou rovnosti. Tocqueville si myslel, že rovnosť slobodu porazí a vytlačí. Že Amerika sa zmení. Veľa jeho predpovedí o budúcnosti Ameriky sa potvrdilo, táto by bola osudová.
Nielen pre Ameriku samotnú, ale pre západnú spoločnosť.
Dnes žijeme uprostred týchto zmien. Západnými hodnotami sa stáva mnoho vecí, ktoré boli nedávno proti-západné. Mení sa definícia toho, čo je Západ. Západnou hodnotou bola kresťanská identita a židovsko-kresťanská morálka, dnes to už neplatí, určite nie v mnohých krajinách Západu. Koncept svedomia a hriechu bol vytlačený, nahradil ho nárok a privilégiá chápané ako práva. Rodinu založenú na manželstve nahradila konkurenčná morálka dúhy, najskôr akceptovanej homosexuality, neskôr mnohých sexuálnych menšín a úchyliek. Jednu morálku nahradila morálka iná. Boh bol vyhnaný z verejného priestranstva, kríž je považovaný čoraz viac za symbol útlaku, nie solidarity s trpiacimi. Morálka bola privatizovaná, ale ponechala si univerzalistický nárok morálky židovsko-kresťanskej, žiada, aby ju staré kulty nerušili, aby sa jej podriadili.
Ideologickým motorom týchto zmien, ktoré redefinujú to, čo je to Západ, je Amerika. Je to prirodzené, pretože Amerika je politickým a kultúrnym centrom nášho civilizačného okruhu. Vidíme to v každej jednej oblasti, technologická prevaha tomu len dodáva váhu.
Lenže čo sa stane, ak Západ prestane byť západným? Čo to bude znamenať pre krajinu, ktorá svoju západnú civilizačnú hodnotu opiera o latinskú tradíciu a kult Cyrila a Metoda?
To sú zápasy, ktoré sa už vedú a ešte väčšie obrysy sa črtajú na obzore.
Nezabudnime, Amerika bola založená na ideologickom kréde, práve 4. júla si to pripomíname. Americký národ nie je etnikom, ako sme my, práve preto ním ideologické bitky lomcujú viac ako nami. Jedna Amerika bude zápasiť s druhou, tí, čo veria, že bola založená v roku 1776, s tými, ktorí za rok založenia považujú rok 1619 (keď na pobreží zakotvila prvá loď s otrokmi). Národ imigrantov vedie svoje spory s novými imigrantmi, ktorí sa nechcú Amerike prispôsobiť, ale zmeniť ju. Americkí belosi viedli spory s černochmi, teraz ich vedú černosi s belochmi. A bude to tak možno navždy.
Dnešná a zajtrajšia Amerika budú iné.
Preto potrebujeme do našich vzťahov vniesť pragmatizmus.
Jeho cieľom nie je meniť slovenskú identitu, ani naše miesto na Západe. Jeho cieľom má byť obhajoba tejto identity. Tak ako to kedysi urobili Konštantín s Metodom, keď sa ako dvaja byzantínci vydali za rímskym pápežom. A ako to urobili americkí otcovia zakladatelia, keď sa emancipovali od Londýna.