Keď som pred štyrmi rokmi vydal Krvavé levandule, zbierku dystopických poviedok z budúceho Francúzska, v ktorej prevažne arabskí mladíci vedú občiansku vojnu proti zvyškom francúzskeho štátu, dočkal som sa reakcií každého druhu.
Väčšina čitateľov bola celkom spokojná, ale od mainstreamových liberálov, takých tých, ktorí vyslovujú pojem „Európska únia“ rovnakým tónom, ako keby hovorili „jahody so šľahačkou“, som zožal buď pohŕdavé mlčanie, alebo štandardné nálepky: xenofób, islamofób, pravičák halucinujúci svoje hnedasté bláboly alebo hlupák nechápajúci, že v rôznorodosti je sila.
„Nepatrná množina extrémistov“ rozhodne nereprezentuje všetkých, viac ľudí predsa zahynie pri autonehodách ako terorizmom, prečo radšej nepíše o neonacistoch bielej pleti…? Veď to poznáte, takú tú štandardnú batériu nálepiek, ktorú tak radi používajú slušní ľudia.