Dlhopisy s extrémne dlhou splatnosťou nie sú žiadna novinka. Takzvané „konzoly“ (consol), teda nekonečné dlhopisy bez dátumu splatnosti s pravidelnou výplatou úrokov vydávalo Britské impérium už v 18. storočí. No 20. storočie bolo storočím divokej inflácie, v ktorej si takéto finančné nástroje ťažko hľadajú miesto. Až v 90. rokoch minulého storočia sa opäť začali výraznejšie objavovať extrémne dlhé dlhopisy, najskôr najmä v korporátnej podobe. Vydala ich napríklad Coca-Cola či Disney. Boli však skôr finančnou kuriozitou.
Až éra kvantitatívneho uvoľňovania a ultranízkych úrokov po roku 2008 rozprúdila apetít aj po takýchto nástrojoch. V roku 2017 napríklad 100-ročné dlhopisy v hodnote 250 miliónov libier vydala Oxfordská univerzita. No až vydanie takýchto cenných papierov štátmi a vo väčších objemoch ich posunuli do prvej finančnej ligy. Úspešne to skúsili nielen preverení dlžníci, ako Belgicko, Izrael či Južná Kórea, ale aj tí pofidérnejší – napríklad Argentína.
Medzi prvými bolo aj susedné Rakúsko. V septembri 2017 začalo predávať prvú sériu 100-ročných dlhopisov s ročným výnosom 2,1 percenta v celkovej hodnote 6 miliárd eur. Druhá séria z roku 2020 dokonca ponúkala výnos už len 0,85 percenta, napriek tomu sa ich predalo za 4,5 miliardy eur.
V časoch, keď každý štátny dlhopis s dobrým ratingom mal nulový alebo dokonca záporný výnos, išla táto ponuka medzi investormi ako teplé rožky. Až tak, že za dlhopis z roku 2017 ste na konci roku 2020 museli na sekundárnom trhu zaplatiť 2,4-násobok. Kupovali ho napríklad dôchodkové fondy, významným kupcom bol konkrétne japonský štátny dôchodkový fond.
