Emocionálny atak na psychiku bol v Nice najsilnejší. Bolo to zrejmé z reči symbolov. Po Charlie Hebdo to boli ceruzky karikaturistov a internet plný bieleho Je suis Charlie na čiernom podklade. Po Bataclane a parížskych kaviarňach červená ruža zastrčená do výkladu rozstrieľaného samopalom a pri nej lístok s rukou písanou otázkou Au nom de qui? (V mene koho?). Po Nice dosť brutálne fotografie plachtou prikrytého tela mŕtveho dieťaťa, vedľa ktorého leží bábika.
Verejnosť varovali už dávnejšie
Deň pred masovou vraždou v Nice vystúpil vo francúzskom parlamente s veľmi otvoreným a politicky nekorektným vyjadrením šéf jednej z tajných služieb Patric Calvar s varovaním, kam sa krajina vinou silnejúceho islamského terorizmu a v Európe nekontrolovanej migrácii dostáva. „Extrémizmus všade v spoločnosti silnie. Sme na hrane občianskej vojny.“
Nebolo to jeho prvé verejné varovanie. Už predtým poskytol veľmi otvorený rozhovor denníku Le Figaro. „Situácia je naozaj na ostrí noža. Ešte jeden dva teroristické útoky a budeme tu mať ultrapravicovú revoltu.“ Konfrontácia medzi francúzskymi moslimami a stúpencami krajnej pravice je podľa neho pre krajinu ešte väčším ohrozením ako terorizmus. „Európa je v obrovskom ohrození. Mierime ku konfrontácii medzi krajnou pravicou a moslimským svetom.“ S podobne ostrými otvorenými varovaniami prišiel už predtým bývalý šéf britskej tajnej služby MI6 Richard Dearlove.
Blížili sa voľby 2017 a Francúzskom sa šírili vážne obavy, že budúci prezident bude v napätej atmosfére radikálny. Lenže zvíťazil azda najtypickejší produkt stredového establishmentu a elity, Emmanuel Macron. Porazil Marine Le Penovú. A zopakoval to aj o päť rokov neskôr. Vtedy už v prvom kole pohorel Éric Zemmour, ktorý svoju kampaň staval na sľuboch zastavenia migrácie a nastolenia poriadku v radikalizujúcich sa moslimských getách veľkých francúzskych miest, kam už si netrúfajú jazdiť policajti ani sanitky.
Francúzskym tajným službám, ktoré patria k najlepším na svete, sa od Nice podarilo udržať krajinu bez veľkých islamistických útokov s mnohými obeťami. Moslimský radikalizmus a nenávisť širokých vrstiev francúzskych občanov k vlastnej krajine tým však nezmizli. Len sa ako už po desiatky rokov upratali pod povrch.
Prišiel covid, energetická kríza, inflácia. Francúzi riešili starosti so životnou úrovňou a namiesto radikalizácie dominovala voľbám kúpna sila. Zemmour vyhorel a Macron prevalcoval Le Penovú. Napätie ďalej tlelo. Pravidelne to ukazujú prieskumy nálad vo francúzskej spoločnosti.
Občas to opätovne vypláva na povrch
A raz za čas sa objaví spúšťač. Napríklad islamistické vraždy kňazov v kostoloch ako v Rouene alebo v Nice. Na ne reagovali v apríli 2021, rok pred prezidentskými voľbami, desiatky generálov vo výslužbe otvoreným listom prezidentovi:
„Francúzsko je v nebezpečenstve. Čelí niekoľkým smrtiacim hrozbám. Hoci sme vo výslužbe, stále sme francúzski vojaci a za súčasných okolností nemôžeme zostať ľahostajní k osudu našej prekrásnej vlasti.“ Francúzsko podľa nich prechádza „dezintegráciou pod náporom islamistických hord z predmestí, ktoré oddeľujú veľké časti národa a robia z nich územia podliehajúce dogmám nezlučiteľným s našou ústavou“. Ak s tým vláda nič neurobí, dôjde k „explózii a následnej intervencii našich priateľov v aktívnej službe na nebezpečnej misii pri ochrane hodnôt našej civilizácie a bezpečnosti našich spoluobčanov“. Prieskumy ukázali, že ich obavy vtedy pociťovala väčšina Francúzov.
Signatári presne popísali, ako radikalizácia na jednej strane priamo provokuje ostrú reakciu na strane druhej. Policajti, armáda, tajné služby vidia, čo sa deje. A varujú, že sa nechcú len prizerať pasivite politikov na čele s Emmanuelom Macronom.
Keď pri dopravnej kontrole zastrelil policajt sedemnásťročného moslimského mladíka z predmestia Nanterre, pretože odmietol zastaviť a utekal pred ním, zachvátila Francúzsko ďalšia z pravidelne sa opakujúcich vĺn rabovania, útokov na policajtov, ale aj na dom starostu. Radikalizovaní potomkovia prisťahovalcov z druhých a tretích generácií, francúzski občania nenávidiaci Francúzsko, útočia na jeho symboly. Policajné odbory varujú politikov ako už niekoľkokrát predtým, že radikalizácii sa nedá len nečinne prizerať.
Macron mlčí a čaká, kým sa situácia upokojí. Ako sa na pohľad upokojila už mnohokrát. Po Bataclane, Nice, liste generálov. Prezident si zjavne veľmi dobre uvedomuje to, čo tvrdia vojaci, tajné služby aj polícia, Že Francúzsko je skutočne na hrane občianskej vojny.
Toto nie je problém aktuálnej migrácie. Tá už je teraz do Francúzska veľmi obmedzená. Toto je skutočne občianska vojna hroziaca medzi nespokojnými moslimskými prisťahovalcami z francúzskych miest a častí francúzskej spoločnosti, ktorá sa nechce zmieriť s tým, že sa vo vlastnej krajine musí báť, necíti sa v bezpečí a neplatia v nej ich pravidlá a hodnoty.
Keď už policajti a vojaci varujú, že sú pripravení tieto hodnoty hájiť, čo neznamená nič iné, ako stať sa jednou zo strán konfliktu, situácia je veľmi vážna. Toto nie je spor Francúzi verzus prisťahovalci. To je skutočne hroziaca občianska vojna Francúzov proti Francúzom. Emmanuel Macron sa drží späť, pretože vie, že nemá riešenie. A neponúka ho ani nikto z jeho politických súperov.
Francúzsko nikdy nepresadzovalo multikulturalizmus. Prisťahovalcov sa snažilo nielen integrovať, ale aj v americkom štýle asimilovať. Lenže ich prišlo toľko a s tak inými hodnotami a predstavami o živote, že na to jednoducho nemalo dosť síl. Ľudských ani finančných. Je to veľká lekcia pre každú krajinu pri úvahách o migrácii. Rozhoduje počet a civilizačná blízkosť.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.