Lenka Zlámalová

Emocionálny atak na psychiku bol v Nice najsilnejší. Bolo to zrejmé z reči symbolov. Po Charlie Hebdo to boli ceruzky karikaturistov a internet plný bieleho Je suis Charlie na čiernom podklade. Po Bataclane a parížskych kaviarňach červená ruža zastrčená do výkladu rozstrieľaného samopalom a pri nej lístok s rukou písanou otázkou Au nom de qui? (V mene koho?). Po Nice dosť brutálne fotografie plachtou prikrytého tela mŕtveho dieťaťa, vedľa ktorého leží bábika.

Verejnosť varovali už dávnejšie

Deň pred masovou vraždou v Nice vystúpil vo francúzskom parlamente s veľmi otvoreným a politicky nekorektným vyjadrením šéf jednej z tajných služieb Patric Calvar s varovaním, kam sa krajina vinou silnejúceho islamského terorizmu a v Európe nekontrolovanej migrácii dostáva. „Extrémizmus všade v spoločnosti silnie. Sme na hrane občianskej vojny.“

Nebolo to jeho prvé verejné varovanie. Už predtým poskytol veľmi otvorený rozhovor denníku Le Figaro. „Situácia je naozaj na ostrí noža. Ešte jeden dva teroristické útoky a budeme tu mať ultrapravicovú revoltu.“ Konfrontácia medzi francúzskymi moslimami a stúpencami krajnej pravice je podľa neho pre krajinu ešte väčším ohrozením ako terorizmus. „Európa je v obrovskom ohrození. Mierime ku konfrontácii medzi krajnou pravicou a moslimským svetom.“ S podobne ostrými otvorenými varovaniami prišiel už predtým bývalý šéf britskej tajnej služby MI6 Richard Dearlove.

Blížili sa voľby 2017 a Francúzskom sa šírili vážne obavy, že budúci prezident bude v napätej atmosfére radikálny. Lenže zvíťazil azda najtypickejší produkt stredového establishmentu a elity, Emmanuel Macron. Porazil Marine Le Penovú. A zopakoval to aj o päť rokov neskôr. Vtedy už v prvom kole pohorel Éric Zemmour, ktorý svoju kampaň staval na sľuboch zastavenia migrácie a nastolenia poriadku v radikalizujúcich sa moslimských getách veľkých francúzskych miest, kam už si netrúfajú jazdiť policajti ani sanitky.