Kundera dávno vedel, čo sa dnes podomoví predajcovia učia na každom kurze – že naše rozhodnutia sú iracionálne, aj keď predstierame, že to tak nie je. Za veľkými ideami sú často len nejasné pocity. Kunderove banality sú usporiadané do dokonalých plôšok, ktoré získavajú prenikavú silu diamantu prerezávajúceho naše vnímanie až na dreň. A v jeho odlesku sa odrazu objaví nečakaná krása. V tomto zmysle bol majstrom banality.
Z českej kultúry ho nemožno vyčleniť, ale nadväzoval na dielo osvietencov. Najmä k ich paradigme, ktorá mala potenciál našu civilizáciu meniť a čiastočne sa jej to podarilo. Zdalo sa, že pokiaľ niečo nahradí vieru, bude to práve sekulárny humanizmus. Čo však z ideálov neustáleho hľadania pravdy zostalo? Len ideológie a nové, večné, nespochybniteľné „pravdy“. Kundera mal pre tento paradox cit. Máloktorý agnostik (či ateista?) si dokázal uvedomiť ľudskú malosť, pričom videl aj občasné zárodky nesmrteľnosti. Zdalo sa mi, že ju cítil v hudbe. Pri častiach jeho diela som mala pocit, že nie literatúra, ale hudba ho zmieruje so svetom. Že napriek celoživotnému úsiliu pochopiť svoje milované skladby zostáva znova a znova ohromený. Písanie bolo nástrojom boja, pri hudbe túto zbraň nakoniec zložil.
Kunderov svet bol originálny a jeho dielo, hoci s výkyvmi, mimoriadne. Výnimočná literatúra je tá, ku ktorej sa vraciate celý život a vždy vás prekvapí.
V šesťdesiatych rokoch minulého storočia bol funkcionárom spisovateľských štruktúr – bol to výnimočný čas, keď mal literárny časopis v spoločnosti naozaj významnú úlohu. Zažil celospoločenské, hoci chvíľkové, vzopätie ducha. V emigrácii veľmi rýchlo pochopil, že niektoré skúsenosti sú neprenosné a nerobil si ilúzie o krajine, v ktorej 50 rokov žil a ktorá pomaly začína chápať, že sa ocitla na pokraji občianskej vojny. Nemal ilúzie o žiadnom spoločenskom usporiadaní, pretože nemal ilúzie o ľuďoch. Nikdy nezískal Nobelovu cenu, možno preto, že nie autor získava cenu, ale cena získava autora. Vzťahuje ho k sebe. A to sa s Kunderovým dielom robiť nedá.
Pri čítaní jeho kníh som vždy znova a znova vďačná, že kvôli matke je čeština mojím rodným jazykom a kvôli miestu jej narodenia rozumiem aj jemným moravským odtieňom v celkovej plasticite jeho jazyka. Pri inom autorovi sa mi nestalo, že by som sa pri prečítaní odstavca prudko nadýchla, vydýchla a dopriala si tú rozkoš znova. Kým som nečítala Kunderu, nemala som predstavu, akú magickú môže mať podobu. (Hoci Ludvík Vaculík a Pavel Kohout, najmä vo svojej Katyni boli tiež vo výbornej forme.) Práve kvôli tej češtine som nedokázala pochopiť, ako mohol tento autor písať v inom jazyku, a rozumiem, prečo bol taký detailný pri posudzovaní prekladov svojich diel. Jeho jazyk je neopakovateľný a nedá sa napodobiť. Čítala som veľa kníh, ktoré sa o to pokúšali a vždy len upozornili na výnimočnosť originálu.
Kundera je ako osobnosť vnímaný problematicky a rozporuplne. A aký by mal asi byť človek, spochybňujúci každý svoj nádych, každý záblesk vnímania, každú svoju motiváciu? Aký by mal byť milovník paradoxov?
Mám rada niekoľko jeho obrazov – Terezu skrývajúcu sa pred svetom za knihou Anna Kareninová a hrdinku Nesmrteľnosti, ktorá si chce pred tvárou držať nezábudku, aby prežila surovosť sveta. Umenie a krása vedia byť útočiskom, kam sa môžeme vždy vrátiť. Je to akýsi druh domova.
Pre ideové a osobné spory s Havlom, obvinení, ktoré vydal Respekt, ale aj istej neuchopiteľnosti diela, ktoré tak veľmi riešilo (a nevyriešilo) otázku domova, si nemyslím, že naši susedia budú na Kunderov odchod masovo reagovať. Napriek hlbokej úcte k Jaroslavovi Seifertovi si myslím, že zomrela najväčšia literárna osobnosť, ktorú kedy Česká republika mala.