Čo sa nepodarilo Milanovi Kunderovi a kde našiel riešenie
Kedy ste v poslednej dobe hoci aj v kvalitnom periodiku či knihe čítali originálnu myšlienku? Niečo, čo vás dokázalo prekvapiť a zaujať? Skutočne veľkých a originálnych mysliteľov je čoraz menej. Milan Kundera k nim patril, jeho dielo je už definitívne uzavreté.
Knihovna Milana Kundery, pietní místo, Milan Kundera, kondolenční kniha, fotografie, portrét, Moravská zemská knihovna
Kondolenčná kniha a portrét zosnulého spisovateľa Milana Kunderu v Knižnici Milana Kunderu v Moravskej zemskej knižnici v Brne. Foto: Profimedia.sk
Kundera dávno vedel, čo sa dnes podomoví predajcovia učia na každom kurze – že naše rozhodnutia sú iracionálne, aj keď predstierame, že to tak nie je. Za veľkými ideami sú často len nejasné pocity. Kunderove banality sú usporiadané do dokonalých plôšok, ktoré získavajú prenikavú silu diamantu prerezávajúceho naše vnímanie až na dreň. A v jeho odlesku sa odrazu objaví nečakaná krása. V tomto zmysle bol majstrom banality.
Z českej kultúry ho nemožno vyčleniť, ale nadväzoval na dielo osvietencov. Najmä k ich paradigme, ktorá mala potenciál našu civilizáciu meniť a čiastočne sa jej to podarilo. Zdalo sa, že pokiaľ niečo nahradí vieru, bude to práve sekulárny humanizmus. Čo však z ideálov neustáleho hľadania pravdy zostalo? Len ideológie a nové, večné, nespochybniteľné „pravdy“. Kundera mal pre tento paradox cit. Máloktorý agnostik (či ateista?) si dokázal uvedomiť ľudskú malosť, pričom videl aj občasné zárodky nesmrteľnosti. Zdalo sa mi, že ju cítil v hudbe. Pri častiach jeho diela som mala pocit, že nie literatúra, ale hudba ho zmieruje so svetom. Že napriek celoživotnému úsiliu pochopiť svoje milované skladby zostáva znova a znova ohromený. Písanie bolo nástrojom boja, pri hudbe túto zbraň nakoniec zložil.