Kampaň proti Kunderovi bola nedôstojná epizóda disentu
V knihe Román a dejiny venoval Pavel Barša Milanovi Kunderovi rozsiahlu pozornosť. Zameral sa okrem iného na jeho vzťah k politike a konštatoval, že na svoju počiatočnú spoločenskú angažovanosť rezignoval. Barša si pritom myslí, že našej situácii sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia politicky zodpovedá postoj disidentov. Kundera sa pre tento postoj nerozhodol. Je to autorské obmedzenie a ochudobnenie?
Milan Uhde
Milan Uhde. Foto: Profimedia.sk
Rozkol medzi Milanom Kunderom a českým disentom sa začína tým, že autor románu Život je inde (1969) odmietol odovzdať text Ludvíkovi Vaculíkovi na zverejnenie v samizdatovej edícii Petlice. Medzi disidentmi sa o tom vedelo, ale ich cesty sa podľa mňa s Kunderom rozišli až potom, čo román s epilógom Clauda Roya vyšiel v roku 1973 vo vydavateľstve Gallimard a v tom istom roku získal prestížnu cenu Prix Médicis.
Francúzi začali rokovať o tom, či autor v Československu zakázaný dostane povolenie prísť si po ňu do Paríža. Rozhovory postúpili na oboch stranách na vysokú štátnu úroveň a skončili sa pre Kunderu úspešne. Následne nasledovala ponuka univerzity v Rennes, aby sa stal ich učiteľom češtiny. České úrady tomu dali požehnanie, eštebáci už predtým sústavne pracovali na tom, aby mali nepohodlného spisovateľa z krku: sledovali ho a jeho vernej Věre podávali správy o manželovom pobyte, kedykoľvek zavadil o nejakú ženu. Kundera aj s manželkou nakoniec do Bretónska v roku 1975 odcestoval.