Až potom sa Kundera odhodlal vymedziť aj voči disidentom. Presne si pamätám jeho výrok, že „zatiaľ čo poľská opozícia vstúpila do dejín, česká z nich vypadla“. Na jednom z takzvaných kvartálov – schôdzok zakázaných spisovateľov, ktoré sa pôvodne konali štvrťročne a po uväznení Václava Havla a vzniku strojopisného časopisu Obsah fungovali každý mesiac – sme o tom búrlivo diskutovali. Vypadnutie z dejín pokladala väčšina za prehnané vyjadrenie skutočnosti, že poľskí disidenti predstavujú silu, ktorá je neporovnateľne účinnejšia než tá naša.

Na túto rozpravu nadviazala v samizdate Eva Kantůrková. Počas dňa Brežnevovho úmrtia boli zatknutí a predvedení na políciu na Bartolomějskej ulici [bývalé sídlo gestapa a ŠtB, pozn. red.] mnohí účastníci schôdzok a akcií, ktoré boli naplánované dávno predtým, a v predlhom celonočnom rade pred kanceláriou vyšetrovateľov sa mladá dievčina rozospievala: spustila nádherné Kyrie eleison. Eva výjav opísala ako zjavenie, dôkaz, že v dejinách stále sme. Ivan Klíma, ktorý vtedy stál v rade tiež, mi, naopak, povedal, že išlo o pátos nemiestny a trápny.

Ešte prísnejší postoj proti Kuderovi zaujali spisovatelia disidenti potom, čo si prečítali jeho rozhovor s Philipom Rothom. Obsahoval Kunderov nový životopis: vo vlasti ho vraj nikto nepoznal, živil sa ako barový hudobník. Nerád priznávam, že som sa dal strhnúť tiež a rovnako ako ostatní vysvetľoval ten pokus ako definitívne odstrihnutie sa od českého obecenstva, ktoré si Kunderovo vynikajúce umelecké a spoločenské postavenie v šesťdesiatych rokoch pamätá a môže jeho údaje ľahko usvedčiť z klamstva. Pavel Barša vo svojej spomínanej knihe konkrétne popísal, ako som na priateľskej brnianskej debate u herca a kamaráta Františka Derflera Kunderov text napadol.

Až omnoho neskôr mi Milan Kundera záležitosť vysvetlil: s priateľom Rothom sa dohodli, že do záznamu rozhovoru narozpráva všetko, čo mu napadne, a potom v korektúre uvedie veci na pravú mieru. Lenže Roth dal neskorigovaný text k dispozícii šéfredaktorovi a ten nariadil jeho okamžité zverejnenie. Milan si po tejto skúsenosti sľúbil, že už žiadny rozhovor nikomu nedá.

Irónia braná vážne

Zdalo sa mi to málo presvedčivé. S odstupom času som dospel k domnienke, že sa rozhodol navždy rozlúčiť s rozhovormi a novinármi trochu inak, a to kunderovsky: paródiou, v ktorej si pripísal niektoré životopisné prvky svojich románových postáv. Nenapadlo mu, že irónia býva na verejnosti nesprávne chápaná: čitatelia ju berú vážne.

Námietky proti disidentskému zornému uhlu, ktoré Milan Kundera uvádzal vo svojej publicistike, som chápal a ako tvorivý princíp som ich postupne prevzal. Bohužiaľ, nedokážem informáciu o nich podložiť dátumom zverejnenia ani názvom a číslom periodika. Politicky angažovanú prózu odmietal pre jej zaujatosť voči jednej zo strán. Jeho autorskému náhľadu, z ktorého nazeral na svet ako na ríšu smiešneho, ktorá nemá hranice, a vie každý vážny pokus o myšlienku, čin alebo cit premeniť na komický nezdar a groteskný krach, boli cudzie disidentské príbehy napríklad o utrpení hrdinov, ktorí posmrtne získajú uznanie a slávu.

V roku 1985 v ďakovnej reči po udelení Jeruzalemskej ceny za slobodu jednotlivca citoval židovskú anekdotu: človek premýšľa, Boh sa smeje. Poetika, ktorej nástrojom je predstava o všeobecnej ľudskej chybovosti, sa stavia do konfliktu s Havlovou maximou života v pravde, s myšlienkou drahou disidentom všetkých národností. Spomínam si, že ju Kundera kritizoval ako vyjadrenie spisovateľskej a ľudskej nadradenosti voči všetkým, ktorým pravda nebola zjavená alebo ju hľadali márne.

To Kunderovi nebránilo zaujímať politické stanoviská solidárne s prenasledovanými umelcami, ako práve s Havlom, alebo publikovať eseje ako Únos Západu. Sú pre mňa dôkazom, že románopisec posadnutý obrazom márnosti všetkého myšlienkového úsilia i činov, ktorý sa s týmto obrazom hrá a vtláča mu bezvýchodiskovo komický účinok, nestratil zmysel pre politickú interpretáciu skutočnosti. Profesionálny politik, politológ, filozof alebo sociológ ako analytici Pavel Barša či Ondřej Slačálek môžu jeho publicistické texty podrobiť náročnému kritickému rozboru, ale nedokážu mu uprieť vášeň pre slobodu, a to nielen umeleckú, ale ani občiansku.

Seifert verzus Kundera

Som preto presvedčený, že niektorí poprední českí disidenti a ich priatelia v exile neodhadli situáciu dobre, keď v obave, že nobelovský laureát Kundera vo svojej reči prejde mlčaním ich spoločenský obranný zápas, presadili proti nemu kandidatúru Jaroslava Seiferta. František Janouch knižne zverejnil to, čo pre ňu vykonal a ako ho za to v liste pochválila Eva Kantůrková: kandidatúra sem, kandidatúra tam, hlavne že nevyhral pôvodný favorit Kundera.

Václav Havel pri stretnutí na chalupe Jiřího Grušu neinformoval kolegov, že ak podpíšu predloženú petíciu za Seiferta, postavia sa za Kunderovo vyradenie. Keby sme to vedeli, petíciu by sme nepodpísali ani Gruša, ani ja. Havel potom do kampane zasiahol ešte raz a podobnou metódou: Sylvia Richterová si jeho neverejné protikunderovské odporúčanie, zrejme rozoslané niekoľkým adresátom, prečítala u Jiřího Pelikána. Dozvedela sa v ňom, že autorovi románu Neznesiteľná ľahkosť bytia (1984), predkladajúceho okrem iného osudy dvojice ľudí ničených režimom, „je všechno u prdele“.

Disidentskú literárnu kritiku románu podal Milan Jungmann. Zazlieval mu nepresnosť niektorých vecných detailov, ale podľa mňa hlavne portrét signatára politicky protestného vyhlásenia, ktorý síce statočne znášal následky, ale vlastne sa s podpisom hlboko vnútri nijako nezrástol a cestou uvedomele rezistentných spoločenských aktivistov sa nevydal. Autor akoby tým naznačoval, že ju pokladá za neautentickú, inak povedané kolektívne hromadnú a organizovanú. Kundera takú úvahu považoval za umelú a nesprávnu. Jungmannov úsudok ho veľmi mrzel.

Keď Jaroslavovi Seifertovi Nobelovu cenu v roku 1984 udelili, ukázalo sa, že ťažko chorý básnik nemôže v Štokholme osobne vystúpiť. Očakávali sme však, že svoj prejav, ktorý zaňho prečítajú, pojme v duchu svojho odvážneho vystúpenia na zjazde spisovateľov v roku 1956. Lenže dopadlo to inak. Jaroslav Seifert sa vo svojom prejave vyznal, že sa – na rozdiel od dramatických básnikov stelesňujúcich konflikt – zrodil ako spevák. Svoju Prilbu hliny a iné verše z obdobia protinacistického odporu zaprel. Zato ako vzdelanec v odbore filozofie citoval Heideggera po nemecky.

Antonín Brousek v londýnskom časopise Rozmluvy vyslovil presvedčivo odôvodnené podozrenie, že nobelovskému laureátovi text zrejme na jeho žiadosť pripravil niekto iný. Disidenti sa za to na Brouska tvrdo oborili, namiesto vecných protiargumentov sa ho však snažili spochybniť poukázaním na jeho vzdorovité vlastnosti. Karel Pecka mu dokonca uprel právo hovoriť do domácich sporov, pretože odišiel do cudziny a tým dal najavo, že svoju krajinu nemiluje. Odpovedal som kamarátovi a bývalému väzňovi v časopise Most, že právo hovoriť majú všetci vrátane cudzincov.

Dodnes som pevne presvedčený, že by Milan Kundera k nobelovskému publiku prehovoril v znamení svojich najznamenitejších publicistických výkonov a na svojich disidentských kolegov určite nezabudol v rámci obrany utláčanej českej a slovenskej kultúry. Verím jeho slovu, že sa nehnevá, že ho Nobelova cena minula. Podľa neho sa po úspešnej kandidatúre Šolochova stala inou hodnotou, než bývala za našich mladých čias. Ale napriek tomu, že s Evou Kantůrkovou opakujem: kandidatúra sem, kandidatúra tam, nemôžem na nobelovskú aféru len tak zabudnúť.

Na svoju disidentskú príslušnosť som hrdý, Václavovi Havlovi zostávam navždy vďačný za jeho priateľstvo a budem ho obdivovať za to, že vrátil do politiky osobnú zodpovednosť, siahajúcu až po povinnosť ručiť vlastným životom. Františkovi Janouchovi som zaviazaný za pomoc v dobe, keď mi bolo najhoršie, a Evu Kantůrkovú mám rád prinajmenšom pre jej väzenské prózy a pre statočnosť a hĺbku úsudkov. Disidentské spoločenstvo, vyznačené menami Ludvíka Vaculíka, Pavla Kohouta, Ivana Klímu, Jiřího Grušu, Alexandra Klimenta a Petra Kabeša, ma kamarátskou spolupatričnosťou a humorom chránilo pred návalmi beznádeje.

Sporné reflexy

Som si však zároveň vedomý toho, že si disidenti ako celok, getoizovaný v podmienkach brutálneho útlaku, osvojili niektoré sporné reflexy. Jiří Hanzelka vyhlásil Chartu 77 za mravnú latku, ako keby tí, ktorí ju nepodpísali alebo sa s ňou nejako inak nestotožnili, podliehali nášmu odsudzovaniu. Vybavujem si, s akým mravným rozhorčením bol v Prahe prijatý román Josefa Škvoreckého Mirákl, v ktorom niektoré postavy a udalosti späté s neskorším disentom opísal autor s humornou hyperbolou. Jiří Kolář ho za to rozčúlene pokarhal. Sám som síce Mirákl čítal s chuťou a neprekážalo mi, že si robí vtipy z priateľov, ale všetkou českou tvorbou, ktorá vznikala mimo okruhu zakázaných umelcov, som a priori pohŕdal a nepripúšťal som, že rieka dokáže prúdiť aj pod ľadom. Ťažko a zdĺhavo som tento hendikep a jeho následky prekonával.

Úhrnom zastávam názor, že na Kunderov odstup a dištanc disidenti nemali prečo reagovať manipulatívnym ťažením. Milan Kundera, hoci najmä spočiatku aj podporovaný francúzskou umeleckou ľavicou, stál na českej rezistentnej scéne bezbranný proti ich zomknutej skupine. Věra Kunderová nadobudla dojem – podľa mňa klamný, ale vtieraný vinou zemepisnej vzdialenosti medzi nami a znemožnením stykov –, že jej manžel nemá medzi disidentmi kamaráta, ktorý by bol schopný a ochotný sa ho zastať. Neviem si pritom predstaviť väčšie nedorozumenie než to, ktoré zavinil Pavel Tigrid, keď Milana Kunderu úplne nelogicky odrádzal od konkurenčnej politickej kariéry vyhradenej Havlovi. Píšem to ako priateľ autora Žartu a Slávnosti bezvýznamnosti, poznal som ho od roku 1952, miloval ho a obdivoval ako tvorcu, ktorý aj keď je slávny, kráča sám, pretože musí. Kampaň proti nemu som si do dejín českého disentu zaradil ako nedôstojnú epizódu.