Keď sa v roku 2011 asi dva tucty signatárov ohradili proti tomu, aby zahraničné ambasády podporovali ideologický dúhový pochod, výsledkom bol mierny úspech a tri stredoeurópske štáty sa do podpory akcie prestali zapájať. V tomto roku to, žiaľ, už neplatí. Napriek tomu by som sa rád poďakoval pánom veľvyslancom Csabovi Baloghovi a Krzysztofovi Strzałkovi za to, že tomuto neblahému trendu čelia.
Najskôr krátky kontext.
V sobotu sa konal v Bratislave Dúhový Pride, akcia, ktorej účastníci a podporovatelia veria, že na Slovensku je neoprávnená nerovnosť práv, ak dve osoby rovnakého pohlavia nemôžu vstúpiť do manželstva či inak nazvaného manželského zväzku, prípadne si adoptovať deti. Akcia sa tiež vo svojich vystúpeniach snažila túto diskrimináciu ilustrovať dvojnásobnou vraždou na Zámockej ulici, ku ktorej došlo minulý rok.
V Štandarde sme už publikovali sériu textov, v ktorých sme ukázali, že Juraj Krajčík, vrah zo Zámockej ulice, bol radikalizovaný americkou neonacistickou scénou, pričom z jeho konania nemožno odvodiť, že by slovenská spoločnosť bola voči homosexuálom netolerantná. Krajčík chcel pôvodne zavraždiť premiéra Hegera, prípadne príslušníkov židovskej menšiny. Bol ťažkým antisemitom adorujúcim terorizmus, jeho teroristický čin teda nevypovedá o stave slovenskej spoločnosti, ale iba o ňom. Vec by sa mala riešiť ako bezpečnostný problém, ako je možné, že sa takýto jedinec dostal k strelnej zbrani, a či naše tajné služby o jeho radikalizácii a napojení na americkú nacistickú scénu vedeli, respektíve treba odstrániť nedostatky, aby k podobným chybám nedochádzalo. Z témy sa, žiaľ, najmä pričinením prezidentky Čaputovej a médií stala ideologická a nie bezpečnostná otázka. Dodnes preto nepoznáme odpoveď, či – a prípadne čo – slovenské tajné služby o mladom teroristovi vedeli. Slovenský parlament sa navyše s takmer ústavnou väčšinou hlasov ohradil voči takej ideologickej kritike z Európskeho parlamentu, akú pestujú predstavitelia dúhového hnutia a prezidentského paláca.
Ukázali sme tiež, že neplatí predpoklad, že krajiny, ktoré majú progresívnu legislatívu, nepoznajú nenávistné prejavy alebo teroristické útoky voči homosexuálom. Je to skôr naopak, v štátoch ako USA, Nórsko, Francúzsko, Británia či Holandsko dochádza častejšie k takýmto útokom a vraždám, ako je to v západných krajinách, ktoré progresívnu legislatívu nemajú a manželstvo chránia (Poľsko či iné východoeurópske štáty). Viac sme sa tomu venovali v samostatnom texte.
Chcel by som preto oceniť J. E. Krzysztofa Strzałka, veľvyslanca Poľska, a J. E. Csabu Balogha, veľvyslanca Maďarska, a poďakovať sa im, že tomuto mediálnemu a ambasádorskému tlaku nepodľahli a naďalej sa držia zlatého pravidla, že sa ako zástupcovia cudzích štátov nemiešajú do vnútropolitickej a ideologickej debaty na Slovensku.
Hoci sa toľko hovorí o právach a diskriminácii, všetci vieme, že váš práve ten váš postoj je odvážnejší. Vážime si to.
V prípade Maďarska si to vážime o to viac, že naši dvaja veľvyslanci sa v Budapešti správali inak. Bývalý veľvyslanec Rastislav Káčer (v roku 2016) a terajší veľvyslanec Pavol Hamžík (2023) podporili dúhové hnutie a ich agendu v Maďarsku. A to napriek tomu, že v Maďarsku majú – na rozdiel od Slovenska – inštitút registrovaných partnerstiev.
Zároveň by som rád s istým smútkom dodal, že je škoda, že došlo k zmene prístupu veľvyslanectva Českej republiky v Bratislave. Tá sa totiž už nachádza medzi vyše 40 ambasádami, ktoré Dúhový Pride podporili. K tejto zmene došlo od návštevy českého prezidenta Pavla na Slovensku a tento angažovaný postoj, žiaľ, pokračuje. Je to škoda a našim vzťahom to neprospieva.
Smutné je, že okrem veľvyslancov západných štátov sa k podpore Dúhového Pridu pridala aj Ukrajina, ktorá by nemala zaťažovať naše otázky ideologickými témami, a tiež štáty ako Srbsko, Rumunsko, Bulharsko či Litva a Lotyšsko, ktoré majú podobné ustanovenia v ústave ako Slovensko.
Dúfajme, že v budúcnosti príde medzi krajinami, ktoré by nám a našim postojom mali rozumieť, k zmene.
Na záver ešte jedna poznámka k pochodu Hrdí na rodinu.
Som vďačný organizátorom, najmä Marekovi Nikolovovi a Antonovi Chromíkovi, že nepoľavujú a akciu každoročne organizujú. Podčiarkujú tým skúsenosť zo západných štátov, že k presadeniu dúhovej a gender agendy dochádza tam, kde v kultúrnej vojne bojuje iba jedna strana. Ak väčšina mlčí alebo je ľahostajná, zákony sa menia ľahšie a rýchlejšie. Vďaka vám a tisíckam ľudí to na Slovensku neplatí.
Nuž a s tým súvisí aj posledná poznámka.
Potešilo ma, že na pochod prišli viacerí známi politici ako Milan Krajniak zo Sme rodina, predseda SNS Andrej Danko a poslanec Kuffa z kandidátky SNS, videl som aj poslancov a kandidátov z Kresťanskej únie, napríklad Richarda Vašečku, či dvoch kandidátov z KDH (škoda, že chýbali čelní predstavitelia strany).
Poznámka však smeruje k tým, čo chýbali. Neprítomnosť Eduarda Hegera už asi neprekvapuje, chýbali však aj známi poslanci z OĽaNO a nevidel som ani jedného poslanca alebo čelného predstaviteľa Smeru.
Chýbali ste. Škoda.