Julius Robert Oppenheimer sa narodil v New Yorku v roku 1904 dvom židovským emigrantom z Nemecka, Juliovi S. a Elle, rodenej Friedmanovej. Študoval na Harvarde, doktorát nadobudol v Göttingene pod vedením Maxa Borna a v Európe sa zoznámil s mnohými študentmi „novej fyziky“, z ktorých sa neskôr stali poprední predstavitelia kvantovej fyziky: Werner Heisenberg, Enrico Fermi, Wolfgang Pauli a mnohí ďalší. Po získaní doktorátu získal miesto na Kalifornskom technologickom inštitúte (ďalej Caltech), kde sa zoznámil s Linusom Paulingom, objaviteľom elektronegativity.
Túto prvú aktívnu kapitolu zachytáva aj film. Na základe svedectiev jeho priateľov bol „Oppie“ zobrazený ako vysoký vychudnutý tuhý fajčiar, ktorý máva vízie zo subatomárneho sveta. Roly sa vynikajúco zhostil írsky herec Cillian (čítaj Kilian) Murphy. Medzi ďalšie svetoznáme mená patria Kenneth Branagh v roli Nielsa Bohra, Emily Blunt ako Oppenheimerova žena, Florence Pugh ako jeho milenka, Matt Damon ako plukovník Leslie Groves, vedúci projektu Manhattan, Robert Downey Jr. v roli riaditeľa Komisie pre atómovú energiu (AEC), Gary Oldman ako prezident Truman.
Náboženský pluralizmus židovského fyzika
Christopher Nolan je veľký režisér (Interstellar, Počiatok, Dunkirk, Tenet, Insomnie), ktorý sa vie s veľkou témou pohrať. V celom filme to robí bravúrne. Organicky prelína niekoľko dejových línií, vykreslené sú rôznym štýlom. Chronologicky prvou je samotná biografia začínajúca v Nemecku na štúdiách a pokračujúca cez príchod na Berkeley, kde Oppenheimer organizoval odbory, čo ho dostalo do problémov s aktuálnou mocenskou štruktúrou v Spojených štátoch. Aj vďaka tomu, že jeho manželka, milenka a brat boli zapojení v činnosti Komunistickej strany (CP) USA, Roberta sledovala FBI. Okrem toho sa venoval štúdiu jazykov, naučil sa po nemecky (za dva týždne, aby rozumel prednáškam), v Holandsku dokonca prednášal po holandsky a jeho milenka Jean Tatlocková (Florence Pugh) uňho doma našla knihu v sanskrte, z ktorej prvý raz zacitoval hinduistického boha Šivu: „Stal som sa Smrťou, Ničiteľom svetov.“ Túto vetu vraj zopakoval po prvom úspešnom teste, ktorý – blasfemicky – nazval po kresťansky: Projekt Trinity (Trojica).
Napriek nedôvere zo strany vlády bol práve Oppenheimer požiadaný o vedecké vedenie vysoko utajovaného projektu Manhattan pod vojenskou záštitou plukovníka Grovesa. Zaujímavosťou je, že to bol práve Oppenheimer, kto vybral lokalitu pre nukleárne testy. Na planine Los Alamos totiž trávil väčšinu svojho detstva a pripisuje sa mu aj nasledujúci výrok: „Moje dve najväčšie lásky sú fyzika a púšť.“ Na jeho žiadosť bolo na tejto púšti postavené celé mestečko, v ktorom vedci žili a pracovali aj s celými rodinami. Niektoré postavy sa vo filme vyjadrovali, že Oppenheimer sa správal ako monarcha a organizoval dianie v mestečku.
Film ponúka divákom drámu vedy a svedomia, štedro obdarenú emóciami, ktoré pôsobia skutočne verne. Jedným z problémov, ktorý vedci pod Oppenheimerovým vedením riešili, bola teória o nezastaviteľnej reťazovej reakcii. Tesne pred prvým úspešným testom je scéna, kde sa plukovník pýta na možné výsledky, „Oppie“ odpovedá lakonicky: „Možno dnes zhorí atmosféra.“ To isté sa pýta aj Alberta Einsteina, na ktorého názor sa spoliehal preto, že Einstein odmietal absolútnu náhodnosť, ktorá je kvantovej teórii vlastná. „Boh nehrá kocky,“ zaznie slávna Einsteinova veta. Išlo o preteky s časom, respektíve s Treťou ríšou, ktorá sa v rovnakom čase snažila nadobudnúť atómovú bombu. Keby ju Hitler bol získal skôr, dejiny by vyzerali inak. Oppenheimer v jednej scéne povie, že vedecký pokrok v nacistickom Nemecku je brzdený antisemitizmom, za čím sa skrývalo viac ako len to, že Hitler považoval kvantovú fyziku za „židovskú pavedu“.
Geniálnou scénou je samotný test. Po stlačení odpálenia je vo filme absolútne ticho, zábery ohňa zaplnia celý priestor plátna. Vedci aj vojaci majú spolovice vydesené, spolovice radostné výrazy v tvárach, jedine Oppenheimer je iba vydesený. Vtedy zopakuje Višnuov citát z Bhagavadgíty.
Cez vojnu dobrý, po vojne vyvrheľ
Ďalšími kapitolami fyzikovho životného príbehu sú bezpečnostná previerka, rokovanie o vodíkovej bombe a voľba ministra obchodu v americkej vláde. Ako druhotná hlavná postava tu vystupuje Lewis Strauss, riaditeľ AEC a osobný protivník J. R. Oppenheimera. Na rokovaniach Panelu pre odzbrojenie Strauss obviňoval Oppenheimera z protištátnej činnosti, ako aj z neochoty podieľať sa na vývoji vodíkovej bomby. Po zhodení bômb na Hirošimu a Nagasaki v roku 1945 totiž Oppenheimera ťažilo svedomie, čo je ďalšia prednosť Nolanovho filmu. Divák spolu s Oppenheimerom vníma vývoj atómovej bomby ako nehumánny a, fyzikovými slovami, „genocídny“.
Niekde v pozadí sa otvára otázka, čo všetko sú vedci schopní urobiť, keď majú dostatok zdrojov, respektíve kedy sa objaví etika, či vôbec možno čakať, že by mohla regulovať výskum.
Z dôvodu svojej činnosti pre komunistickú stranu USA Strauss zorganizoval bezpečnostnú previerku, na ktorej sa vyšetrovatelia snažili zničiť vedcovu povesť. Táto dejová línia sa prepletá celým filmom a je vyjadrením inej veľkej témy studenej vojny, ktorou bol zápas s komunistami infiltrovanými v americkom verejnom živote. Na túto kapitolu sa Amerika aj svet pozerá spravidla cez aktuálne problémy, a teda pokrivene.
Okrem rokovania poradného panelu je ešte jedna dejová línia, ktorá však vizuálne ustupuje do pozadia: vypočúvanie Lewisa Straussa pred Senátom vo veci miesta ministra obchodu. Scény sú natočené čiernobielo. Robert Downey Jr. zobrazil Straussa ako pomstychtivého a závistlivého byrokrata, ktorému ide primárne o to, aby sa „zabetónoval“ vo Washingtone, a neštítil sa podraziť ľudí, ktorí ho do tej-ktorej pozície vyniesli. Táto posledná dejová línia je pre diváka istou satisfakciou, na koniec nech si však čitateľ počká v kine.
Odkaz Christophera Nolana
Dôležitou súčasťou filmu je aj jeho načasovanie. Prečo slávny britsko-americký režisér natočil svoj film práve teraz? Viaceré z tém sú aktuálne dlhodobo, ale hrozba použitia jadrových zbraní je vážnou témou po niekoľkých desaťročiach. Jadrové zbrane doteraz proti nepriateľom použili iba Američania v Hirošime a Nagasaki. Našťastie sa vyhli ich použitiu v Kórei a vo Vietname a aj v čase karibskej krízy. Rusi jadrové zbrane proti nepriateľom nepoužili ešte ani raz. Pripustili to až teraz, ak by bolo ohrozené vo vojne s Ukrajinou Rusko. Putin k tejto téme kedysi povedal cynickú poznámku, že načo je svet, ak by v ňom neexistovalo Rusko. Kým Rusi neprehrávajú vo vojne, jadrové zbrane nie sú témou. Ale ako hrozba sú opäť na scéne, a to nielen pre Rusko, ale aj pre situáciu v Iráne a Izraeli. Práve v ostatnej relácii Fareeda Zakariu zaznelo tvrdenie, že Irán je vraj len niekoľko dní vzdialený od dokončenia jadrovej zbrane. Izrael dlhodobo hovorí, že ak nedokáže získaniu jadrovej zbrane zabrániť Západ, bude to musieť urobiť Izrael na vlastnú päsť.
To je svet roku 2023. Oppenheimerova skľúčenosť je opäť raz aktuálnou drámou.
Des, ktorý divák cíti pri strete so zobrazením prvého testu atómovej bomby, je skutočný a zároveň je do veľkej miery záväzný. Nolan nám chce povedať, že ten oheň z plátna treba rezolútne zamietnuť. Kým nebude neskoro.