Dominik Pecka sa narodil 4. augusta 1895, na dnešný deň pred 128 rokmi. Zomrel 1. mája 1981. Bol českým rímskokatolíckym kňazom, významným spisovateľom, filozofom, pedagógom a v neposlednom rade aj politickým väzeň komunizmu.
S jeho dielom som sa prvýkrát stretol pred rokmi, keď sa mi do rúk dostala jeho kniha Z denníku marnosti vydanej v roku 1993, teda dvanásť rokov po Peckovej smrti.
Táto kniha je reflexiou kňazovho života, opisuje v nej čas strávený vo väzení, uvažuje nad tým, prečo je cirkev stále v opozícii so svetom a prečo cirkev a katolícke učenie celé stáročia prekáža politike.
Ako jeden z mála teológov vyslovuje tézu o tom, že prenasledovanie cirkvi v dejinách je odpoveďou vonkajšieho sveta na to, že sa cirkev okrem svojho zásadného poslania, privádzať ľudí k Bohu, vmiešava do politiky.
Na základe toho sa stáva cirkev nepriateľom pre totalitné režimy, pre fašizmus i komunizmus v dvadsiatom storočí.
Na základe tejto knihy som sa dopátral k dedičom Peckovho diela a v Brne som sa stretol s pani Annou Mackovou, neterou Dominika Pecku.
Táto sympatická žena, ktorá pracovala aj pre české katolícke rádio Proglas a vo voľnom čase vypomáhala na onkológii, mi zo svojho archívu zapožičala vzácne, dnes prakticky nezohnateľné diela jej strýka.
Bol som ohromený múdrosťou a rozhľadom Dominika Pecku. Jeho dielo je rozsiahle a zahŕňa desiatky kníh. Jeho myšlienky sú aktuálne aj po takmer sto rokoch od ich prvého publikovania.
V knihách rozoberá vzťah vedy a viery, filozofie a teológie, svoju pozornosť upriamuje aj na pedagogickú činnosť a zlepšovanie pedagogických procesov, hľadá pravdu o človeku.
Jednoducho osvietený človek svojej doby, snáď jeden z najosvietenejších.
Zvlášť cenné sú jeho pamäte a postrehy o rozpade cirkvi pri zániku monarchie a vzniku Československa v roku 1918.
Popisuje snahy českých katolíckych kňazov, ktorí založili národnú Československú cirkev odtrhnutú od Ríma, no viac ako od Ríma išlo o oslobodenie sa od rakúskych a nemeckých biskupov, ktorí mali na katolícku cirkev v Čechách zásadný vplyv.
Všíma si aj neochotu Slovákov dať zbohom Rímu, všíma si slovenskú vernosť svätej stolici, rovnako tak aj vernosť moravských a českých katolíckych kňazov, ktorí takisto odmietli opustiť katolícku cirkev.
Nakoniec sa novovzniknutá cirkev Československá transformovala na cirkev Československú husitskú a časť z nej prijala pravoslávie. Tak sa po zániku monarchie v Čechách po tisíc rokoch nadviazalo na byzantský cyrilo-metodský odkaz.
Proti človeku a proti Bohu
Ako dnes v rámci kultúrnych vojen vidíme snahy o nevedeckú redefiníciu biologickej podstaty človeka, začiatkom storočia rezonovali v spoločnosti idey hnutia „Volná myšlenka“.
Keď sa dnes hovorí o voľnomyšlienkároch, tak obsah tohto slova sa spája maximálne tak s túžbou po popieraní ustálených noriem, začiatkom storočia „Voluntaristi – Voľnomyšlienkári“ boli liberálnym hnutím s reálnym vplyvom. Podstatou bolo oddeliť cirkev od štátu, alebo jednoducho eliminovať jej vplyv.
Hnutie Volná myšlenka bolo v Čechách prvýkrát rozpustené v roku 1915 a niektorí jeho predstavitelia boli väznení pre podvratnú protištátnu činnosť až do roku 1917. Počas nacistickej okupácie bola Volná myšlenka rozpustená druhýkrát.
Ešte predtým však z nej vzišiel napríklad Zväz proletárskych bezvercov. Jednoducho zamotané dejiny strednej Európy, ako sa patrí.
Dominik Pecka sa vždy držal kríža, teda učenia prirodzenosti. Je to cesta, ako sa nepomýliť. Tak premýšľal aj o človeku.
„Pravú cestu života je možné nájsť iba na základe celej pravdy o človeku a o živote. Celý človek je telo a duša, rozum, vôľa a cit. Pravá náuka o živote musí byť primeraná všetkým vlastnostiam, schopnostiam a potrebám človeka. Nenachádzajú ju však tí, ktorí sú slepí k základnej pravde o človeku – že totiž človek je obraz Boží, a že jeho prirodzenosť je odleskom Božej bytosti.“
Dominik Pecka (1895 – 1981). Fotografia z maturitného tabla z roku 1952. Foto: wikimedia/ CC BY-SA 4.0
Múdrosť starého pána
Dnes držím v ruke výber z Peckových myšlienok, ktorý vyšiel v roku 2018 pod názvom Moudrost pana profesora. Na Slovensku sa k nemu ťažko dostanete, ja som ho objavil pri potulkách pražskými kníhkupectvami v oddelení ezotericko-nábožensko-budhisticko-magickej a satanistickej literatúry. Jeden by nepovedal, že všetko toto je na rovnakej úrovni.
Odhliadnuc od toho, kde som knihu vypátral, ide o výber toho najsilnejšieho, čo v Peckovom diele nájdeme.
Tento moravský rodák z Čejkovic neďaleko Brna bol rímskokatolíckym kňazom. Bol nepohodlný za protektorátu, a ešte nepohodlnejší po skončení druhej svetovej vojny a po nástupe komunizmu.
V roku 1954 ho zatkli a odsúdili na dva a pol roka odňatia slobody za údajnú protištátnu činnosť. V roku 1958 bol znovu zatknutý a odsúdený na štrnásť mesiacov za „marenie dozoru nad cirkvami“. V roku 1969 ho rehabilitovali.
Takýto list adresoval rodičom, ktorí sa, našťastie, jeho uväznenia nedožili:
„Moji drahí rodičia, ktorí ste milovali život a jeho krásu, nenahraditeľní, dávno oplakaní, odpočívajte v pokoji! Vaše pozemské dni neboli skalené poznaním, že váš najmladší syn, ktorý vám dal najviac starostí, je tam, kde ste si nikdy ani nepomysleli, že by sa mohol ocitnúť. Ľutujem, že som vám ani z časti nesplatil svoj veľký dlh. Som v putách... Avšak myslím na vás. A keď sa vrátim, ak dá Boh, chcem pokľaknúť na vašom hrobe ako pri pokladnici, ktorá nikdy nemôže byť vylúpená, aj keby mi zobrali to posledné, čo mám, pri pokladnici vašej lásky a vášho nepoškvrneného mena.“
Svoje uväznenie analyzoval aj z pohľadu kňazského povolania a kazateľského poslania, s tým, že každé slovo, ktoré v kázni povedal, musel preveriť vlastným životom:
„Kázať slovom je ľahké. Ale kázať príkladom je ťažké. Ťažké, ale nanajvýš potrebné. Kázal som svojim poslucháčom, aby sa vzájomne milovali, aby trpezlivo znášali príkoria a oddane kráčali kráľovskou cestou kríža. Pravda sa stáva v plnom zmysle pravdou, až keď sa vtelí do skutočnosti. Bolo by zlé, keby som hovoril len na plano. Keby som kázal iným a nie sebe. Snáď až teraz, keď som zatknutý, nastáva tá rozhodujúca skúška môjho kňazského poslania. Teraz musím ukázať, že dokážem uniesť to, v čom som povzbudzoval druhých. A že som na moje slová dával záruku.“
Dominik Pecka patril medzi najsčítanejších ľudí svojej doby, veril v silu umenia a poznal cenu za tvorbu. Takto uvažuje o svojom spoluväzňovi:
„Mám vzácneho suseda. Spí vedľa mňa koncertný majster štátnej filharmónie Jaroslav Filipský. Bez huslí sa Jaroslav necíti človekom. Sľúbili mu, že mu bude dovolené mať vo väzbe husle, ale nič z toho nesplnili.
Vezieme sa neznámou krajinou. Mlčíme podľa predpisov. Občas pozriem na Jaroslava. Hlavu má sklonenú na prsia. Zdá sa mi, že sa usmieva. Snáď spomína na niečo pekné. Vidí sa v rozžiarenej koncertnej sieni a hrá Paganiniho koncert na G strune. Len preto, že vedel, a nepovedal, sa ocitol vo svete, kde neexistujú slová uznania a chvály, kde neexistujú vence a kytice, ani potlesk, ba ani priateľský stisk ruky. Aj keď je vytrhnutý zo svojej práce a zbavený svojho nástroja môj sused nenarieka. Nesťažuje sa. Bez reptania znáša svoje poníženie, hlad a zimu. Je asi zvyknutý trpieť.
Veď umenie je vec tragická už preto, že je to úsilie vysloviť nevýslovné. A tiež preto, že vrcholná realizácia v umení nie je možná pre krátkosť ľudského života.
Milý priateľu, veľký služobník a tlmočník majstrov starých a nových, mŕtvych i živých... Štedrý darca útechy a krásy. Patrí ti prívlastok „veľký“, aj keby si okúzlil len jedinú dušu a utešil jediného zúfalca.“
Takto Dominik Pecka uvažuje o živote:
„Dvojitá chyba – niektorí vedia, v čom je zmysel života a predsa ho nenapĺňajú. To sme my, zlí kresťania.
Iní predstierajú, že život nemá zmysel, a predsa žijú akoby zmysel mal. To sú zlí filozofovia.
Rozdiel je iba v tom, že zlý kresťan klame iba sám seba a zlý filozof klame iných.
Zlému kresťanovi sa nechce žiť. Zlému filozofovi sa nechce zomrieť.
Aj tí, ktorí popierajú zmysel života, chcú byť zdraví, nasýtení a silní. Prečo si neuvedomia, že je nezmysel byť zdravý, sýty a silný, keď to nemá zmysel?“Čo k tomu dodať? Azda len to, že Dominik Pecka aj štyridsať rokov po smrti má čo povedať. To, čo hovorí sa zhoduje s univerzálnou pravdou o Človeku. Dalo by sa ešte mnoho citovať z jeho diela, no na záver dajme Peckovu myšlienku o slobode:
„Človek náleží Bohu, ale Boh ho nezbavuje slobody. Radostné uspokojenie cítime, ak vykonáme svoju povinnosť. Výčitky nás ničia, ak konáme zle. Takáto jednoduchá skúsenosť sa javí ako nespochybniteľný dôkaz že sme slobodní.
Ak voláme – Buď vôľa tvoja! – nevzdávame sa slobody. Boh nás vedie, ale neťahá. Riadi, ale nenúti. Prikazuje, ale nespútava.
Sme synovia, nie otroci. Dediči, nie vyhnanci.
Avšak sloboda je aj zodpovednosť.
Vysvetlenie, prečo človek tak rád počúva o svojom zvieracom pôvode, je v tom, že by rád sa zbavil svojho bremena zodpovednosti.“