„Druhá svetová vojna je kritickou historickou epizódou, ktorá je v predstavách USA chápaná ako posledná vojna, v ktorej boli USA ‚tými dobrými‘, čo je redukované rozprávanie o boji dobra so zlom. K tejto vojne sa USA v kultúrnej produkcii stále vracajú ako k historickému príkladu americkej dobrotivosti,“ napísala na Twitter študentka literatúry na Univerzite v Pittsburghu Nozomi Saito. Demonštrovala tým značné nepochopenie histórie podobne ako ďalšie argumentujúce. Bombardovanie Hirošimy a Nagasaki nebolo jedným z mnohých zločinov, ktoré progresívci tak radi pripisujú Amerike, ale posledné dejstvo vojny proti jednému z najhorších režimov v dejinách. Niet pochýb, že USA stáli na tej správnej strane.
Hrôzy spáchané nacistickým Nemeckom v Európe sú všeobecne známe. Úmyselné vyhladovanie sovietskych vojnových zajatcov, masakre civilistov, likvidácia mentálne postihnutých a, samozrejme, holokaust, najhorší zločin v dejinách, to je len pár príkladov nacistických zverstiev. Jednoznačne ide o ten najhorší režim v histórii. Imperiálne Japonsko, ktorého zločiny do všeobecného povedomia príliš neprenikli, mu však zdarne šliape na päty.
O dva roky skôr
V Ázii sa druhá svetová vojna nezačala 1. septembra 1939, ale o viac ako dva roky skôr, 7. júla 1937. Japonsko túžilo vytvoriť vlastnú koloniálnu ríšu. Ľudnatá, na zdroje bohatá, ale technologicky zaostalejšia a politicky nestabilná Čína sa javila ako zjavná korisť. Japonsko si svoju nadradenosť voči Číne už niekoľkokrát vyskúšalo. V rokoch 1894 až 1895 porazilo Čínu prvýkrát. V roku 1900 sa zúčastnilo po boku západných mocností na potláčaní povstaní boxerov. Vďaka týmto víťazstvám sa stalo súčasťou skupiny krajín, ktoré si na Číne vydobyli zvláštne postavenie: získali koncesie, ich občania nespadali pod čínske právo a v mestách spravovali celé štvrte, do ktorých čínska vláda nesmela zasahovať.
Japoncom to však nestačilo. V roku 1931 zabrali Mandžusko a vytvorili tam bábkový štát plne pod kontrolou Tokia. K plnohodnotnej vojne nedošlo len preto, lebo Čína sa necítila dosť silná na to, aby sa ubránila. Od tej doby však narastal počet najrôznejších potýčok a prestreliek. V júli 1937 jedna taká prerástla do regulárnej bitky. Japonsko sa rozhodlo pre plnohodnotnú inváziu a Čína sa tentoraz rozhodla brániť.
Kľúčový stret nastal v Šanghaji, tri mesiace bránili mesto v tvrdých pouličných bojoch najlepšie čínske jednotky, nakoniec však boli donútené stiahnuť sa. Japonci sa vydali pozdĺž rieky Jang-c'-ťiang smerom na vtedajšie hlavné mesto Nanking. Čínska vláda usúdila, že obrana je bez šance, a utiekla. Keď japonská armáda vstúpila do metropoly, začal sa jeden z najhorších masakrov druhej svetovej vojny. „Japonské jednotky vstúpili do mesta s rozkazom zabiť všetkých zajatcov. Jediná jednotka 16. divízie zabila 15-tisíc čínskych zajatcov a len jedna rota ich povraždila 1 300. Nemecký diplomat hlásil do Berlína, že okrem hromadných popráv streľbou zo samopalov sa používali aj iné, individuálnejšie spôsoby zabíjania.
Budovy v meste boli vyrabované a zapálené,“ opisuje zverstvá Antony Beevor vo svojej histórii druhej svetovej vojny. „V Nankingu boli zranení čínski vojaci prebodávaní bajonetmi na mieste, kde ležali. Dôstojníci nútili zajatcov kľačať v radoch a potom ich jedného po druhom cvične stínali samurajskými mečmi. Svojim vojakom zároveň nariadili, aby vykonávali cvičenia s bajonetmi na tisícoch čínskych zajatcov, zviazaných alebo priviazaných k stromom. Tých, ktorí odmietli, poddôstojníci surovo zbili,“ pokračuje Beevor.
Desaťtisíce žien – odhady hovoria o dvadsiatich až osemdesiatich tisícoch – japonskí vojaci znásilnili, často ich potom ukrutnými spôsobmi zabili. „Výjavy masakru boli pekelné, mŕtvoly hnili na každej ulici a na každom voľnom priestranstve, mnohé z nich boli ohlodané polodivokými psami. Každý rybník, potok a rieka boli znečistené rozkladajúcimi sa telami,“ píše Beevor. On sám odhaduje 200-tisíc obetí, niektoré čínske zdroje hovoria až o 300-tisíc obetiach. Japonská armáda priznávala len o niečo viac ako tisíc obetí, všetko údajne čínski vojaci, ktorí sa prezliekli do civilného.
Nanking bol najväčší a najznámejší, ale podobných masakrov bol nespočetne veľa. Japoncov štvalo, keď Číňania, ktorých považovali za podradných, kládli urputný odpor. Japonci neuznávali západné konvencie vo veci zaobchádzania s vojnovými zajatcami. Výsledkom bola obrovská úmrtnosť medzi zadržiavanými vojakmi. Medzi zajatcami zo západných krajín ich 27 percent zomrelo. V nemeckých a talianskych zajateckých táboroch to boli asi 4 percentá. Medzi čínskymi zajatcami však úmrtnosť bola mnohonásobne vyššia.
Po kapitulácii Japonci oficiálne priznali iba 56 zadržiavaných čínskych vojakov. Celkovo Japonci nedodržiavali pravidlá vojny. Bežne vraždili zajatých pilotov, medici v poli nenosili červené kríže, pretože pre Japoncov boli vojenskí lekári lákavým cieľom, a sú zdokumentované prípady kanibalizmu, keď vojaci vojnových zajatcov zjedli.
„Liečba slnkom“
Nesmierna krutosť sa však neobmedzovala iba na Číňanov. Japonská agresia viedla USA k uvaleniu sankcií na Tokio, reakciou bolo samovražedné rozhodnutie zaútočiť na Američanov. Po bombardovaní Pearl Harbor Japonci rýchlo ovládli Filipíny, ktoré boli americkou kolóniou. Keď americko-filipínske sily kapitulovali, museli pochodovať viac ako sto kilometrov do zajateckých táborov. Zajatci dostávali minimum jedla a vody, mučili a týrali ich. Obľúbenou praktikou bola „liečba slnkom“: zajatých vojakov nútili sedieť na horúcom slnku, ak požiadali o vodu, zastrelili ich. Tých, ktorí boli príliš vysilení na to, aby pokračovali ďalej, dobili. Mŕtvych bolo niekoľko tisíc. Podobne si Japonci počínali pri nadobudnutí vtedy britského Singapuru. V tamojšej nemocnici systematicky vraždili všetkých pacientov aj personál. Obetí boli stovky.
Ďalší horor v Číne bol následkom takzvaného Doolittlovho náletu. Išlo o prvé bombardovanie Tokia Američanmi. Bolo skôr symbolické, malo ukázať, že USA sú schopné zasiahnuť Japonsko. Japonci to považovali za poníženie. Pre nedostatok paliva sa však bombardéry nevracali späť a ich posádky núdzovo pristáli v Číne. Z 80 letcov ich 69 prežilo aj vďaka pomoci Číňanov. Japonci rozpútali orgie násilia. Počas lovu na pilotov zabili viac ako 10-tisíc civilistov. Päťdesiattisícové mesto Nan-čchang, v ktorom sa niekoľko pilotov ukrývalo, vypálili do základov. Páchané ukrutnosti sa podobali tým v Nankingu.
Japonská armáda následne začala operáciu s cieľom obsadiť neokupované pobrežie Číny, aby ho Američania nemohli využívať na pristátie, čím by sa zabránilo opakovaniu Doolittlovho náletu. Pri tejto bitke Japonci pokračovali v taktike teroru a zomrelo vyše 250-tisíc civilistov.
Počas ťaženia Japonci využívali chemické a biologické zbrane, ktoré vyvinula organizácia známa ako Jednotka 731, zodpovedná za niektoré najhroznejšie zločiny vojny. Vykonávala experimenty na ľuďoch. Zamestnanci pitvali väzňov zaživa, často bez anestetík, odrezávali končatiny, aby mohli študovať stratu krvi.
Na zajatcoch boli testované chemické a biologické zbrane, dehydratácia a následky tlaku. Medzi obeťami boli aj nemluvňatá, ktoré sa rodili po systematickom znásilňovaní väzenkýň. Odhady umučených v zariadeniach Jednotky 731 sa pohybujú medzi tromi a desiatimi tisíckami. Nie sú známi žiadni preživší týchto táborov. Obete zbraní vyvinutých jednotkou – išlo o bomby šíriace mor, antrax, choleru, týfus a ďalšie choroby – dosahujú státisíce.
Japonská armáda nútila desaťtisíce žien k prostitúcii. Unášali ich do vojenských nevestincov, kde sa stali sexuálnymi otrokyňami a boli opakovane znásilňované. Ich počet sa pohybuje niekde medzi päťdesiatimi a dvesto tisíckami a ich osud je dodnes v Ázii horúca téma, ktorá kalí dobré vzťahy medzi Kóreou a Japonskom.
S postupom amerických vojsk neopúšťala Japoncov chuť páchať ukrutnosti. Vo filipínskom hlavnom meste Manila zmasakrovali asi stotisíc ľudí. Znovu sa opakovali zverstvá známe z Nankingu vrátane hromadného znásilňovania, odrezávania pŕs a upaľovania zaživa.
Americký popularizátor histórie Dan Carlin pripodobnil vojnu v Ázii a Pacifiku k desivej výrobnej linke na smrť, ktorá neustále zrýchľuje a počet mŕtvych narastá. Napriek tomu, že Japonsko podľa všetkých meradiel už vojnu prehralo, táto linka len zrýchľovala a zrýchľovala.
Jediný spôsob, ako to zastaviť, bol desivý čin, ktorý by túto linku zničil. Tým sa stalo zvrhnutie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki. Aj fanatické japonské velenie si uvedomilo, že je koniec. Žiadna samovražedná finálna bitka sa nebude konať, Američania majú zbrane na likvidáciu Japonska zo vzduchu. Jadrové zbrane nielen donútili ku kapitulácii jeden z najhorších režimov dejín, ale asi zachránili viac ľudí, než zabili.
Zároveň však poskytli Japonsku status obete. Na rozdiel od Nemcov si Japonci nikdy neprešli podobným vyrovnaním sa s históriou. Do sedemdesiatych rokov bola debata o vojnových zločinoch tabu. Vrcholní politici bežne navštevujú kontroverznú svätyňu Jasukuni, kde sú uctievaní japonskí padlí vrátane popravených vojnových zločincov. Organizácia Nippon Kaigi priamo popiera japonské vojnové zločiny. Medzi jej členov patria premiéri – vrátane toho súčasného Fumia Kišidu –, čestným predsedom je bývalý šéf japonského najvyššieho súdu Toru Mijoši. Japonsko si každoročne pripomína zvrhnutie bômb, na svoje zločiny by však radšej zabudlo.
Obetovať vlastný národ
Celkovo sa počet civilných obetí japonských dobyvačných vojen v Ázii odhaduje na niekoľko miliónov. Minimálny odhad je tri milióny, maximálny až tridsať miliónov. Ukrutnosti a mučenie sa však neobmedzovali iba na nepriateľov. Japonské velenie sa chystalo obetovať celý národ. Hodlalo fanaticky brániť domáce ostrovy. Vyzývalo na „slávnu smrť sto miliónov“, mobilizovalo celé obyvateľstvo. Na Okinawe bol vydaný rozkaz civilistom spáchať samovraždu, pokiaľ bude hroziť, že padnú do amerického zajatia. Očakávalo sa, že rovnaký rozkaz vydajú po celom Japonsku v prípade americkej invázie. Japonská vláda počítala s miliónmi obetí.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.