V progresívnej časti politického spektra snímka Oppenheimer o vývoji jadrovej bomby vyvolala pohoršenie. V jednom hojne zdieľanom tweete sa objavila sťažnosť, že prvá žena prehovorí až po dvadsiatich minútach a hneď potom nasleduje sexuálna scéna. Film vraj ignoruje aj ťažkosti Indiánov, na ktorých pôde bolo výskumné laboratórium Los Alamos postavené. Hlavne sa vraj dostatočne nesústreďuje na utrpenie Japoncov, ktorí sa stali obeťami jadrových zbraní.
„Druhá svetová vojna je kritickou historickou epizódou, ktorá je v predstavách USA chápaná ako posledná vojna, v ktorej boli USA ‚tými dobrými‘, čo je redukované rozprávanie o boji dobra so zlom. K tejto vojne sa USA v kultúrnej produkcii stále vracajú ako k historickému príkladu americkej dobrotivosti,“ napísala na Twitter študentka literatúry na Univerzite v Pittsburghu Nozomi Saito. Demonštrovala tým značné nepochopenie histórie podobne ako ďalšie argumentujúce. Bombardovanie Hirošimy a Nagasaki nebolo jedným z mnohých zločinov, ktoré progresívci tak radi pripisujú Amerike, ale posledné dejstvo vojny proti jednému z najhorších režimov v dejinách. Niet pochýb, že USA stáli na tej správnej strane.
Hrôzy spáchané nacistickým Nemeckom v Európe sú všeobecne známe. Úmyselné vyhladovanie sovietskych vojnových zajatcov, masakre civilistov, likvidácia mentálne postihnutých a, samozrejme, holokaust, najhorší zločin v dejinách, to je len pár príkladov nacistických zverstiev. Jednoznačne ide o ten najhorší režim v histórii. Imperiálne Japonsko, ktorého zločiny do všeobecného povedomia príliš neprenikli, mu však zdarne šliape na päty.