Kniha má skvelé pasáže, ale platí, že menej by bolo viac. Jedna teória popiera, alebo mení druhú a čitateľ sa len ťažko prediera dopredu. Je to však poctivá a zmysluplná práca, ktorá sa orientuje na akademickú obec. A to je škoda, pretože podobnú, jednoduchšie napísanú knihu by ocenil aj laik. Venuje sa našim zmäteným vnemom z dnešného sveta. Jej prednosťou je, že prepája individuálne pocity jednotlivca so spoločenským dianím. Všíma si politiku, ekonomiku, inštitúcie, rodinné a pracovné väzby.
Takže, čo sa to s nami deje? Prečo sú duševné poruchy na takom prudkom vzostupe? Svoju úlohu zohráva fakt, že spoločenský prístup k nim sa mení. Destigmatizácia dovoľuje prejaviť svoju slabosť a farmakologické možnosti liečenia ponúkajú rýchlu pomoc. Vonkajšie vplyvy, ktoré túto situáciu vyvolali však ostávajú. Šok z budúcnosti (slávna kniha futurológa Alvina Tofflera) vystriedal šok z prítomnosti. Svet okolo nás je prirýchly. Pokúšame sa prispôsobiť, ale nemáme kam uniknúť a o čo sa oprieť. Istoty minulosti neexistujú a budúcnosť sa nejaví optimisticky. Mali by sme sa naučiť vychutnať si prítomnosť, ale to nie je vôbec jednoduché.
Do celého chaosu prispelo, že náboženstvo a viera strácajú svoju úlohu, ale situácia je zložitejšia. Na prelome 18. a 19. storočia, po mohutnom nástupe industrializácie, ktorá vyvolala obrovské spoločenské zmeny, skokovo vzrástli pocity toho, čo vtedy volali „neurasténia“ a pokračovali s rôznymi menami dodnes. Aj napriek zvyšujúcej sa životnej úrovni. Hľadali sa odpovede a bolo ich veľa – nespravodlivé triedne usporiadanie, genderizmus či zásadne zmenený prístup k výchove detí.
Zvláštne je, že sa spoločnosť plná úzkostných ľudí začala prejavovať sama ako úzkostný jedinec, ktorý si neverí a bojí sa budúcnosti. Legitimita spoločenských inštitúcií v minulosti vychádzala z tradícií a bola overená časom. Moderná doba od čias osvietenstva zase kládla dôraz na budúcnosť a inštitúcie nás mali voviesť do žiarivej budúcnosti. Dnešná spoločnosť sa už o tradície neopiera a v žiarivú budúcnosť neverí.
Prejavuje sa to ako rezignácia na celospoločenskú pokrokovú narativitu, spoločenskú synchronizáciu a integráciu. Dnes je spochybňovaný samotný fakt, že spoločnosť môže byť riadená jednotiacimi zákonmi a štruktúrami. Máme sa vôbec pokúšať o nejaké národné, cirkevné a spoločenské rámce alebo prijať svet bez štruktúr? Chýbajú orientačné hľadiská, podľa ktorých môžu ľudia zmysluplne určovať svoj život. Gérykova kniha nám ponúka zložitý obraz sveta, v ktorom žijeme.
Ako občania dostávame najrôznejšie odpovede, politické riešenia sú často absurdné, normy uvoľňujú a povolené je naoko všetko, čo sa prejavuje v sexuálnej voľnosti a v správaní. Lenže platí, že pokiaľ získame v množstve denných situácií úplnú slobodu, zvyšuje sa tým naša zodpovednosť a pravdepodobnosť pocitu viny. Úzkosť je závratom zo slobody. Životná dráha mladých ľudí už nie je nalinkovaná – neexistuje postupnosť ako štúdium, vojenská služba, svadba, práca v jednej organizácii do penzie. Možností je veľa a stále sa menia. A vyžaduje sa prispôsobenie novej situácii, autonómne rozhodovanie a rýchla zmena životných stratégií. Navyše, pred časom internetu ste sa porovnávali s ľuďmi okolo seba. Dnes s celým svetom. Je toho priveľa. Navyše, často vidíme čudné politické rozhodovania – potláčanie objektívnych a rozumných spoločenských potrieb v prospech potrieb nelogických a čudných.
Staré autority nahradili nové, systém je však neúprosný – v skutočnosti sme pod obrovským tlakom. Disciplinárna spoločnosť sa zmenila na spoločnosť výkonu a kontroly. Vedenie spoločností je menej rigidné a viac flexibilné, ale vzorce správania a prijateľnosti sa často menia a neposkytujú nám istotu. Moderná rovnostárska idea tvrdí, že každý je (alebo môže byť ) výnimočný a to je nemožná úloha. Stále sa niečím zamestnávame, aby sme nemuseli žiť realitu. Sociálne siete sú na túto činnosť ideálnym nástrojom. Sprevádza nás samota.
Nemecký sociológ Hartmut Rosa nazýva našu dnešnú dobu zbesilo strnulou. Spoločnosť sa stále hmýri, ale nikam sa neposúva. Rozbil sa minulý princíp, podľa ktorého môžeme dostať svet pod kontrolu a urobiť ho zvládnuteľným. Chýba nám „veľký príbeh“.
Stojíme pred touto výzvou ako myš pred kobrou. A cítime úzkosť.