Pozor! Ruženec!

Pozrel som si obe relácie na televízii Markíza, ktoré hovorili o „zvláštnych náboženských praktikách“ v trnavskom Centre pre deti a rodiny. Na kauzu už reagoval na Štandarde Matej Gašparovič správou i rozhovorom s riaditeľkou centra. Orgány činné v trestnom konaní vyšetrujú podozrenie, či v centre deti neboli týrané, a prokuratúra rozhodla o zastavení duchovného programu pre deti v centre.

Trestné stíhanie pre krížik na čelo?

Nevieme, čo zistila prokuratúra, ale to, čo ponúkala Markíza, boli taľafatky. Pojem „zvláštna náboženská praktika“ si budem dlho pamätať. Jedna zvláštna náboženská praktika, čiže modlitba ruženca, je známa vyše pol tisícročia. S dlhšími prestávkami som sa modlieval ruženec od mladosti. Ak niečo ľutujem, tak tie dlhšie prestávky bez ruženca.

Zvláštna náboženská praktika urobenia krížika na čelo slovenským detičkám sa na Slovensku vykoná podľa môjho skromného odhadu do roka niekoľko miliónov ráz.

So svätenou vodou prídu do fyzického kontaktu státisíce veriacich po príchode do kostola.

Teraz v lete som sa s mojím, ešte neplnoletým vnukom modlil ruženec. Takmer celý týždeň. Rozumej jeden desiatok denne. V ruženci je desiatkov päť (to uvádzam pre redaktorov Markízy, ak čítajú). Desiatok trvá tak štyri minúty.

Tak si teraz hovorím, že pre štyri minúty by ma nemuseli zavrieť za týranie. Hoci, pozor. Jeden deň sme sa nemodlili, a tak som na druhý deň navrhol, aby sme sa pomodlili rovno dva desiatky. No, neviem, či by to už podľa niektorých nestačilo na podmienku.

Démonizácia kresťanov

Ale nie je mi príliš do žartovania. Je to totiž celé dosť smutné. Neviem, čo okrem vyššie uvedených vecí zistila prokuratúra, možné je, že nič. Inak by to už na Markíze hlásili.

Ale v takom prípade ide o démonizáciu kresťanov. Redaktori sa tvária prenesmierne vážne, pritom len démonizujú bežné úkony kresťanskej viery.

Zarážajúco pôsobilo na mňa v reportáži na Markíze komentovanie akéhosi muža, ktorý po česky označil dianie v centre za „vymývání mozků“  Zrejme je naše Slovensko príliš malé, aby sa na ňom našiel človek, ktorý by takúto nehoráznosť  povedal na kameru, tak bolo treba hľadať v širšom priestore.

Kto tu vlastne koho týra?

Premýšľal som, komu tak môže prekážať modlitba, že je ochotný preto podávať oznámenia. Čiastočne som našiel odpoveď vo svedectve 16-ročnej Júlie, ktorá hovorí, že sa modlila aj  inými deťmi, zatiaľ čo niektoré zamestnankyne dávali najavo svoju nevôľu, napríklad prevracaním očí, až sa Júlia musela voči nim ohradiť s tým, že to vyrušuje.

Keby som sa modlil a niekto by ma pozoroval a prevracal by oči, tiež by ma to vyrušovalo.

Kto tu vlastne koho týra?

Riaditeľka hovorila presvedčivo

Riaditeľka centra Martina Krchňáková v rozhovore pre Štandard presvedčivo  uvádzala, že duchovný program pre deti sa koná so súhlasom detí alebo ich rodičov.  Sú veci, ktoré sa nedajú predstierať. Hovorila o tom, ako sa cíti zradená, podrazená, že to celé je predsa inak. Cítime jej zranenie.

Vôbec sa nečudujem, že sa odmietla pre Markízu vyjadriť. Bola to normálna ľudská reakcia. Platí, že z hľadiska efektívnosti obrany by bolo výhodnejšie, aby sa bránila. Ale úplne jej rozumiem.

Koľko ruženca je priveľa?

S tým ružencom je to tak. Netušil som, že niekedy sa ho budem modliť s vnukmi. Ale v poslednom čase sa mi zdalo, že doba začína byť taká, že je to potrebné. Zdalo sa mi, že netreba celý ruženec, keďže ten trvá vyše dvadsať minút. Že stačí desiatok.

Ale ako už spomenul Matej Gašparovič, detičky nemajú na výber a roky denne absolvujú zo päť vyučovacích hodín v škole. A garantujem vám, že 45 minút matematiky je veru horšie ako dvadsať minút ruženca.

Progresívec namietne, že to vyučovanie predsa deti v živote potrebujú. A ruženec nie. Je si istý, že o tom niečo vie? Niektorí sú si istí, že vedia úplne všetko. Najmä sú si niektorí istí, že oni sú prvá generácia konečne osvietených ľudí, a že pred nimi boli všetci v podstate stádo hlupákov.

No nič, možno príde čas, keď nám prokuratúry budú rozhodovať, že celý ruženec je priveľa. Ale možno desiatok nám povolia.  

Toto je čosi ako náboženská vojna

Niektorí sme znepokojení, ako sa deti stávajú obeťami drog, pornografie, rozpadu rodín, propagácie homosexualizmu a genderového bláznovstva.

Iní trnú hrôzou pri predstave, že dieťa či dospievajúci tínedžer otvorí ústa a začne hovoriť „Otče nás, ktorý si na nebesiach...“. Alebo „Zdravas Mária, milosti plná ...“. No hrôza, hrôza! Šup políciu na tých, ktorí k tomu tie deti vedú. Šup s nimi do basy...

Toto je čosi ako náboženská vojna. A aby som nebol okamžite obvinený, že ja tú vojnu vyhlasujem (s takým obvinením treba automaticky rátať), tak vyhlasujem, že nič nevyhlasujem. Len hovorím, že tú vojnu vidím. A že zapálení bojovníci sa nachádzajú skôr na strane progresívnych liberálov.

A najmä, dogmatizmus vidno na progresívnej strane. Dôkazom toho je trestné stíhanie za vec, v ktorej by stačila menšia korekcia. Ak vôbec bolo niečo v neporiadku.    

Toto sú časy, do ktorých smerujeme

Patrím do konzervatívneho kmeňa, ale vždy som sa snažil byť férový voči tým z iných kmeňov. A snažil som sa  v prípade potreby s nimi spolupracovať. Budem tak robiť naďalej.

Férovosť a spoluprácu treba ponúkať vždy. Bolo by však naivné nevšímať si, že v liberálnom priestore narastá skupina, ktorá férovosti a spolupráce nie je schopná. 

Také sú časy, do ktorých smerujeme.