Riaditeľka trnavského Centra pre deti a rodiny: Za osočujúcimi mediálnymi útokmi sú intrigy našich zamestnancov

Dramatické reportáže na Markíze upozorňovali na údajné týranie detí duchovnými aktivitami. Deti sa vraj museli povinne modliť dlhé a únavné modlitby, napríklad ruženec, chodiť do kostola, na púte a čítať z Biblie – pričom tieto aktivity boli označované ako týranie detí, za čo niektorí zamestnanci údajne na riaditeľku centra podali trestné oznámenie. Jedno z detí vraj poslali k exorcistovi.

Reportáž opisovala, ako deti pod nátlakom viedli na púť do Medžugoria, kde vraj museli kráčať bosé po kameňoch, aby zo seba vyhnali satana, ktorý ich vraj ovláda. 

Škandalózna reportáž bola postavená výlučne na anonymných zdrojoch skupinky nespokojných zamestnancov, reportéri Markízy nepolemizovali ani s najväčšími nezmyslami, ktoré sa v reportáži našli.   

Kauze sme sa bezprostredne venovali v komentári a v samostatnom texte.

Štandard trnavské centrum navštívil a popri rozhovore s riaditeľkou (ktorý uverejňujeme na konci tohto textu) sa rozprával aj so štyrmi pracovníčkami centra, ktoré reportáže na Markíze zhodne spochybnili ako lživé. Na rozdiel od anonymných zdrojov Markízy, sa rozhodli hovoriť pod vlastným menom (s výnimkou jednej, ktorá zverejnila len krstné meno). 

Reportáže v televízii a informácie, ktoré v nich zazneli, zhodne považujú za vymyslené a vyfabulované intrigy skupiny nespokojných zamestnancov, ktorí z centra odišli alebo odchádzajú a proti súčasnému vedeniu spustili organizovaný komplot. „Sú to brutálne lži, hraničiace s kriminalizáciou,“ vraví vychovávateľka Martina Spálová na margo televíznych reportáží. 

„Ja som tie reportáže vôbec nechápala, nerozumela som, čo sa to okolo nás deje,“ tvrdí sociálna pracovníčka centra (jej meno bolo neskôr z článku na jej žiadosť stiahnuté, pozn. red). „Bolo tam spomínané, že sme vraj zahodili oblečenie s logami z Harryho Pottera, ale nikto z nás si na žiadne také oblečenie nespomína. Podobných vyslovených klamstiev tam bolo viac. Jeden zo zdrojov, ktorý v reportáži vystupoval, a ktorého sme ľahko identifikovali, je naša bývalá zamestnankyňa. V reportáži ale vystupovala pod názvom ,zamestnanec´.“ 

„Bol to nôž do chrbta od skupiny nespokojných zamestnancov,“ tvrdí vychovávateľka Marcela.

„Celkom lživým spôsobom bola opísaná naša cesta do Medžugoria,“ tvrdí vychovávateľka Adriana Pakancová, ktorá bola s deťmi na tomto výlete tiež. „Všetky deti boli z cesty do Medžugoria a k moru nadšené, program bol veľmi pestrý. Bola to vlastne dovolenka pri mori, pričom tri dni sme boli v Medžugorii, kde sme mali duchovný program a dva dni sme boli na pláži. Deti sa odtiaľ vrátili nadšené a plné zážitkov. Nemali sme od nich žiadne sťažnosti,“ vraví Pakancová. „Neboli tam žiadne deti mladšie ako šesť rokov, ako to naznačovala televízna reportáž.“ 

Fotografia detí z Centra pre deti a rodiny v Medžugorii.

Viacerí anonymní svedkovia, ktorých tieto kolegyne z televízie dokázali identifikovať, pritom na púti do Medžugoria boli a z púte boli tiež nadšení. Štandardu to preukázali ich správami vo forme mailov alebo sms, ktoré si s nimi vtedy preposielali. Boli plné vďačnosti za krásny výlet a silný duchovný zážitok pre nich a aj pre spokojné deti.

Všetkých päť zamestnankýň centra, s ktorými sme hovorili, nám potvrdilo, že žiadne deti neboli nijakým spôsobom nútené k duchovným aktivitám a zúčastňovali sa ich len veriace deti. 

Práve kvôli nim sú z tejto kauzy rozčarované. „Všetky duchovné aktivity sme zastavili, s deťmi sa bojíme chodiť do kostola. Chlapci, ktorí do vedľajšej farnosti chodili miništrovať a dievčatá, ktoré spievajú vo farskom spevokole, tam dnes nemôžu chodiť. Napriek tomu, že ide o dôležitú súčasť ich sociálneho vývoja. Bojíme sa, aby takto neboli zneužité v rámci ďalšieho kola útokov,“ tvrdí Pakancová. 

Štandard sa za prítomnosti sociálnych pracovníkov a vychovávateľov rozprával aj so 16-ročnou dievčinou z centra, ktorá sa na púti v Medžugorii zúčastnila. Jej meno nezverejňujeme. „Všetky deti boli z výletu šťastné,“ vraví Júlia (meno sme zmenili).

Júlia tiež spochybňuje medializované tvrdenia, že by sa na deti v centre vytváral náboženský nátlak. Dokonca ani modlitba nebola podľa nej povinná. „Po návrate z Medžugoria sme sa dohodli na spoločných modlitbách pre tých, ktorí si to želajú. Dohodli sme sa na tom aj s pani riaditeľkou, že budeme mať spoločné modlitby. Vlastne sme sa spoločne modlili už počas cesty autobusom z Medžugoria a nebolo to preto, že by nás do toho niekto nútil,“ vraví Júlia. „Niektorí vychovávatelia v centre, ktorí počas modlitieb robili dozor, však neboli veriaci. Niektorí nás rešpektovali, iní na nás aj pohŕdavo zazerali a prevracali očami. Raz som ich musela upozorniť, že nás tým vyrušujú pri modlitbe,“ vraví.   

Možnosť a otvorenosť centra pre duchovné sprevádzanie považuje za veľmi dôležité aj pre svoj vlastný vývoj. „Predtým som mala problémy, cítila som sa úplne stratená. Ale vďaka tomu, že som objavila vieru a mohla prijať sviatosti, sa mi dnes darí omnoho lepšie,“ opisuje Júlia. „Vďaka katechétom, ktorí s centrom spolupracujú, som spoznala ľudí, ktorí sú ochotní pomáhať bez toho, aby za to niečo chceli. Jedna z nich sa stala mojou krstnou mamou a som rada, že sa mi venujú a pomáhajú aj mojim rodičom,“ vraví Júlia. 

Deti z centra tancujú pri prvom svätom prijímaní.

Riaditeľka centra Martina Krchňáková, voči ktorej sa spustila mediálna paľba, sa pre televíziu Markíza na kameru nevyjadrila. Štandard s ňou teraz prináša otvorený rozhovor.

Podľa medializovaných informácií ste sa vraj dopustili neprimeranej, až nátlakovej duchovnej aktivity pri výchove zverených detí. Ako by ste vy opísali duchové aktivity, ktoré u vás v centre prebiehajú?

Deti vedieme k viere plynulejšie a organizovanejšie už asi dva a pol roka. Je pre mňa prekvapujúce, že situácia eskalovala zo strany niektorých zamestnancov, lebo doteraz boli mnohí z nich za tieto aktivity radi. Všetci vychovávatelia boli prítomní pri tom, keď sme sa dohadovali, ako v tom budeme organizovane pokračovať. Všetci okrem dvoch vyjadrili spokojnosť. Im som vyšla v ústrety, aby sa necítili pod nátlakom.

Deti, ktoré sa zúčastňujú na náboženských aktivitách, majú súhlasy od biologických rodičov. To je základná zásada.

Mali ste aj prípad, keď to tak nebolo?

Áno. Biologický rodič si to neprial a my sme si zisťovali právny rámec, ako sa správne zachovať, keď to rodič nechce a dieťa áno. Išlo o deti v tínedžerskom veku. Dali sme si vypracovať právnu analýzu a vyšlo z nej, že postačuje súhlas dieťaťa. Mali sme to teda podložené, aby nás nikto nemohol obviniť z ilegálnej aktivity.

Som presvedčená, že vedenie detí k viere je najmä u detí v detských domovoch veľmi dôležité. Uvedomme si, že ide o deti, ktoré stratili všetko a jediné, čo im často zostane ako to posledné, je nájsť niekoho, o koho sa môžu oprieť. Ide o deti, ktoré v živote zažili naozaj strašidelné veci, ktoré si my ostatní ani nedokážeme predstaviť. A hľadajú nádej.

Hovoríme o deťoch, ktoré boli odobraté rodičom z ťažkého sociálneho prostredia, prípadne takých, o ktorých sa rodičia z rôznych dôvodov nedokázali postarať?

Samozrejme.

Mnohí ľudia dnes nevedia, čo si majú predstaviť pod pojmom Centrum pre deti a rodiny. Môžeme to nazvať, že ste klasický detský domov, ktorý sa dnes len nazýva korektnejším názvom?

Je to klasický detský domov, ale celkom nesúhlasím s tou interpretáciou, že ide len o korektnejší názov. V roku 2019 sa detské domovy premenovali aj preto, že naše kompetencie boli rozšírené aj na oblasť ambulantnej a terénnej práce s rodinami.

Ako teda prebieha náboženská výchova u vás?

Keď sa na to pozrie veriaci človek, povie, že im dávame málo. Ak sa na to pozrie neveriaci, zdá sa mu, že je toho u nás priveľa. To naozaj nie je ľahké rozlíšiť. Máme množstvo videí aj fotografií, rovnako aj spätnú väzbu od vychovávateľov, že deti to vnímajú dobre, že sa z toho tešia a má to na ne aj pozitívny výchovný účinok.

Naše deti chodili do vedľajšej farnosti Božieho milosrdenstva [kostol je v bezprostrednom susedstve centra, pozn. red.] a aj pán farár má k nim veľmi pekný vzťah. Mnohé deti do farnosti dobrovoľne chodili miništrovať a do spevokolu, ako aj ďalších aktivít, ktoré pre nich robili. Na základe dokumentácie, ktorú mám, si nedokážem predstaviť, ako by mi niekto mohol dokázať, že som na deti tvrdá či dokonca násilná. 

My sme napísali, že je tu jeden neriešiteľný názorový spor, či sa môžu sekulárne inštitúcie organizovane venovať duchovným aktivitám, keďže sú „pre všetkých“, nielen pre veriace deti. Čo ak si to však rodičia vyslovene želajú?

Opravím vás. My máme povinnosť podporovať a viesť deti vo vierovyznaní, pokiaľ si to zákonní zástupcovia detí želajú v rámci ich výchovného rozvoja. Toto je veľké nepochopenie. Niektorí kolegovia to vnímajú tak, že im chýba „náboženská pestrosť“. Lenže naše deti sú zvyčajne pokrstené a rodičia s vedením v oblasti vierovyznania súhlasia. Mnohí biologickí rodičia, príbuzní, boli účastní aj na sviatostiach. Nemáme však problém ani s inými vierovyznaniami. Vo viacerých centrách sú aj deti z Ukrajiny, ktoré sú pravoslávneho vyznania. Ak by sme mali aj my také deti, je našou povinnosťou ich podporiť v ich vierovyznaní, ak sú v Trnave pre to možnosti. Ide stále o vieru v Boha, ktorá im môže pomôcť. Nikdy by som si nedovolila dieťa konvertovať, ak by prišlo z biologickej rodiny s určitým vierovyznaním. Mali sme slečnu, ktorá bola evanjelického vierovyznania a tiež sme sa ju snažili podporiť.

Chlapci z centra počas sviatosti birmovania.

Vylučujete teda, že by neveriace dieťa bolo u vás nútené k duchovným aktivitám?

Určite to vylučujem a stojím si za tým. Naše deti dostávajú možnosť a ponuku žiť aj vo viere a majú byť v tom, ak vyjadrí rodič súhlas, podporované a motivované. Je to ich právo. Ak by aj nastalo, že niektorý zamestnanec, ktorý sa stará o deti, na ne pôsobil nátlakom, pokiaľ ma s tým niekto neoboznámi, tak na to nemám dosah. Ja som riaditeľka, nie som pedagogický zamestnanec. Som manažérka inštitúcie, pre ktorú pracuje 60 zamestnancov vrátane pomocných vychovávateľov a profirodičov. Máme 70 detí. Aj na profirodičov mám minimálny dosah. Prípadné trestanie detí, z ktorého sme boli osočení, mohli vykonávať jedine vychovávatelia, pomocní vychovávatelia alebo profi rodičia.

Hoci sa snažíme o rodinné prostredie, nie sme rodina, ale inštitúcia. Všetky výchovné postupy máme zaznamenané. Ak je dieťaťu udelený trest, je zaznamenaný na tlačive. Máme ich všetky archivované. Ani na jednom nie je uvedené, že by bolo dieťa potrestané z dôvodu odmietania náboženských aktivít. Buď je to klamstvo, alebo to vychovávatelia, z mne neznámeho dôvodu, do tlačív nezaznamenali.

Vy ste boli obvinená, že ste vzali dieťa k exorcistovi, lebo vraj tvrdil, že je v moci zlého ducha. O čo tam išlo?

Hoci sa medializovalo, že išlo o malé dieťa, ide v skutočnosti o 16-ročné dieťa. Tú informáciu mám aj z prokuratúry. Nie je umiestnené u nás, ale v profesionálnej rodine. Jeho profesionálna matka nás informovala, že dieťa má problémy, ktoré vníma ako duchovné. Ide o kresťanskú rodinu. Dohodli sme sa, že by bolo vhodné navštíviť kňaza vo farnosti, kde uvedená rodina žije. Vzhľadom na pomenovaný problém nám farár odporučil iného kňaza, ktorý sa zameriava na problémy podobného druhu. Navštívili sme ho, dve dospelé osoby a dotyčné dieťa. Kňaz sa s dieťaťom porozprával a skončilo sa to tým, že dieťa šlo na spoveď, keďže sa mu zdôverilo, že robilo rôzne nevhodné veci. On ho tiež podporil výchovným smerom.

Išlo teda o duchovný rozhovor, nie o exorcizmus.

Nič také tam neprebehlo. Kňaz bol veľmi milý a láskavý. Exorcizmus musí byť schválený arcibiskupom, preto nerozumiem, ako môžem byť z tohto obvinená.

S potrebou takéhoto druhu však prišli profesionálni rodičia a vy ste ich iba rešpektovali?

Áno. Rada by som doplnila, že dieťa bolo po celý čas v starostlivosti psychológa. Máme u nás psychologičku, ktorá pri tomto dieťati žiadne psychické problémy neudávala. Pritom to bola ona, kto podal na nás trestné oznámenie. Ona ani neodporučila dieťa na psychiatrické vyšetrenie. Hoci to bolo v jej kompetencii, ten príkaz som musela dať ja ako riaditeľka, aby sme vylúčili všetky možnosti, keďže na podobné záležitosti musíme hľadieť primárne z vedeckého hľadiska.

Exorcistov mnohí vnímajú dosť mytologicky, pritom ide o normálneho kňaza, ktorý sa za človeka modlí a má poverenie od biskupa, aby riešil aj náročnejšie duchovné prípady, ktoré cirkev označuje ako posadnutosť. Ale aj exorcista musí najprv vyskúmať, či nejde skôr o psychický problém, a v takom prípade „klienta“ pošle za psychológom. On vám teda odporučil psychológa?

To ani nie, on sa s dotyčným dieťaťom porozprával a ponúkol mu svätú spoveď. Dieťa v našom centre má zabezpečenú psychologickú starostlivosť. Potrebné bolo najmä zrealizovať psychiatrické vyšetrenie, čo sa aj uskutočnilo.

Tento prípad je jadrom trestného oznámenia, ktoré na vás podľa medializovaných informácii údajne bolo podané?

To by malo byť ono.

Vy o tom neviete presne?

Ja som mala informácie iba z médií. Neskôr mi z prokuratúry povedali, že sa ten prípad týka tohto dieťaťa. Viac informácií nemám, nevidela som ani to podanie.

Vraj ste tiež nútili deti, aby šli na púť do Medžugoria a tam mali chodiť unavené a bosé po skalách, inak sa vraj nezbavia „moci satana“. O čo išlo?

Hrôzostrašné! Dlhé roky som pracovala ako pedagóg na rôznych pozíciách v školstve. Táto vec sa ma dotkla asi najviac. Ide o hrubé klamstvo. Som zhrozená z toho, ako si niekto môže takéto čosi vymyslieť. K našim deťom som vždy mala vrúcny vzťah, ale aj ich vychovávam, teda ak sa mi niečo nepáči, zakročím, rovnako ako pri vlastných deťoch. Mám ich hlboko rada, záleží mi na nich a záleží mi na ich budúcnosti. Vždy som im chcela dať to isté, čo dali moji rodičia mne.

Dávam si veľký pozor, ako s deťmi komunikujem. Je veľmi ľahké niekoho pošpiniť a ťažko sa z toho potom vyviňuje. Nikdy by som si voči deťom nedovolila nič nečisté. Nedovolila by som si to ani voči vlastným deťom a už vôbec nie voči deťom z detského domova. Bola som obvinená, že som im hovorila niečo o tom, že sú v moci satana. Ja som tú reportáž nedokázala ani pozerať, dostala som to len sprostredkovane, ale toto ma ranilo najviac…

Vy ste tie reportáže nevideli?

Nedokázala som ich pozerať. Hlboko ma to ranilo.

A čo sa týka vyšetrovania Ústredia práce?

Zatiaľ nemám nič na papieri, ale myslím si, že to do veľkej miery vnímajú ako absurdné obvinenia. Niektoré veci vnímajú tak, že by sa mali upraviť. Aj tie, ktoré sa týkajú duchovného vedenia. K tomu som úplne prístupná.

Ako prebiehal výlet do Medžugoria?

Médiá vôbec neodvysielali, že to nebola len púť do Medžugoria, ale išlo aj o výlet na Makarskú riviéru k moru. Tri dni sme prespávali v Medžugorí a dva dni sme boli pri mori. Boli sme tam so 16-timi deťmi aj minulý rok vrátane malých detí a žiaden problém v tom nikto z našich zamestnancov nevidel. Tento rok už áno.

Ako nastal ten problém so zamestnancami?

Je to pre mňa celkom nepochopiteľné. Pre presnosť, v roku 2021 sme mali v Medžugorí a v Chorvátsku teambuilding, nazbieralo sa nás 25 zamestnancov. Následne prišiel nápad, že sem vezmeme aj deti. Dnes sa asi 10 z týchto ľudí nachádza medzi tými, ktorí proti mne napísali petíciu [pod petíciou je podpísaných 21 zamestnancov centra, pozn. red]. Neviem v tom nájsť logiku. Postupne sa mi odkrývajú informácie, že sa voči mne pripravoval takýto puč, na čele ktorého boli asi traja zamestnanci.

Akým spôsobom sa ten puč realizoval?

Postupne si proti mne pripravovali podklady, tlačili si moju internú aj súkromnú komunikáciu. To som sa dozvedela od mojich kolegov.

Ide o troch ľudí?

Tí, ktorí to spustili. Postupne proti mne situácia eskalovala, hlavne vtedy, keď som bola preč. Mala som dva týždne choré dieťa a potom som bola dva týždne na dovolenke v zahraničí.

Bosé nohy detí na púti v Medžugorí.

Pripúšťate však, že je tu zjavne aj istý manažérsky problém, ak tretina zamestnancov chce podať výpovede?

Do istej miery súhlasím s tým, že to z manažérskeho hľadiska nebolo z mojej strany dobre zvládnuté. Ako riaditeľka mám priateľskú povahu, pričom riaditeľ by si nemal pripustiť, že sa tá hranica pracovného a priateľského prekročí. S tými ľuďmi som si tykala, mám k dispozícii správy, ako mi veľmi familiárne a priateľsky píšu, pozdravujú, píšu srdiečka a ďakujú okrem iného aj za to Medžugorie, kde sa im veľmi páčilo.

Vnímam to však aj ako zlyhanie. Riaditeľ musí byť najmä manažérom. Hoci aj priateľským, ale to nemôže byť primárne. Po druhé, dlhodobo som vnímala, že u nás dochádzalo k dvojkoľajnosti medzi mojimi pokynmi a tým, čo vyžadovali od podriadených zamestnanci na kľúčových pozíciách. Následne si títo podriadení dovoľovali a strácal sa rešpekt. Mala som to riešiť už dávnejšie.

Koľko detí u vás je vedených k viere na báze dobrovoľnosti?

Máme šesť detí, u ktorých na to nemáme povolenie od rodičov. Ide však o deti, ktoré sú u profesionálnych rodičov. Deti, ktoré bývajú priamo u nás, majú povolenie od rodičov alebo na základe už spomínanej právnej analýzy majú štyri staršie deti toto vedenie na základe ich osobného písomného súhlasu. 

Keď sa ide do Medžugoria, išli tam teda len veriace deti?

Áno. Vyslovene sme sa zamerali najmä na deti, ktoré mali sviatosti. Ten výlet bola vlastne odmena za sviatosti, teda krst, prvé sväté prijímanie a birmovku, ktoré mali 30. mája. Hneď 1. júna sme šli do Medžugoria a na Makarskú riviéru.

Ako sa im tam páčilo?

Môžete si pozrieť fotografie, boli z toho zážitku nadšené.

Podľa anonymných zdrojov vašich zamestnancov v reportáži ste vraj deti nútili putovať po kopci bosé po skalách…

Do ničoho takého som ich nenútila. Len na vysvetlenie: Pri púti v Medžugorí sú dva kopce. Jeden malý a druhý väčší. Pútnici tam úplne bežne chodia bosí, ide o spôsob prežívania viery. Napokon, je to opracovaný kameň a bolo leto. Mali sme tam 45 detí. Asi desať detí chcelo ísť po vzore ostatných pútnikov naboso a ja som im to na tom menšom kopci dovolila. Na tom väčšom som to dovolila len dvom starším dievčatám. Išlo ale o ich iniciatívu a keďže som na tom nevidela v správnej miere nič zlé, neprotestovala som.

Pre deti šlo o veľmi silný duchovný zážitok, ktorý bol veľmi pestrý, zúčastnili sme sa aj na svedectvách ľudí, ktorí boli uzdravení a boli za to vďační. Odchod z Medžugoria bol veľmi emotívny, v autobuse sa začali aj modliť ruženec, ktorý sa naučili v Medžugorí a predtým ho nepoznali. Deti prejavili záujem, že by bolo super, ak by sa ho mohli modliť po príchode do centra. Staršie deti to dokonca aj sami viedli.

Takto vzniklo aj modlenie ruženca u nás v centre. Na základe záujmu detí po návrate z Medžugoria avizovali, že by sa chceli modliť ruženec, ktorý tak nahradil večernú modlitbu. Podpora od vychovávateľov však bola rôzna. Niektorým sa to nepáčilo. Neskôr som dostala avízo, že je to pre deti priveľa. Šla som za deťmi a pýtala som sa, ako to vnímajú. Staršie deti mi povedali, že po tej modlitbe ruženca túžia, ale zároveň menšie deti mi naznačili, že celý ruženec (päť desiatkov, pozn. red.) je pre nich veľa. Spoločne sme sa dohodli, že menšie deti sa budú modliť iba jeden desiatok.

Teraz je však situácia taká, že sa všetky duchovné aktivity zastavili.

Napriek tomu, že ich rodičia majú túto vôľu, a ide tiež o dôležité socio-výchovné aktivity, vinou mediálnych útokov sa museli pozastaviť?

Bohužiaľ. Z Ústredia práce prišiel takýto pokyn, aby sa situácia upokojila a ustálila. Výsledkom však nebolo upokojenie, ale prišiel mediálny útok. Sama sa pýtam, čo je za tým. Napriek tomu voči uvedeným zamestnancom necítim nenávisť ani hnev. Skôr smútok z toho, že mnohí z nich si ani neuvedomujú, čo svojím konaním spôsobili nielen mne, nášmu centru, ale najmä deťom z nášho centra. To ma mrzí najviac.

Foto: archív centra