Čiernomorskú obilninovú iniciatívu, čiže dohodu medzi Moskvou a Kyjevom, ktorú sprostredkovala Organizácia spojených národov (OSN) a Ankara, podpísali v júli minulého roka ruský minister obrany Sergej Šojgu a ukrajinský minister infraštruktúry Oleksandr Kubrakov.
Dohoda zabezpečila bezpečný koridor pre ukrajinský vývoz obilnín (v rámci textu sú pod pojem zahrnuté nielen kukurica, pšenica, jačmeň a klasické obilniny, ale aj repka olejná, sója či produkty zo slnečnice) z troch ukrajinských prístavov – Odesy, Južneho a Čornomorska, a umožnila od augusta vyviezť z vojnou postihnutej Ukrajiny 32,9 milióna ton surovín.
Zhruba v polovici minulého mesiaca tohto roka však Kremeľ ohlásil, že nepredĺži rok trvajúcu dohodu. Od 18. júla tak z ukrajinských prístavov cez bezpečnostný koridor žiadne lode s obilninami nepreplávajú.
Kritika Ruska za to, že ohrozuje potravinovú bezpečnosť v Afrike
Zo západných krajín sa na Červený palác zliala tvrdá kritika za to, že môže ohroziť svetovú potravinovú bezpečnosť a najmä ublížiť obyvateľom najchudobnejších afrických krajín. Moskva obhajovala svoj krok najmä tvrdeniami, že z dohody ťaží najmä Ukrajina a Rusku to prináša len málo.
Mnohé zahraničné média krátko po skončení dohody skloňovali slová západných lídrov a naratív, že tento krok Kremľa prinesie hlad do chudobných krajín, pričom najviac sa spomínal tzv. africký roh, čiže štáty ako Somálsko či Etiópia, ale často sa zmieňovali aj Južný Sudán, Keňa a ďalšie krajiny.
Veľvyslankyňa USA pri OSN Linda Thomasová-Greenfieldová to odsúdila slovami: „Rusko zasadilo ďalšiu ranu najzraniteľnejším (obyvateľom) sveta. (...) Je to naozaj ďalší akt krutosti.“
Šéf európskej diplomacie Josep Borrell označil tento krok za „neospravedlniteľný" a obvinil Moskvu, že „mení hlad ľudí na zbraň".
Do Afriky a najchudobnejších krajín šiel len zlomok
Veľké obavy západného sveta o bezpečnosť najchudobnejších krajín však vyzerajú pokrytecky pri pohľade na to, kde obilniny z ukrajinských prístavov skončili.
Americký spravodajca CNBC prednedávnom priblížil, že najväčšia časť z 32,9 milióna ton obilnín odplávala do Číny (24 percent). Ďalej sa umiestnili vysokopríjmové krajiny ako Španielsko (18 percent), Taliansko (8 percent), Holandsko (6 percent) a tiež pomerne rozvinuté Turecko (10 percent). Vôbec prvou africkou krajinou v rebríčku je Egypt (5 percent), ktorý určite nepatrí medzi najchudobnejšie štáty na kontinente. Za ním je v top desiatke ešte Bangladéš a Izrael (zhodne zhruba 3 percentá) a Tunisko a Portugalsko (po 2 percentá).
Do celej Afriky poputovalo podľa prestížneho periodika Foreign Policy, ktoré sa odkazuje na dáta OSN len 4,27 milióna ton obilnín z 32,9 milióna ton vyvezených z ukrajinských prístavov prostredníctvom čiernomorskej dohody, čo tvorí asi 13 percent. No väčšina z toho navyše putovala do bohatších krajín v severnej časti kontinentu (Egypt 1,6 milióna ton, Tunisko 0,7 milióna ton, Líbya 0,56 milióna či Alžírsko 0,21 milióna ton).
OSN samozrejme približuje, že až 57 percent obilnín smeruje do rozvojových krajín. Lenže do tejto širokej skupiny spadá Čína či Turecko, ale aj extrémne chudobné Somálsko.
Špecifickejšie rozčlenenie na krajiny podľa výšky príjmov ukazuje, že z ukrajinského obilia šiel iba jeden milión ton (3 percentá) do najchudobnejších nízkopríjmových krajín sveta. Do štátov so stredne nízkymi príjmami (lower-middle income) šlo 6 miliónov ton (17 percent). Najväčšia časť, až 44 percent (zhruba 14 miliónov ton) putovala do vysokopríjmových krajín (kam patrí aj Slovensko).
Konkrétne do chudobného Somálska dorazilo 53,5 tisíca ton. Do podstatne bohatšieho (ale stále dosť chudobného) Sudánu a Etiópie prišlo približne 95-tisíc resp. 283-tisíc ton. Ešte majetnejšia Keňa importovala vďaka dohode 457-tisíc ton obilnín. Ďalšie chudobné štáty afrického rohu ako Eritrea či Džibutsko dostali doviezli dokopy do 10-tisíc ton.
Stopka pre dohodu nebude bez následkov
V tomto kontexte vyznievajú slová americkej veľvyslankyne dosť paradoxne: „Dieťa v Africkom rohu, ktoré je vážne podvyživené, matka, ktorá prestane produkovať materské mlieko pre svoje dieťa, pretože sama nemá dostatok jedla, to sú dôsledky konania Ruska.“
Magazín Foreign Policy na margo toho píše, že Spojené štáty sa v snahe získať politické body a senzáciu zamerali na mylný, desaťročia starý príbeh o „hladujúcich afrických deťoch". A súčasne ignorovali, kto má z dohody najväčšie benefity.
Napriek tomu, že do Afriky šiel len zlomok, však treba brať do úvahy aj to, že globálny otvorený trh znamená aj to, že akýkoľvek výpadok dodávok obilnín aj do európskych krajín spôsobí, že tie budú dopytovať obilniny inde. To, čo predtým šlo do chudobných krajín, môže v najbližších mesiacoch uspokojovať namiesto toho európskych občanov, ktorí sú za chleba schopní aj ochotní zaplatiť viac než hladní Afričania.
No zdá sa, že Putin sa snažil aj tento problém vyriešiť, keď šiestim africkým lídrom na nedávnom samite v Petrohrade prisľúbil pre ich krajiny obilie zadarmo a uviedol, že vie, aký dôležitý je pre nich dovoz obilia.
„V najbližších mesiacoch budeme môcť poskytnúť bezplatné dodávky 25-tisíc až 50-tisíc ton obilia Burkine Faso, Zimbabwe, Mali, Somálsku, Stredoafrickej republike a Eritrei," vyhlásil pred dvoma týždňami ruský prezident.
Okrem toho, ukrajinské obilie z trhu úplne zmiznúť nemusí, časť sa zrejme podarí presunúť inými, nákladnejšími cestami. Už teraz je vidieť ako obilie z Ukrajiny zaplavuje trhy vo východnej Európe (Poľsko, Slovensko, Maďarsko či Rumunsko), ktoré sa tomu bránia a v snahe chrániť vlastných poľnohospodárov len umožňujú obilninám tranzit do ďalších krajín.
Dovoz potravín je len náplasťou. Problémy Afriky treba riešiť v Afrike
Časopis Foreign Policy okrem kritiky pokrytectva západných štátov upozorňuje aj na fakt, že mnohé africké krajiny sa snažia dosiahnuť potravinovú sebestačnosť, no pomoc prostredníctvom dovážania potravín nie je ideálnym riešením. Často totiž prichádza namiesto systematickej podpory smerujúcej k rozvoju alebo sebestačnosti najchudobnejších krajín, dodáva prestížny časopis s poukázaním na to, že donori majú potom diplomatické páky na ovplyvňovanie politiky kontinentu.
Niektoré krajiny v nedávnej minulosti blokovali dovoz. Periodikum spomína konkrétne Sudán, ktorý zrejme aj vďaka tomuto opatreniu zaznamenal v roku 2020 najvyššie hodnoty produkcie pšenice – viac ako milión metrických ton. A tiež Etiópiu, ktorá mala rekordný minulý rok.
Dovoz obilia často zohráva zanedbateľnú úlohu, pokiaľ ide o potravinovú neistotu vo väčšine afrických krajín. V texte sa uvádza, že Afrika má najnižšiu mieru vnútroregionálneho obchodu na svete, čo znamená, že prebytky produkcie potravín, ak sa vyskytnú, smerujú do ďalekého zahraničia, a nie do iných afrických krajín. Tento kontinent je tiež podľa periodika najviac postihnutý klimatickými zmenami, ktoré výrazne sťažujú poľnohospodárstvo. Potravinová pomoc a dovoz boli podľa Foreign Policy iba náplasťou na oveľa hlbšie problémy Afriky.