V Hričovskom Podhradí sa nachádzal vodný mlyn
Pre časopis Považského múzea sa na históriu mlyna pozrel Jozef Mihálik.
V spomínanej obci sa do roku 1948 nachádzal vodný mlyn situovaný v centre oproti súčasnému obecnému úradu. Do dnešných dní sa, žiaľ, z dôvodu regulácie a odklonu potoka, ako aj novej zástavby na pôvodnom mieste, nezachovali žiadne stopy po existencii tejto stavby.
Láska k remeslu
V Považskej Bystrici dodnes žije pán Milan Rosina, ktorý sa v spomínanom mlyne narodil. Aj napriek tomu, že sa počas života venoval rôznym povolaniam a záľubám, hlboko v podvedomí v ňom ostala láska k tomuto remeslu a ku koreňom jeho predkov. Práve to bol jeden z dôvodov, prečo počas života vyrobil množstvo funkčných modelov mlynov, ktoré sú v zbierkach nejedného múzea.
Prvý model vyrobil so svojím otcom. Bol to práve model zaniknutého mlyna v obci Hričovské Podhradie, ktorý im patril. Detailný model mlyna sa nachádza v zbierkovom fonde Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici, ktorý múzeum zakúpilo od Milana Rosinu v roku 1988.
Jozef, otec Milana Rosinu, bol vyučeným mlynárom a zároveň posledným majiteľom spomínaného mlyna. Pochádzal z rodiny mlynárskeho majstra a tesára. Od svojich 12 rokov chodieval s otcom po robotách v mlynoch. Pracoval a mlel v mlynoch Kolárovice, Štiavnik, Hvozdnica, Podvažie, Ilava, Súľov, Predmier, Považská Bystrica, Stupné, Varín, Terchová, Trstená, Párnica a iné.
Z histórie mlyna
V obci Hričovské Podhradie bola do roku 1914 malá výrobňa textilu, ktorej zariadenia boli poháňané vodným kolesom napájaným zo Závadského potoka. Jej vlastníkom bol barón Popper. Práve v roku 1914 spomínanú výrobňu od baróna Poppera odkúpil Ondrej Ballay. Nákup objektu ho stál šesťdesiattisíc korún a desaťtisíc musel zaplatiť sprostredkovateľovi. Už v roku 1915 bola výrobňa prerobená na vodný mlyn s kameňovým mlecím zložením a tzv. pytľovou truhlou. Mlyn mal však nízky výkon z dôvodu malého množstva vody, denne sa tu dalo vyrobiť 10 vriec obilia.
V tomto čase bol mlyn jednopriestorový. Vodné koleso a jeho upevnenie na vale bolo zastarané. Polica mala nepohyblivú pandvu a jej upevnenie a vyvažovanie bolo zabezpečené pomocou drevených klincov. Striasací pohyb korýtka bol vytváraný od obruče v kameni. Nedokonalé bolo aj presievacie zariadenie. Strop mlyna bol vysoko, nakoľko budova pôvodne slúžila inému účelu. Taktiež bola poškodená šindľová strecha a do objektu zatekalo.
Mlynár Ondrej Ballay z tohto dôvodu v rokoch 1915 až 1923 mlyn neustále vylepšoval. Bolo vyhotovené nové vodné koleso, nová truhla s celým príslušenstvom a pohyb korýtka zabezpečovalo novšie zariadenie s vačkou. Polica sa doplnila pohyblivou pandvou, vďaka ktorej sa mohli vyvažovať kamene. V zrekonštruovanom zrube sa znížil pôvodný vysoký strop a strecha získala novú šindľovú krytinu. Do roku 1924 sa stavba rozšírila o kamennú miestnosť omietanú hlinou, z tohto dôvodu došlo aj k predĺženiu strechy a úprave štítov.
Pre potreby modernizácie a nových trendov došlo v mlyne po roku 1923 ku komplexnej rekonštrukcii. Boli použité valcovacie stolice dielenskej výroby hnané remenicovým prevodovým systémom. Došlo k úprave koryta potoka a využívali tiež kombinovaný pohon vody s výbušným motorom. Novou prístavbou získal mlyn drevený objekt so sečkovicou a cirkulárom.
Mlyn fungoval do roku 1948. Mlynská budova bola dvojpriestorová. Ľavú miestnosť tvorila mlynica, do ktorej sa vchádzalo z dvora a zároveň sa z nej vchádzalo do izby na pravej strane, murovaná pravá časť slúžila mlynárovej rodine. Z hľadiska dispozície ide o najjednoduchší typ. Išlo o účelovú budovu, v ktorej mala obytná časť podobné rozmery ako mlynica.
Mlyn po technickej stránke tvorili tri strojové sústavy: hnacia, prevodová a pracovná. Súčasťou hnacej sústavy bolo vodné koleso na vrchný pohon. Koleso malo priemer 5 metrov a v roku 1930 naň pritekalo 46 litrov vody za sekundu, pričom jeho výkon bol 1,5 kW. Ide o najmenší typ mlynov na našom území a zároveň v okolí najbežnejší. Pracovnú sústavu v tomto mlyne tvoril mlecí stroj pozostávajúci z jedného páru mlecích kameňov a vysievací stroj na tzv. pytľovanie.
Do mlyna chodievali občania z okolitých obcí. Obilie nosievali ženy na chrbte v plachte a v plátenných vreciach, tzv. noškách. Najmenšia noška mala hmotnosť 10 až 12 kg, tzv. štvrtka. Jedna žena niesla naraz aj 2 až 3 štvrtky. Na múku sa v mlyne mlela pšenica, raž, jačmeň. Miešanina jačmeňa so žitom a rôznymi šrotmi sa nazývala spolnica. Šrot sa mlel do truhly bez pytľa. Obilie na múku sa špicovalo – zbavovalo nečistôt s nasadením pytľa s redším plátnom. Do truhly prichádzali nečistoty a na žajbro čisté zrno. Následne sa vyčistila truhla a nasadil sa pyteľ na múku. Do truhly padala múka a na žajbro jadro a šupiny. Jadro sa opäť vynášalo do koša, čo sa opakovalo aj štyri až päťkrát. Za zomletie sa vyberalo mýto, čo predstavovalo asi 1 liter zo štvrtky. Ženy, ktoré čakali na zomletie, sa nazývali čakačky.
Zo súčasnosti
Združenie priateľov Hričovského hradu získalo v roku 2021 do 50-percentného vlastníctva budovu starej školy v centre obce Hričovské Podhradie. Druhú polovicu vlastní samotná obec a spoločnými silami sa tak snažia o opravu budovy pre kultúrne využitie. Práve tento priestor by mal slúžiť ako pamätná izba rodáka Milana Rosinu s vytvorením expozície mlynárstva, v ktorej by sa mala nachádzať aj časť zbierky modelov jeho mlynov.
