Absurdný týždeň Štefana Chrappu: Človek pri mori, človek na Mesiaci a hudobná nostalgia

Na pár dní sme si vybehli k moru, na sever Talianska. More je tu podobné ako jazierko. To znamená, že aj dvesto metrov od brehu je vody po kolená. Čvachcú sa tu deti s nafukovacími rukávnikmi a v plávacích kolesách. Hlava na hlave, malé vlnky. Žiadne veľké plavecké výkony sa tu od nikoho nevyžadujú, ba priam naopak, akýkoľvek zdatný plavec tu pôsobí nepatrične, drzo, nápadne a zbytočne. Niečo ako žralok. Piesočnaté pláže sú vrchovato zaplnené, zaplavené morskými turistami, dovolenkármi, nafukovačkami a lopatkami s vedierkami. 

Pred rokmi som na týchto plážach prečítal mnoho zásadných diel svetovej literatúry, knihy nad 500 strán boli mojím útekom pred dovolenkovou kultúrou. Pod slnečníkom som prežíval drámy dejín ľudstva, veľké príbehy pomsty, lásky, smrti i hľadania zmyslu života. Kým všetci prichádzali z dovoleniek opálení, ja som sa navracal rovnako biely, ako keď som k moru prichádzal. A bol som na to aj patrične hrdý. 

Dnes už čítam pomenej a kratšie veci. Ale z času na čas prechádzajúc plážou narazím na rovnako odhodlaného čitateľa, akým som bol ja pred rokmi. Pán v okuliaroch s farbou múčnej larvy sa mračí nad románom Jamesa Joyca, ach nebyť tej jazykovej bariéry, ako by som sa s ním rád porozprával. 

Ale iné som chcel. Stál som na brehu a pozoroval dcérku s manželkou, ako dráždia bosou nohou Poseidóna, a vtedy to prišlo. Medzi tou vitálnou zmesou ľudí, detí, chlapcov, dievčat, žien, mužov sa zjavila staručká babička v klobúčiku, podopierala sa paličkou, ktorá sa jej zabárala do piesku a druhou rukou sa opierala o ženu, asi sedemdesiatročnú, zrejme dcéru. 

Kráčali rýchlosťou slimákov, každý krok bol pre babičku absolútnym výkonom a zároveň námahou, ale aj radosťou. 

Vstúpili do mora. Vošli doň po kolená. Vlnky obmývali nohy starenky i jej dcéry. Keby sa modlitba zhmotnila do živého obrazu, presne takto by vyzerala. Takto vyzerá svet, ktorý je na poriadku. Keď v starobe podopieraš tých, ktorí ťa predtým nosili na rukách. 

To je ten čas, keď slabosť staroby svieti viac ako slnko nad morom. Aleluja!

Mesiac je stále nedobytné územie

Vesmírne preteky sú opäť v plnom prúde. Chvíľu sa zdalo, že okrem satelitov, ktoré nám vidia aj do taniera, bude vo vesmíre pokoj, a chvíľu aj napokon bol. Keď sa hovorilo o príčinách pomalého vesmírneho výskumu, za jeden z dôvodov sa uvádzal aj fakt, že najtalentovanejšie mozgy odišli do herného priemyslu, a vyvíjajú aplikácie, hry a všetky tie sofistikované požierače našich životov.

Už sme sa zrejme dosť nabažili neexistujúceho sveta, treba sa vrátiť k hmatateľným veciam. No a vesmír je oveľa konkrétnejší ako napríklad internetová sláva, ktorá sa končí, keď sa vám vybije mobil. 

Plán je dobyť Mesiac. Pred pár dňami tam Rusi vyslali lunárny modul Luna-25, ale prišla správa, že po náraze do povrchu mesiaca prestal existovať. Tak sa potvrdzuje to staré známe porekadlo o tom, že je jedno, ako letíš, dôležité je, ako pristaneš. 

Luna-25 mala pátrať po vode, a analyzovať povrch. Získané poznatky časť ľudstva využije vo svoj prospech, o tom niet žiadnych pochýb. 

V tesnom závese za Lunou-25 letí indická sonda Čandraján-3. Znie to ako pozdrav, ktorým by sa vám mohla prihovoriť nejaká náhodná instagramová „jogínka“, no v skutočnosti tento pojem znamená Mesačná loď.     

Zatiaľ na Mesiac dopravili technológie Číňania, Američania a Rusi. No a potom tu máme prechádzky amerických astronautov po mesačnom povrchu, ale tie sú známe. 

Pred rokmi som zaregistroval správičku o tom, že povrch planét a zvlášť Mesiaca už je rozparcelovaný. Že sa tam dajú kúpiť pozemky. No neviem. 

Ak raz človek bude kolonizovať planéty, je otázne, čo bude jeho najväčší vklad do vesmírneho kontextu. Empatia, súcit a poézia to zrejme nebudú. Skôr ohňostroj nenávisti a po ňom bomby. „Aha, padá hviezda, želajte si niečo.“ „Aby sa človeku nepodarilo osídliť a zničiť žiadnu ďalšiu planétu. Jedna zničená Zem stačí.“ 

Odišiel tvorca „hudobnej nostalgie“

No a nakoniec smutná správa. Zomrel Vašo Patejdl. Skladateľ, klavirista, spevák, skrátka, frajer muzikant z éry muzikantov, akí už nebudú. 

Všetci spomínajú na jeho nezabudnuteľné slaďáky, ktoré zľudoveli a vytvorili modernú slovenskú národnú „hudobnú nostalgiu“, no Vašo bol silný aj v inom výraze. Vo výraze hľadania skutočnej tváre mužnosti, ktorá sa v jeho podaní spájala so zvláštnou sentimentalitou a krehkosťou. Tento výraz bol vzdialený od hrdinskej frajerskosti „večných chalanov“ z Elánu.    

Ešte v roku 1985 naspieval na albume Hodina slovenčiny pieseň Zvláštny smútok víťazov: Zvláštny smútok víťazov/ za tou úzkou páskou bielou/ víťaz stráca ďalší z krásnych cieľov/ Osamelosť víťazov to je známy údel hráča/ s tým čo získal náhle niečo stráca/ Iba na ňom záleží či dokáže ďalej snívať/ viem, že jeho úsmev smútok skrýva/ Osamelosť víťazov to je známy údel hráča/ s tým čo získaš niečo navždy strácaš…“

V piesni Chlapčenský úsmev v intímnom súznení medzi ním a poslucháčom počúvame slová: „Kde sú tie chvíle/ pod baretkou snov/ viem že niečo mi chýba/ čas mi lásku po nociach vzal/ chlapčenský úsmev/ a haliere slov/ aj taký som býval…“

Alebo pieseň Trištvrte na jeseň. Majstro Patejdl tam spieval: „Je trištvrte na jeseň, čas keď plačú muži, vráskaví a nahí, prichádzajú už veciam na koreň.“

Ďakujeme za všetky skladby, ktoré ste pre nás zložili, zahrali a zaspievali. Malo to zmysel.