V demokratickej spoločnosti by sa mohlo zdať, že si vo voľbách len vyberáme medzi rôznymi balíkmi verejných statkov a politík na riešenie iných trhových zlyhaní. Jeden politik by rád problém verejného statku, napríklad armády či súdnictva, riešil tvrdými škrtmi, iný by pridával. Ľudia si potom cez menej či viac presvedčivé predvolebné debaty a programy vyberú, ktoré riešenie je im bližšie.A v princípe by to tak malo aj byť, ak by sme nahliadli do učebníc ekonómie. Bohužiaľ sa však v realite politici od týchto učebníc významne vzďaľujú. Ťažko by si v nich totiž obhájili mnoho politík, ktoré robia len preto, že z nich získavajú hlasy voličov či podporu záujmových skupín. Predišli by sme debatám o tom, či má štát podporovať tú alebo onú skupinu ľudí, a vrátili sa k ekonomickej debate o tom, či to vôbec je niečo, čo má vláda riešiť. Ide o trhové zlyhanie, teda o monopol, verejný statok, externalitu či problém asymetrických informácií? Je to sociálna politika? Je to otázka bezpečnosti? Ak áno, hľadajme cestu k riešeniu problému.
Je jedno, aké má kto politické presvedčenie, všetci by sme mali rešpektovať stáročia starostlivo budované závery ekonómie o tom, čo sú a nie sú funkcie vlády. Nemusí to nutne znamenať, že štát by bol menší alebo väčší, to už sú rôzne riešenia rovnakého problému. Vo voľbách stále môžeme vyberať medzi čo najlepšími stratégiami na riešenie našich problémov. Ale tých problémov, ktoré štátu prislúchajú. Tých, ktoré sa učia na hodinách ekonómie.
Je zjavné, že je to naivná myšlienka, pretože vyžaduje od voličov proaktívny tlak na politikov, aby im vysvetľovali, prečo chcú podporovať práve danú vec a na ktorej strane ekonomických učebníc ju nájdeme. Žiaľ, politici len odpovedajú na dopyt voličov po tom, aby podporovali všetko, čo majú voliči práve radi, a naopak, bránili tomu, čo radi nemajú. Keby sa nám to však podarilo a k ekonomickým učebniciam sme sa vrátili, všetci by sme sa mohli mať oveľa lepšie.