Stojí napríklad za pozornosť, čo sa v auguste 1968 dialo v Sovietskom zväze. A netreba sa báť ani paralely s tým, čo sa momentálne deje na Ukrajine. Možno je téma, o ktorej je text nižšie, v tomto zmysle obzvlášť aktuálna, nech posúdi sám čitateľ.
Demonštrácia ôsmich
Dňa 25. augusta 1968 prišli ôsmi sovietski disidenti na Červené námestie v Moskve. Ich mená sú na Slovensku známe menej, ako ich počet, ale ich odvážny prejav solidarity vyvoláva dodnes v Bratislave aj Prahe uznanie a vďaku. Boli to Konstantin Babickij, Tatiana Bajevová, Larisa Bogorazová, Natália Gorbanevská, Vadim Delone, Vladimir Dremľuga, Pavel Litvinov a Viktor Fajnberg. Presne na poludnie rozvinuli plagáty so sloganmi s českým textom: „At’ žije svobodné a nezávislé Československo!“ Ale aj ďalšie, ako napríklad: „Za vašu a našu slobodu“, „Hanba okupantom“ „Slobodu Dubčekovi“ a podobne.
Demonštrácia trvala len niekoľko minút, okamžite sa objavili agenti štátnej bezpečnosti v civile, disidentov zbili a zatkli. Súd prebehol takmer okamžite, už v dňoch 9. až 11. októbra. Dvaja z obvinených boli odsúdení nepodmienečne a skončili vo väzení, traja boli deportovaní do odľahlých oblastí, ďalších dvoch uznali za duševne chorých a poslali ich na povinnú liečbu do špeciálnych ústavov.
Jedna z účastníčok trestu unikla. Bola to najmladšia z nich, Tatiana Bajevová, ktorá so súhlasom ostatných povedala, že bola nablízku náhodou. Jej verziu, našťastie, potvrdili aj iní svedkovia. Ďalší komplici, aby ju ochránili, sa o jej účasti dlhé roky nezmienili. Preto táto udalosť dostala v literatúre názov „demonštrácia siedmich“, hoci v skutočnosti sa jej zúčastnilo až osem ľudí. Tento prístup by nás nemal rušiť, rovnako sa k mladým ľuďom správali v disente osobnosti ako Václav Havel či Jan Patočka. Havel sa napríklad snažil vyhovoriť niektoré aktivity slovenskému mladíkovi Tomášovi Petřivému.
Môžeme len obdivovať odolnosť a humanizmus veľkolepej sedmičky (neodolal som odkazu na názov klasického westernu The Magnificent Seven, ktorý je na Slovensku známy ako Sedem statočných). Zvláštnym spôsobom o ich veľkosti a statočnosti svedčí práve to, ako utajili rolu svojej mladšej kamarátky a neprezradili ju vyšetrovateľom. Prejavili pravú statočnosť.
Poet rozdrvený ruskými tankami
Deň po tej udalosti vytvoril slávny sovietsky básnik Jevgenij Jevtušenko známu báseň Tanky sa valia Prahou:
Tanky sa valia po Prahe
a v krvi rozbresk svitá.
Tanky sa valia po Pravde,
Nie však po tej našej...
Bože, jak je to hnusné!
Bože, postavím sa tomu!
Zbraň proti Jánovi Husovi,
Puškinovi a Petӧfimu...
Na záver prosil, aby na jeho hrobe napísali: „Bol to ruský básnik rozdrvený ruskými tankami v Prahe“.
Jevtušenkova báseň bola samizdatom rozšírená doma aj v zahraničí.
Verejná rezonancia v ZSSR
Predpokladám, že nejeden mladší človek si povie: Čo je to osem či deväť ľudí, veď hovoríme o obrovskej krajine, napokon Sovietsky zväz bol väčší ako dnešné Rusko...
Je to pravda, na Červenom námestí bolo naozaj len 8 protestujúcich, neskôr však historici spočítali ďalších sovietskych občanov, ktorí sa otvorene postavili proti okupácii Československa – a bolo ich takmer 170. Iste, ani to nie je dosť, aby ovplyvnili širšiu verejnosť, ale ľudia na Slovensku a v Česku si zaslúžia o nich vedieť viac. Už kvôli tej solidarite.
Keď sa pozrieme na zoznam týchto osobností, vidíme medzi nimi obyvateľov rôznych sovietskych republík a rôznych miest, zástupcov rôznych vrstiev spoločnosti, aj rôznych povolaní a odborností. Tí z nich, ktorí ešte žijú, sú napríklad dnes proti ruskej vojne na Ukrajine, ani dnes neskrývajú svoj názor. August 1968 ich poznačil na celý život. Pokračovali v disidentskej tradícii, režim sa s nimi nemaznal. Neprekvapí nás, že sú to často samotári, odhodlaní bojovať proti moci a systému bez ohľadu na to, či tým niečo dokážu zmeniť. Ich svedomie pre nich znamená najviac.
V Rusku títo statoční ľudia získali aké-také uznanie a pochopenie len v rokoch Gorbačovovej perestrojky. Pravda, nie všetci účastníci slávnej demonštrácie dožili v Rusku až dovtedy, niektorí z nich emigrovali ešte predtým, niektorí až potom. Traja žijú dodnes, ale mimo Ruska. V Rusku by ich dnes určite zase označovali za vlastizradcov. Smutná pravda je, že ruská spoločnosť, s výnimkou prozápadnej časti inteligencie, ich nikdy nepovažovala za svojich hrdinov. Ani dnes ich konanie nie je populárne. Jevtušenko je trochu iný prípad, bol hviezda a mimoriadne populárny umelec, neskôr si trúfol zastať sa aj Solženicyna. Ale aj on dožil v Amerike.
Uznanie v Česku a na Slovensku
Keďže som však už dlhšie slovenským občanom, dovolím si obrátiť pozornosť aj na nás a na Čechov. Ako vnímame statočných Rusov u nás?
V komunistickom Československu demonštrácia statočnej osmičky bola, samozrejme, okamžite medializovaná. V pražských Literárních listoch čítame: „Sedem ľudí na Červenom námestí – je to minimálne sedem dôvodov, prečo už nikdy nemôžem nenávidieť Rusov“.
Autor sa zjavne nechal uniesť a dnes by sme povedali, že preháňal. Jeho dôvody dnes už skoro nikto neberie do úvahy.
Ale odvážny protest sa po páde komunizmu dočkal uznania. Václav Havel poznamenal, že pre občanov Česko-Slovenska sa títo ľudia stali svedomím Sovietskeho zväzu. V roku 2008 česká vláda ocenila demonštrantov pamätnými medailami (z nejasného dôvodu iba troch z nich). Slovenský prezident v roku 2014 udelil Natálii Gorbanevskej (cenu prebral jej syn) a Viktorovi Fajnbergovi štátne vyznamenanie Rad Bieleho dvojkríža II. triedy a medailu prezidenta SR za výnimočný prejav odvahy a solidarity.
Žiaľ, zúfalý a pre neho nebezpečný čin básnika Jevtušenka nedostal oficiálne uznanie ani v Česku, ani na Slovensku (hoci iné krajiny mu vyznamenania udelili). Mimochodom, v roku 2014 počas kyjevského euromajdanu, čo bol masový protest proti pozastaveniu integrácie Ukrajiny do EÚ, sa už ťažko chorý básnik z Ameriky obrátil na Ukrajincov a napísal:
Matka predkov mojich - Ukrajina,
kde sa Rusi krstili v Dnepri,
naozaj z teba bude ruina?
Nech ťa Boh od toho uchráni...
Pokiaľ ide o ostatných 161 zaznamenaných protestujúcich po celom Sovietskom zväze, tí zrejme navždy zostanú neznámymi pre ľudí, za ktorých slobodu a nezávislosť sa postavili.
Je to škoda, na pamätný kameň by sa ich mená zmestili. Ale v medzinárodných a medziľudských vzťahoch dnes dominuje princíp kolektívnej zodpovednosti, ktorý ignoruje všetky rozdiely, najmä ak niekto formálne patrí k nepriateľskej strane.