Dokonca aj väčšina štátov chudobnejšej Ázie si dokáže bez väčších problémov vynútiť na uliciach svoje zákony; v Latinskej Amerike akoby vlády túto schopnosť nemali. Pritom na mapách kriminality nie je vidieť v podstate žiadny rozdiel medzi tým, aká koloniálna mocnosť svojho času danej krajine vládla.
Bývalé španielske kolónie ako Mexiko a Kolumbia hrajú rovnakú gangsterskú ligu ako portugalsky hovoriaca Brazília, anglicky hovoriaca Guyana a Jamajka alebo frankofónne Haiti. Trend je ešte horší: v mnohých postihnutých krajinách násilná kriminalita stúpa.
Kontrola niektorých vlád nad vlastným teritóriom je taká mizivá, že by bolo potrebné označiť dané oblasti ako konkurenčné mafiánske štáty.
Kartel Sinaloa, najväčšia zločinecká organizácia v Mexiku, má zhruba 100 000 členov a jeho ročné tržby sa pohybujú medzi 3 a 40 miliardami dolárov. Presné čísla sa, pochopiteľne, nedajú zistiť, ale aj tak je zjavné, že už ide o hodnoty porovnateľné s bežným štátnym rozpočtom stredne bohatej krajiny. No na rozdiel od štátnych rozpočtov sa gangstri nemusia trápiť s vyplácaním dôchodkov, či zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti pre obyvateľstvo, ktorému fakticky vládnu. Všetky svoje peniaze môžu minúť na posilňovanie vlastnej moci a za luxus pre najvyššie postavené krstné mamy.
Medzi prostriedky na „posilňovanie vlastnej moci“ patria okrem úplatkov pre skorumpovaných policajtov a sudcov, samozrejme, hlavne zbrane, pomocou ktorých si gangstri držia od tela tak štátne zložky, ako aj vlastných konkurentov. Mier medzi zločincami je vždy trochu neistý, a ak prepukne medzi gangmi vojna, výsledkom sú scény, za ktoré by sa ani Islamský štát nehanbil. Jednou z hlavných zbraní gangstrov je totiž hrôza, ktorú vyvolávajú a ktorá ochromuje ich odporcov už vopred. To je princíp, ktorý sa osvedčil už za Džingischánových čias. V modernej Latinskej Amerike funguje spoľahlivo.
Drogové cesty na sever
Hlavným spoločným menovateľom latinskoamerických gangov sú drogy. Spektrum zločinov páchaných gangstrami je široké a siaha od znásilnenia až po vyberanie výpalného a korupciu, ale tou skutočne lukratívnou aktivitou je pašovanie drog. Na drobnejšej kriminalite typu vydierania malopodnikateľov by sa žiadny kartel veľkosti Sinaloy založiť nedal.
Hlavným cieľom tohto pašeráckeho snaženia je pritom, samozrejme, bohatý vnútorný trh USA. Hoci sa Spojené štáty už dlho snažia drogový biznis potlačiť, počet závislých nijako neklesá, a frekvencia úmrtí predávkovaním má dokonca alarmujúcu tendenciu rásť, odkedy sa na trh dostávajú čoraz silnejšie látky.
Roku 2016 sa odhadovalo, že Američania minú za drogy zhruba 150 miliárd dolárov ročne; suma odvtedy určite výrazne vzrástla, aj keď nie všetky tieto peniaze skončia pri latinskoamerických karteloch. To sú peniaze, ktoré už bohato stačia na zriadenie celých paralelných armád a štátov.
To neznamená, že by gangy nemali mocných nepriateľov. Spojené štáty vedú svoju „vojnu proti drogám“ s rôznou intenzitou zhruba už sto rokov a stihli za ňu za ten čas minúť zhruba bilión dolárov; skutočne intenzívny boj trvá od roku 1971, keď „vojnu proti drogám“ oficiálne vyhlásil vtedajší prezident Nixon.
Odvtedy sa v Bielom dome vystriedalo desať prezidentov, ale víťazstvo v tejto vojne, najdlhšej zo všetkých amerických vojen, je v nedohľadne. Jedným z mnohých dôvodov sú aj značné rozpory medzi federálnou drogovou politikou a politikou jednotlivých štátov, ktoré majú značne široký priestor experimentovať s inými prístupmi. Je však možné, že taká vojna sa principiálne nedá vyhrať.
Dokonca aj v Afganistane ovládanom Talibanom, kde má štátny aparát k dispozícii široké portfólio tvrdých trestov, funguje čierny trh s drogami, a ak chcete vidieť v Kábule narkomanské komunity, nemusíte po nich príliš pátrať. Schádzajú sa stále na tých istých miestach a islamská justícia sa rozhodla ich radšej ignorovať.
Vojna proti drogám, vedená z Washingtonu, viedla v gangsterskom svete k určitým nežiaducim efektom. Jednak zapôsobila ako evolučný tlak, ktorý nemilosrdne eliminoval slabšie a menej schopné zločinecké organizácie, a navyše sa postarala o to, že kriminálna aktivita začala mať aj výrazný politický rozmer.
Spojené štáty sa v rámci vojny proti drogám postavili na stranu určitých režimov, najčastejšie pravicovo autoritárskeho strihu, a postarali sa o zvrhnutie režimov iných (Noriegova vláda v Paname). Takéto akcie vyvolávajú nutne reakciu a vedú k prirodzenému spojenectvu alebo aspoň tolerancii medzi protiamerickými politikmi a drogovými kartelmi.
Zďaleka najmasívnejšou základňou pre pašovanie juhoamerických drog smerom na sever je momentálne Venezuela, ktorej vláda je na smrť znepriatelená s USA. Dvoch synovcov súčasného prezidenta Nicolasa Maduru v roku 2015 chytili v haitskom hlavnom meste aj s osemstokilogramovou zásielkou kokaínu, ktorá mierila do USA. Americké súdy im vymerali 18 rokov väzenia.
Snaha o obranu
Gangsterská kriminalita je pre miestne obyvateľstvo natoľko veľkým trápením, že viedla k exodu státisícov ľudí z postihnutých krajín. Len v Salvádore napočítali za rok 2022 celkom 25-tisíc emigrantov. Vydieranie, vyberanie výpalného, násilná regrutácia mladíkov do gangsterských armád, znásilňovanie, mučenie, únosy, to všetko znemožňuje nekriminálnej časti populácie viesť slušný život.
Tí, ktorí neutekajú, sa snažia brániť vo voľbách – ak v ich krajine nejaké sú. Súčasný salvadorský prezident Nadžíb Bukele bol zvolený na platforme boja proti gangom. Vlani skutočne rozpútal masívne policajné ťaženie, ktoré naplnilo salvadorské väzenie desiatkami tisíc mladých potetovaných mužov; súčasťou tejto akcie bolo aj vybudovanie najväčšieho väzenia sveta zvaného CECOT, kde je možné držať naraz až štyridsaťtisíc ľudí.
Zhruba jeden zo siedmich salvadorských mužov vo veku 18 – 29 rokov teraz „sedí“ a 160 zadržaných už vo väzení zomrelo. Ale vražednosť v krajine poklesla z pekelných 106 obetí (v roku 2015) na 7,6 obete v roku 2022 na 100-tisíc obyvateľov, čo už je skoro civilizovaná hodnota. Tento rok bude pravdepodobne ešte výrazne nižšia. Dokonca sa bežne stáva, že niekoľko dní za sebou nie je v krajine nahlásená ani jedna vražda, čo bolo predtým nemysliteľné.
Ľavica na tieto recepty hľadí s krajnou nedôverou, porovnáva salvadorskú akciu s budovaním nových koncentrákov a podozrieva salvadorského prezidenta, že si týmto spôsobom buduje diktatúru jedného muža – čo môže byť pravda. Pravicoví politici, naopak, vidia, že popularita Bukeleho medzi salvadorskými voličmi vystrelila po podmanení gangov na 80-90 percent, a sľubujú, že v prípade svojho zvolenia urobia to isté.
Vlády sa striedajú – majú na rozbitie gangov?
Medzi najvýraznejšími zástupcami tohto krídla bol ekvádorský prezidentský kandidát Jan Topić. Ten takmer kompletne skopíroval rétoriku Bukeleho a v predvolebných prieskumoch figuroval na druhom mieste. Prvé kolo prezidentských volieb sa v Ekvádore konalo 20. augusta. [V druhom kole volieb v októbri sa stretnú právnička Gonzálezová z politického tábora bývalého prezidenta Rafaela Correu a pravicový kandidát Noboa. Pozn. redakcie Štandard.] Za posledné roky je počet vrážd v Ekvádore štvornásobný a krajina sa začína destabilizovať. Pozatvárať gangstrov by určite bolo aspoň dočasným riešením.
Trvalosť takéhoto riešenia však dosť závisí od toho, či budú príslušné krajiny ochotné držať desaťtisíce mladých mužov za mrežami, kým nezostarnú. Zločinci za mrežami síce nemôžu škodiť ostatným, ale zostávajú tým, čím boli vonku. A môžu spolu komunikovať a kuť plány pre budúcnosť. Vlády sa striedajú a akákoľvek amnestia poskytne gangstrom príležitosť vrátiť sa k pôvodnému remeslu. Štát Salvádor preukázal, že na pokorenie gangov má silu. Bude na to mať aj dlhodobú vôľu?
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
