Fatva, vraždy, nenávisť intelektuálov

Toľko času uplynulo od fatvy, ktorú v roku 1989 vyhlásil ajatolláh Ruholláh Chomejní za neúctivé pasáže o prorokovi Mohamedovi v Satanských veršoch. Neskôr vypísal na spisovateľovu hlavu odmenu: kto ho zavraždí, dostane jeden a pol milióna dolárov. Rushdieho život sa tak rozdelil na dve časti – tú pred fatvou a tú po nej. Vtedy štyridsaťjedenročný spisovateľ mal ochranku s krycím menom Joseph Anton a presúval sa z miesta na miesto.

V rokoch 1990 až 2000 bolo zmarených najmenej šesť atentátov na Rushdieho. Nemalo by sa však zabúdať na tých, ktorí boli so spisovateľom v spojení a nemali ochranku. Najvyššiu cenu zaplatil belgický imám, ktorý verejne obhajoval Rushdieho. Násilným spôsobom sa skončil aj život japonského prekladateľa Hitoshiho Igarashiho. Nezachránil ho ani fakt, že bol arabista a konvertoval na islam.

Viac šťastia mali nórsky vydavateľ William Nygaard a taliansky prekladateľ Ettore Capriola. Na oboch bol spáchaný atentát, ale útokom unikli. Vydavatelia sa v reakcii na to naučili, že fanatikov netreba podceňovať.

Ako žiť s tým, že niekoho „zabila“ vaša kniha? Nie je to ľahké, priznáva Rushdie vo svojich memoároch Joseph Anton z roku 2010. Samotné Satanské verše však nie sú nepriateľské voči moslimom. Dalo by sa dokonca povedať, že je to naopak. V prvom rade sú ponorom do skúseností moslimských migrantov. Napríklad Joele Kuortti, popredný znalec Rushdieho diela tvrdí, že Satanské verše boli vo svojej dobe najambicióznejším pokusom o vyjadrenie skúseností migrantov.

Druhou výraznou témou je odmietnutie túžby po čistote, dokonalosti, jednote – a tiež doslovnom čítaní svätých písiem. „Satanské verše oslavujú hybridnosť, nečistotu, miešanie, transformáciu, ktorú ponúkajú nové a nečakané kombinácie ľudských bytostí, kultúr, ideí, politiky, filmov…. Je to oslava toho, ako rozmanité je naše ja,“ poznamenáva Rushdie. Inými slovami, je to kniha typická pre postmodernu svojou iróniou a hravosťou.

Salmana Rushdieho nepochopili ani literáti mimo moslimského sveta. Vo svojich memoároch Joseph Anton a v knihe The Knife (Nôž) si všíma, akí početní boli tí, ktorí knihu v lepšom prípade zosmiešňovali, v horšom vyjadrovali nenávisť, najmä po fatve. Pokiaľ ide o zosmiešňovanie, hovorilo sa o pätnásťstranovom klube. Jeho členmi boli tí, ktorí považovali za prejav súdnosti nečítať ďalej ako po pätnástu stranu. Ostatní vyjadrovali svoje pochopenie pre fatvu. Rushdie vraj zašiel priďaleko a ohrozil Britániu.

Možno práve preto na spisovateľa tak zapôsobil vôbec prvý štátnik, ktorý sa ho zastal. Bol ním Václav Havel, ktorý sa chcel s Rushdiem stretnúť na znak solidarity, keď na jar 1990 navštívil Britániu. Nakoniec sa od toho upustilo z bezpečnostných dôvodov. Československý prezident sa s Rushdiem spojil aspoň telefonicky. „Ťažko by ste tomu uverili,“ povedal údajne Havel do telefónu, „ale v Británii nie je pre nás dvoch žiadne bezpečné miesto.“ Nakoniec ho našli v Prahe v roku 1993. Spisovateľa vtedy pozvalo Helsinské občianske zhromaždenie na niekoľkodňovú návštevu a prezident ho prijal počas neoficiálneho programu.

V roku 2000 sa Rushdie rozhodol opustiť britské útočisko a presťahovať sa do Spojených štátov. Tu mohol žiť bez ochranky, ale spočiatku aj bez rodiny a priateľov. Tí ho vnímali ako chodiacu výbušninu. Spisovateľ na to reagoval po svojom: čím viac vychádzal do spoločnosti, tým viac dával svojmu vystrašenému okoliu najavo, že sa ho nemusia báť. Koniec koncov, už bolo dávno po všetkom.

V centre indického Šrínagaru 21. júna 2007 protestujú aktivisti proti udeleniu rytierskeho titulu Salmanovi Rushdiemu. Ďalšie protesty sa konali v Pakistane a iných moslimských krajinách. Ani v Británii sa povýšenie do rytierskeho stavu nestretlo s pozitívnym ohlasom. Boris Johnson vtedy verejne spochybnil, či si Rushdie ocenenie zaslúži. Vyjadril sa aj Scotland Yard, ktorého predstavitelia vyjadrili poľutovanie nad tým, že spisovateľova bezpečnostná situácia sa bude musieť znovu posúdiť.

Všetko sa obrátilo v auguste 2022. Po dvadsiatich siedmich sekundách krviprelievania nasledoval prevoz do nemocnice a mnohohodinová operácia. Lekári neskôr priznali, že prežitie nebolo na spadnutie. Rushdieho blízki, jeho dvaja synovia a manželka, spisovateľka Rachel Eliza Griffithsová, sa v skutočnosti neponáhľali do nemocnice, aby mu poskytli podporu. Išli sa s ním rozlúčiť. Teraz sa však zdá, že Rushdie bojoval – počas operácie a bolestivej rehabilitácie.

Pôvodne neplánoval o tejto udalosti písať. Celé desaťročia znášal nepríjemné pocity, že si ho mnohí spájajú len s fatvou. Čiastočne aj preto sa rozhodol ignorovať rady britskej polície, opustil svoju vlasť a na vlastnú päsť sa vydal do Spojených štátov. Ale najmä preto, aby všetkým dokázal, že to dokáže – nie je obeťou, ale slobodný ako všetci ostatní. Muž v čiernom z neho opäť urobil obeť a Rushdie si po počiatočnom váhaní uvedomil, že môže reagovať len umením. Udalosť pretavil do vlastného diela, aspoň na papieri.

Víťazstvo plné rán

K viere, ktorá mu spôsobila toľko ťažkostí, sa vracia aj v knihe Nôž. Je to sebavedomý ateista, ale aj večný pochybovač, znalec dejín islamu a milovník mytológie. Na kritiku reagoval slovami, že Satanské verše nie sú v rozpore s vierou. Opakom viery totiž nie je neviera, ale pochybnosť.

Z ducha pochybností vzniká priestor pre myslenie a slobodu. To nie je Rushdieho výmysel. Tento motív mu vpečatil jeho otec. Druhé priezvisko Rushdie prijal na počesť učenca Ibn Rušda, ktorého preklady zoznamovali islamský svet s Aristotelom. Od Aristotela, ktorého jeho otec spoznal vďaka Ibn Rušdovi, preberá samozrejmú, ale možno už dnes ustupujúcu myšlienku: zázrak myslenia spočíva v tom, že myšlienky, nad ktorými človek uvažuje, nemusí prijať. Myslenie je bez záväzkov a váh, a preto je otvorené aj experimentovaniu a vede.

Ešte niečo, čo môže zmiasť: Rushdie zdôrazňuje, že je bezbožný bastard (ktorý si napriek tomu váži modlitby za svoje uzdravenie), ale knihy sú plné zázračných zvratov, premien a mytologických prostredí. Sám hovorí, že na zázraky neverí, ale jeho knihy na ne očividne veria. Čo tým myslí? Možno to, že skutočnosť sa nám z pohľadu neskutočného javí v novej, možno pravdivejšej podobe.

Nemusí to byť mágia. Prostredníctvom fikcií zvyčajne prenikáme hlbšie do reality, čo vedia aj vedci, ktorých fantázia pracuje na plné obrátky. Jeden z popredných súčasných amerických filozofov Kwame A. Appiah tomuto poznaniu venoval knihu Idealizácia a ideály. Uvádza v nej príklad atómu. Francúzsky matematik a fyzik Augustin L. Cauchy ho definoval ako „bezrozmernú entitu, ktorá je nositeľom sily“. Ako však môže byť nositeľ bezrozmerný? Hoci samotná definícia je vnútorne sporná a takýto atóm je akousi fikciou, poslúžila na lepšie pochopenie skutočnosti.

Zdá sa, že podstatné je mať zmysel pre nerealitu bez toho, aby sme sa stali jej obeťou. To, koniec koncov, ilustruje aj druhý, oveľa chudobnejší príbeh vyrozprávaný v knihe Nôž. Ide o dnes už dvadsaťšesťročného útočníka Hadiho Matara, Američana libanonského pôvodu. Rushdie ho označuje výlučne písmenom A, čo je skratka pre asshole. Tým, že ho nemenuje, nevyjadruje bezmocnosť voči človeku, ktorý naňho pôsobí takou zdrvujúcou silou, že jeho meno radšej nevyslovuje. Napokon, hneď ako sa prebral, začal o ňom zbierať informácie a ocenil, že poskytol rozhovor denníku New York Post.

Z opisov sa zdá, akoby sa Rushdie tešil na stretnutie s diablom, zatiaľ čo zo stránky vykúkal pomätený blázon. Prečo sa tento mladý muž rozhodol zničiť si život? „Jednoducho sa mi ten človek nepáči. Nemyslím si, že je to dobrý človek. Nemám ho rád, vôbec ho nemám rád.“ Keď sa ho novinári spýtajú, či čítal spisovateľovo dielo, potvrdí, že prečítal niekoľko strán. Ďalší člen klubu pätnástich strán. Potom nasledoval hlavný argument pre napadnutie, za ktoré páchateľovi hrozí tridsať rokov väzenia. Pozrel si niekoľko videí na YouTube a dozvedel sa, že ide o nečestného človeka a Matar jednoducho nemá rád takýchto ľudí.

Túžba stretnúť sa s Rushdiem ho prešla. V knihe nedáva atentátnikovi veľa priestoru. Ale tieň, ktorý vrhá tento „takmer vrah“, je značný. Nôž totiž hovorí ešte o ďalšej téme: ako sa postaviť nenávisti. Rushdie celý život bojoval sám so sebou, aby nepísal úzkostlivé alebo pomstychtivé knihy. Okrem toho zápasí s pozíciou obete.

Vlastne, už to nerobí. Tento boj prehral. Uznáva, že sme ho vyhrali my. Navždy bude pre nás tým, na ktorého bola vydaná fatva a fatva sa takmer naplnila. Ale víťazstvá a porážky sa často prelínajú. Prvý verš Satanských veršov o tom niečo vie: „Aby si sa mohol znovuzrodiť,“ spieval Džibril Farišta padajúci z neba, „musíš najprv zomrieť! Hej, hej! Hola hej!“

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.