Úhrnná plodnosť je vo väčšine vyspelých štátov hlboko pod úrovňou 2,1 dieťaťa na ženu, ktorá znamená udržanie veľkosti populácie v čase. Na Slovensku – posiatom dávkami – dosahuje plodnosť 1,6 dieťaťa. V katolíckom Poľsku je dokonca len 1,3. Superbohaté Švajčiarsko má 1,5 dieťaťa. USA boli dlho výnimkou vyspelého sveta, no za posledných 15 rokov klesli z 2,1 na 1,7 dieťaťa.
Na dátach vidíme, že existuje vzťah medzi bohatnutím a počtom detí. Ten vzťah je však presne opačný, ako sa väčšinou vo verejnej debate vykresľuje: rast bohatstva v skutočnosti znamená menej detí. Ekonómia to vysvetľuje klesajúcou úlohou dieťaťa ako pracovnej sily (čo je napríklad v Afrike a časti Ázie stále dôležité), možnosťami dôchodkového sporenia v kapitále, a nie v deťoch, a v neposlednom rade substitučným efektom.
Bohatší človek má oveľa viac možností, ako naložiť so svojím časom. Deti totiž nie sú „drahé“ pre spotrebu sunaru a plienok, ale pre spotrebu voľného času rodičov, obzvlášť matiek. A ten je pri bohatších ľuďoch drahší ako pri chudobnejších. Zároveň prichádza k zlacňovaniu statkov, ako sú dovolenky a šport. Konkurentom dieťaťa sa tak stáva mesačné cestovanie po Vietname.
Voči takémuto vývoju je ťažké postaviť nejakú verejnú politiku. Musela by spočívať v cielenom a dlhodobom ochudobnení ľudí. To si asi sotva niekto dá ako svoje heslo na predvolebný bilbord. S veľkou pravdepodobnosťou by to aj tak nefungovalo, pretože takáto politika by spôsobila spoločenský šok – a ten pôrodnosti takisto nesvedčí. Nefungujú však ani dávkové politiky. Tie takisto môžu mať dokonca opačný efekt, keďže zvyšujú dlhodobú nestabilitu verejných financií a zároveň hrozia budúcim ekonomickým šokom.
