Bohatí so záväzkami. V čom spočívajú úskalia prorodinnej politiky

Úhrnná plodnosť je vo väčšine vyspelých štátov hlboko pod úrovňou 2,1 dieťaťa na ženu, ktorá znamená udržanie veľkosti populácie v čase. Na Slovensku – posiatom dávkami – dosahuje plodnosť 1,6 dieťaťa. V katolíckom Poľsku je dokonca len 1,3. Superbohaté Švajčiarsko má 1,5 dieťaťa. USA boli dlho výnimkou vyspelého sveta, no za posledných 15 rokov klesli z 2,1 na 1,7 dieťaťa.

Na dátach vidíme, že existuje vzťah medzi bohatnutím a počtom detí. Ten vzťah je však presne opačný, ako sa väčšinou vo verejnej debate vykresľuje: rast bohatstva v skutočnosti znamená menej detí. Ekonómia to vysvetľuje klesajúcou úlohou dieťaťa ako pracovnej sily (čo je napríklad v Afrike a časti Ázie stále dôležité), možnosťami dôchodkového sporenia v kapitále, a nie v deťoch, a v neposlednom rade substitučným efektom.

Bohatší človek má oveľa viac možností, ako naložiť so svojím časom. Deti totiž nie sú „drahé“ pre spotrebu sunaru a plienok, ale pre spotrebu voľného času rodičov, obzvlášť matiek. A ten je pri bohatších ľuďoch drahší ako pri chudobnejších. Zároveň prichádza k zlacňovaniu statkov, ako sú dovolenky a šport. Konkurentom dieťaťa sa tak stáva mesačné cestovanie po Vietname.

Voči takémuto vývoju je ťažké postaviť nejakú verejnú politiku. Musela by spočívať v cielenom a dlhodobom ochudobnení ľudí. To si asi sotva niekto dá ako svoje heslo na predvolebný bilbord. S veľkou pravdepodobnosťou by to aj tak nefungovalo, pretože takáto politika by spôsobila spoločenský šok – a ten pôrodnosti takisto nesvedčí. Nefungujú však ani dávkové politiky. Tie takisto môžu mať dokonca opačný efekt, keďže zvyšujú dlhodobú nestabilitu verejných financií a zároveň hrozia budúcim ekonomickým šokom.

No situácia je pod povrchom zamotanejšia. V ostatných rokoch sa ukazuje, že v skutočnosti nie je vzťah medzi príjmom a pôrodnosťou klesajúca krivka, ale U-krivka. Inými slovami, viac detí majú nielen chudobnejší, ale aj bohatší ľudia. Napríklad v USA prichádza k zlomu pri príjme okolo 200-tisíc dolárov a domácnosti s príjmom nad 300-tisíc dolárov majú pôrodnosť výrazne nad hodnotou 2,1.

To je však už vcelku vysoký príjem aj na USA. Vyššia plodnosť by sa dala ľahko vysvetliť možnosťou preniesť zodpovednosť za deti a domácnosť na profesionálne pestúnky, chyžné a záhradníkov. To by eliminovalo náklad v podobe spotreby času rodičov. No napríklad vo Švédsku má plodnosť nad 2,1 skupina „horných“ 25 percent, ktorá v nemalej miere zahŕňa štandardne pracujúcich ľudí.

Prečo to tak je? Sú len teórie, nie definitívne vysvetlenia. Jedna hovorí, že skutočnou hranicou nie je ani tak príjem, ako schopnosť zabezpečiť si nehnuteľnosť dosť veľkú na to, aby sa do nej pohodlne vošla väčšia rodina, čo je obzvlášť v severských štátoch problém.

V USA zase vyskúmali, že prísnejšie regulácie pri používaní detských sedačiek (ktoré vedú k potrebe väčších a drahších áut pri viacpočetných rodinách) viedli k zníženiu o 8-tisíc narodených detí ročne. Iné, komplexnejšie teórie hovoria o tom, že dôvodom je postupná zmena rodinnej politiky od dávok smerom k službám a výhodám, ako je dlhšie voľno či dostupnejšie škôlky.

No ako ukazuje Slovensko s jednou z najdlhších kombinácií materskej, otcovskej a rodičovskej dovolenky v Európe, ani to nie je samonosné vysvetlenie. Nakoniec veľa čitateľov zo svojej osobnej skúsenosti vie, že rozhodovanie o založení rodiny a počte detí je zložitá a dlhodobá kalkulácia, ktorej približné parametre poznajú vždy len samotní rodičia.