Dvaja najmocnejší muži Ameriky, ktorí budú opäť súťažiť o prezidentské kreslo, sa blížia osemdesiatke či ju už prekročili. Je iste zaujímavá otázka, či ľudia, ktorých detstvo spadá do štyridsiatych a mladosti do päťdesiatych rokov 20. storočia, môžu aj s početným štábom správne porozumieť dvadsiatym rokom 21. storočia. Aj vodcovia iných kľúčových štátov sú zhruba z tejto vekovej kategórie: Čína (70), Rusko (70), India (72), Turecko (69). Je to vlastne podivuhodne vyrovnaná veková kohorta.
Pamätník si spomenie na pozvoľné vyhnívanie Sovietskeho zväzu a vtedy vzniknutý pojem „gerontokracia“, tu je potom uvedený ich vek pri úmrtí: Brežnev (75), Andropov (69), Černenko (73). Sovietski súdruhovia tajomníci boli však proti dnešným starcom v horšom stave, čiastočne vinou menšieho pokroku vtedajších lekárskych vied, čiastočne pre hektolitre vodky, tisíce cigariet a prejedanie.
Niežeby podobné momenty v dejinách už neboli: v roku 1900 mala kráľovná Viktória 80 rokov, náš František Jozef 70 rokov. Dnes vieme, že ich „starý“ svet s kolóniami, uniformami, ozdobami na klobúkoch a parádnymi salónmi už o pätnásť rokov začal miznúť... Ponechajme teraz bokom dlhovekých staroegyptských faraónov Pepiho I. a II., je to už veru dávno a laik by sa obával aj nejakej chyby v datovaní.
Aké sú špecifiká starcov oproti mladíkom?
Poznám to napokon už na vlastnej koži. Vždy sa divím tomu a zároveň ma to aj desí, že sa Európa, ak opomenieme prijímanie migrantov, ktorým potom vyčítame, že „nezdieľajú naše hodnoty“, v zásade nespolieha na prirodzenú reprodukciu, ale na pokiaľ možno čo najdlhšie predĺženie pracovného veku už žijúcich ľudí.
Je to ako stratégia záhradníka, ktorý sa snaží podopieraním a hnojením predĺžiť plodnosť svojich stromov, ale nové vysádza iba zriedkavo. Ako to s takým sadom musí v konečnom dôsledku dopadnúť, ľahko odhadnú aj ovocinári začiatočníci.
Len nedávno mi však došlo, aké nemalé výhody tento stav štátnej moci poskytuje. V štáte, ktorom dominujú starci, sotva dôjde k prevratu či nejakej zásadnej revolúcii. Motorom prevratných vecí boli a sú, ako vidíme dnes napríklad v arabských krajinách, hlavne mladí muži, najmä tí trochu vzdelaní a trochu nezamestnaní. Starček už na námestie, kde hrozia vodné delá, či dokonca ostrá streľba, sotva pôjde. Musel by sa veru nachádzať v stave samovražedného zúfalstva: paradoxne, čím menej človeku zo života zostáva a čím mizernejšie vyzerá ten zvyšok, tým viac na ňom lipne, aspoň v priemere.
V systéme, keď je občan fatálne závislý od štátneho dôchodkového systému, má ho štát dokonale v rukách – stačí pohroziť neveľkým skrátením, či dokonca zastavením dôchodku, a každý ďalej ticho ťahá vo svojej brázde. U starcov navyše prakticky nehrozí emigrácia, ktorá mnohým štátom, takpovediac, „znehodnocuje“ peniaze investované do mladých (nepočetná mládež však bude chcieť z mnohých „penzistanov“ odísť a bude ju nutné nahradiť prisťahovalcami či nejako administratívne prikovať).
Vzhľadom na to, že výrobu potravín dnes zvládnu, povedzme, dve percentá populácie a činnosť väčšiny ľudí je skôr administratívna a „nadstavbová“, ako by povedali marxisti, je celkom jedno, či štátom prevádzané peňažné sumy chápeme ako „mzdu“, alebo ako „penziu“ .
Počas revolúcie 1989 a potom znovu v priebehu covidu sa opakovane ukázalo, že činnosť, povedzme, 80 percent populácie je aspoň krátkodobo nevyhnutná – iba produkcia a distribúcia jedla, vody a elektriny, poskytovanie akútnej lekárskej pomoci a udržiavanie komunikačných a dopravných sietí sú naozaj nutné. Veru by som však nechcel byť, povedzme, v koži šoféra mestského autobusu, ktorý má svoj džob vykonávať do sedemdesiatky – možno však už potom budú autobusy samojazdiace.
Čím sa ešte navzájom líšia?
Predovšetkým pri starších ľuďoch badať väčšiu opatrnosť a túžbu po bezrizikovosti, čo je, napokon, heslo vpísané veľkým písmom na štíte našej doby. Nie je tam zďaleka taká túžba po „veľkých činoch“, ale snaha uchovať všetko pokiaľ možno také, „aké to bolo“. Je to zvlášť paradoxné v spoločnosti, kde technický pokrok privádza do trysku úzka vrstva mladých „ajťákov“, a ktorý ako-tak brzdí masa starčekov.
Celá západná spoločnosť žije vlastne podobne ako zostarnutí jednotlivci v pocite, že síce „zatiaľ ako-tak dobre“, ale to lepšie už má máme za sebou (Čína tento jav zažíva len fázovo trochu posunuto, najperspektívnejšou krajinou je dnes možno India).
V zásade vidíme všade okolo seba snahu nejako to „lepšie minulé“ zakonzervovať pomocou rôznych technických fínt, asi tak, ako si artritický kĺb meníme za umelý. Každá doba má svoje frázy (Karel Čapek trefne hovoril, že fráza nie je ustálené príslovie, ale ustálené klamstvo) a tá naša oplýva okrem iného tými o „aktívnom veku“.
Tak ako sa za jedným rozžiareným stachanovcom skrýval veľký húf zodretých a demotivovaných polootrokov, skrýva sa jedným osemdesiatnikom, ktorý s onými umelými kĺbmi perfektne schádza slalomovú dráhu v Alpách, preveľký kŕdeľ tých, ktorí sa sotva vlečú z jedného vyšetrenia na druhé.
Dobrou otázkou je, či je vek trpezlivý. Niektoré veci by svedčili o tom, že v niečom áno, ale v niečom je pravda pravý opak. Rozhodne sa horizont plánovania kráti. Moja nebohá babička, ktorá bola pekným príkladom nepatologického starnutia, hovorila po osemdesiatke vždy na jar: „Mám ja tú mrkvu tento rok nasiať, alebo nie? Dočkám ja sa jej ešte, alebo už nie?“ Posledné dva roky už ju kupovala v konzume.
Je síce všeobecne pravda, že starci sú opatrnejší a viac sa o seba boja, ale je tam aj určitý protiprúd. Kardinál Tomášek, zamlada bezfarebný, opatrný a voči komunistickej moci bojazlivý (preto mu vlastne mocní ten kardinálsky klobúk povolili) sa na staré kolená stal bojovným a je mi len ľúto, že svätorečenie blahoslavenej Anežky Českej som prežil ešte vo Viedni a nemohol počuť jeho kázanie, podľa zhodných výpovedí svedkov takmer hromové, ako by sa otvárali samy nebesia.
Z tej istej kategórie javov je však aj to, ako si za našej mladosti zostarnutí Reagan s Brežnevom zúrivo hrozili vzájomným zničením. Hovorili sme si, tým sa to stláčajú gombíky, keď už majú svoje za sebou – nakoniec však nestlačili.
Zostarnutý František Jozef sa dlho zdráhal podpísať vypovedanie prvej svetovej vojny, lebo dobre vedel, že podobne, ako prehral všetky predošlé, prehrá aj túto. A nemýlil sa. Ak vidíme na starých záberoch zástup mladíkov, ako ho búrlivo vítajú po návrate z Bad Ischlu a vo vojnovom nadšení revú „Serbien muss sterbien!“, chápe človek tú podivnú zmes prezieravosti a zdvorilého cynizmu, ktorá lemovala posledné roky.
Mal by som teraz, v šesťdesiatpäťke, konečne poriadne rozbehnúť kariéru, na ktorej štartovom bode by som sa mal podľa dobových predstáv nachádzať? A je správna dobová predstava o tom, že čas do štyridsiatky má človek tráviť najmä hrami a sebavzdelávaním? Nepripravujeme sa tak na generáciu už šedivejúcich prerastených faganov, s ktorými sa bude dať len ťažko vydržať? A mám tu na to čakať? Ale možno to vidím príliš staromódne…
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.