Po solárnych paneloch prichádza rad aj na autá. A mal to byť taký pekný win-win medzi Západom a Čínou

Podobne optimistický bol aj v politickom smere. V jeho prejave nechýbala ani ďalšia typická rétorická figúra tej doby, odmietnutie falošných dilem. „Domnievam sa, že voľba medzi ekonomickými právami a ľudskými právami, medzi ekonomickou bezpečnosťou a národnou bezpečnosťou je falošná,“ vyhlásil.

Čína sa bude vyvíjať správnym smerom, pretože „čím viac bude liberalizovať svoje hospodárstvo, tým viac bude liberalizovať potenciál svojich ľudí. A keď majú ľudia možnosť nielen snívať, ale aj svoje sny uskutočňovať, budú sa domáhať väčšieho práva do vecí hovoriť“.

Okrem automatického pôsobenia ekonomického liberalizmu tu bolo aj automatické pôsobenie informačných technológií. „Nedá sa poprieť, že sa Čína pokúša obmedzovať internet,“ povedal Clinton. „Veľa šťastia! To je ako pokúšať sa hádzať želé na stenu.“ A ako zaznamenávajú správy aj oficiálny prepis, poslucháči na Johns Hopkins University School of International Studies sa smiali.

Dnes by sa už tomu nesmiali. Oveľa skôr by sa smiali, avšak s príchuťou horkosti, iným pasážam Clintonovho prejavu, ktoré neboli mienené na pobavenie. Napríklad keď hovoril o tom, že USA budú môcť konečne do Číny vyvážať elektroniku. Alebo keď citoval hongkonského politického aktivistu Martina Leeho, ktorý usudzoval, že hongkonská skúsenosť potvrdzuje, že vstup do WTO bude dobrý na rozvoj demokracie v Číne (Lee bol v roku 2021 odsúdený na podmienečný trest a stiahol sa z verejného života).

Už nielen odevy a obuv, ale aj autá

Keď chceš Boha rozosmiať, povedz mu o svojich plánoch. Amerika dnes žne politické plody deindustrializácie, ktorú masové otvorenie sa čínskym výrobkom spôsobilo. Málo sa hovorí o tom, že dlhotrvajúci ekonomický úpadok Talianska je spôsobený aj tým, že Čína ako prvá „pokosila“ v Európe práve niektoré tradičné odbory talianskeho ľahkého priemyslu. Na taliansku ekonomiku je zvykom pozerať sa cez prsty: prečo to nerobíte ako Nemecko, jeho exportéri sa na čínskom trhu chytili. Tak zneli rady expertov. A dnes došiel rad na Nemecko.

Čína sa nesprávala podľa liberálnych ekonomických receptov. Opätovne sa opakuje ten istý model. Čína vybuduje ohromnú kapacitu za pomoci štátnych dotácií, krádeže technológií a nižších nákladov a zaplaví svet tovarom, ktorému ostatní výrobcovia nie sú schopní konkurovať. To sa stalo s oblečením, topánkami, porcelánom, oceľou, hliníkom, spotrebnou elektronikou.

Teraz však prišli na rad niektoré trhy, ktoré sa od predchádzajúcich líšia tým, že ich Západ vytvoril. A to svojou posadnutosťou dekarbonizáciou ekonomiky. O tej sa nám pravidelne opakuje, že je to veľká príležitosť. Lenže to je polopravda. Celý prechod na iné zdroje energie je mínus, pretože tie technológie nie sú radikálne výkonnejšie – je to len náklad vynaložený na to, aby zostal nejaký sektor, napríklad výroba elektriny či áut ako predtým. Príležitosť je to v tom prípade, že sa stanete lídrom v odbore a zákazníci po celom svete si musia kupovať vaše výrobky a vám sa investície vynaložené do výskumu, vývoja a výroby vrátia.

A v sektoroch, o ktoré ide, si Západ udržal konkurencieschopnosť len vo veterných elektrárňach. Západ v to dúfal v solárnych paneloch, ale bol to iba sen. Politici a podnikatelia v zelenej ekonomike radi poukazujú na to, ako rýchlo cena solárnych panelov na svetovom trhu klesla. Ale skúste sa niekoho, kto sa chváli novou inštaláciou fotovoltických panelov, verejne opýtať, odkiaľ tie panely sú. Mlčí. Pretože sú z Číny.

Teraz prišli na rad automobily. Nedávno sme upozornili na reportáž o čínskych cintorínoch elektromobilov. Je na tom jasne vidieť, že Čína opäť vybudovala obrovskú kapacitu. Že jej výrobný cyklus je oveľa rýchlejší – za typických sedem rokov, počas ktorých drží západoeurópska automobilka model na trhu, ich čínsky konkurent vychrlí niekoľko. A konečne je na tom vidieť, že Čína síce investuje do zelenej ekonomiky, ale nie je to pre ňu aktuálna priorita. Nerozhoduje tam Greta a Timmermans, výroba nových technológií je poháňaná starou špinavou elektrinou. A dlho bude, Čína schvaľuje v priemere výstavbu dvoch nových tepelných elektrární týždenne.

Ako to už v Európe býva, problém začne byť považovaný za závažný, až keď sa dotkne Nemecka. Nemecké automobilky realizovali veľkú časť svojich predajov v Číne (niekedy až 40 percent). Lenže teraz im na čínskom trhu dochádza dych.

Technológie sú jednou zložkou. Pre Číňanov o to príhodnejšie, že vo výrobe spaľovacích motorov stále nedokázali napriek všetkej snahe tradícii Nemcov či Japoncov plne konkurovať. Technológia elektromobilov znamená novú štartovaciu čiaru, na ktorú Číňania prichádzajú dobre disponovaní.

Na obzore je čínsky damping batérií

Ďalšou zložkou je zabezpečenie výrobného reťazca. Noviny Financial Times aktuálne priniesli správu o tom, že Čína má už teraz vybudovanú ohromnú kapacitu výroby batérií, prevyšujúcu jej domáce potreby. Zjavne si pre ne zaistila vo svete dostatok surovín. To je veľmi škaredý biznis, o ktorom sa v rapsodických textoch o prechode na zelenú energetiku nehovorí. Kritika spôsobu, akým nadnárodné (západné) firmy pľundrujú krajiny tretieho sveta v honbe za surovinami, je jedným zo zavedených žánrov ľavicového diskurzu. Lenže aj v tejto brutálnej činnosti sa Čína zrejme stala lepšou.

Na obzore je teda čínsky damping batérií. Na rozdiel od solárnych panelov sa s tým Západ odmieta zmieriť a snaží sa o vlastnú priemyselnú politiku. Otázka je, či aj pri vynaložení potrebných peňazí má šancu uspieť.

Volkswagen vlani investoval do čínskeho výrobcu elektrických áut Xpeng, avšak oproti minulosti je on tým junior partnerom, ktorý si od spoločného podniku sľubuje prístup k novým technológiám. Strata dôvery v automobilku, ktorá sa desaťročia striedala s Toyotou v pozícii svetovej jednotky, je markantná. Bankoví analytici začali odporúčať predaj jej akcií. Automobilka, ktorá bývala svetovým lídrom, sa dnes teší aj z toho, keď môže vydať tlačovú správu, že získala podiel v akejsi holandskej požičovni elektrobicyklov.

Pred pár týždňami priniesol Economist článok na tému „Čo keby Volkswagen stretol osud Nokie?“. A pripomína, že posledný šéf Nokie začal biť na poplach ešte v čase, keď Nokia stále zvonku pôsobila ako neporaziteľný kolos, a trvalo pár rokov, kým sa zrútila. To sa píše už z dávno deindustrializovanej Británie. No čo by to znamenalo pre Česko či Slovensko? Že by naše dlhoročné diskusie o tom, ako sa zbaviť závislosti od autopriemyslu, Nemci vyriešili za nás?

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.