Týždeň Štefana Chrappu: Prečo mačky miesia cesto, ako katolíci v Ríme schovávali Židov a kto je nový spišský biskup

Potom sme tu mali kauzu „pliaga“, ktorá takmer uvrhla do zabudnutia kauzu „divadelný plagát, nebyť potýčky na matičiarskom proteste kde aktivista z „dobrej strany“ v mene lepších zajtrajškov prefackal dôchodcu, ktorý symbolizoval „starý dobrý svet“.

No a máme tu aj temnú kauzu dvojitého potratu na ktorej sa pohoršujú, paradoxne, tí, ktorí v iných prípadoch potraty schvaľujú a verejne podporujú… 

To len také zhrnutie, ale poďme už k dôležitým veciam, ktoré nie sú penou dní, ale majú punc nadčasovosti. 

Prečo mačky miesia cesto

Fascinujúce je, že človek sa snaží popísať vesmír, napchať do papučkových poučiek celý svet a všetky jeho zákonitosti a protirečenia, no napriek týmto snahám nie je schopný v plnosti poznať sám seba. 

Zdá sa, že je jednoduchšie popisovať vonkajší svet, ukazovať na iné druhy aj druhých ľudí, ako sa ponoriť do seba a spoznať svoje vnútro.

Filozofi mlčia, nevzrušuje ich človek v jeho celistvosti, vymýšľajú si výhovorky alebo alternatívu k podstate človeka. Najbližšie je azda teológia, ktorá človeka vníma ako obraz Boha a vzápätí dodáva, že človek, rovnako ako Boh, je nepreniknuteľným tajomstvom. 

Zato však sa tmolia pri človeku tvory, z ktorých tie najdôležitejšie sú psy a mačky. Oba tieto druhy už v mojom písaní rezonovali, no nedá mi to, aj dnes bude reč o mačkách. Psy mi prepáčia. 

Nový výskum správania zvierat sa zaoberá mačacím „miesením cesta.“ Poznáte to. Mačka vystrie predné labky a zabára ich do materiálu, ktorý má pod labkami. Niekedy má vystrčené pazúriky a zadrapuje sa do materiálu. Keď to je pohovka alebo deka, vytrháva z nej kúsky tkaniny. Vyzerá pri tom smiešne, napriek tomu, že sa tvári veľmi dôležito, napriek tomu, že túto činnosť vykonáva s plnou vážnosťou. Občas pri tom pradie, alebo vydáva iné zvuky. 

Vedci sa zhodujú, že nie je celkom isté, prečo to mačky robia, no existuje istá zhoda v tom, že to súvisí s mačacím detstvom. Teda s dobou, keď bola mačka mačiatkom. 

Vtedy túto činnosť – „labkové miesenie“ vykonávali, keď pili mliečko z matky mačky. Masírovali tým mliečne žľazy dospelej matky a tak dostávali do papuľky viacej mliečka. 

Mačiatko malo pri kŕmení neuveriteľnú pohodu, a tak, keď sa cíti dobre, keď sa cíti v bezpečí, miesi, miesi, miesi a aj keď zo sedačky, či z deky mlieko netečie, má mačka ten dobrý pocit spred rokov. 

Odborníci preto radia majiteľom mačiek, aby sa tiež uvoľnili a aby svoje mačky za túto činnosť nekarhali, lebo tým prejavujú svojim majiteľom veľkú náklonnosť a vyjadrujú dôveru. 

Majiteľ by mal miesto karhania svoju mačku radšej pohladkať, poprípade jemne končekmi prstov škrabkať za ušami. 

Vedci tiež ubezpečujú majiteľov mačiek, ktoré nezvyknú labkami miesiť imaginárne cestíčko, aby neboli smutní, lebo aj to, že od nich mačka neodišla, je prejavom jej veľkej zhovievavosti voči nim. 

Vidíte, toľko tisícročí sú mačky s človekom a predsa človek do dnešných dní nevedel, prečo mačky „miesili cesto.“

Katolíci v Ríme ukrývali Židov

Ďalšou dôležitou udalosťou je výstava v Ríme, ktorá prezentuje katolícke cirkevné inštitúty v Ríme počas obdobia druhej svetovej vojny, ktoré ukrývali židovských občanov pred prenasledovaním. Výstava má názov – Zachránení. Židia ukrytí v rehoľných inštitútoch v Ríme v rokoch 1943 – 1944.

V období vojny žilo v Ríme desať až pätnásťtisíc obyvateľov židovskej komunity. Spomínané cirkevné ustanovizne ukrývali podľa zoznamov vyše 4 300 ľudí, z toho 3 200 boli Židia. 

Do skrývania prenasledovaných židovských občanov sa zapojilo až sto ženských a päťdesiatpäť mužských kongregácií. 

Štatistika ukrývaných, ako aj zoznam ukrývajúcich boli zverejnené ešte v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, no kompletná a presná dokumentácia sa považovala za stratenú, no pred časom sa našla. 

Jej autorom bol jezuita Gozzolino Birolo, ktorý v čase zostavenia prehľadu bol ekonómom Pápežského biblického inštitútu.

Tlačová správa. ktorú vydali Jad Vašem, Židovská komunita Ríma a Pápežský biblický inštitút, odkrýva dôležité dejinné skutočnosti a prináša viac svetla do temných vojnových čias. 

Rúca aj nepravdivý naratív o antisemitizme katolíckej cirkvi.

Nový biskup na Spiši

Na záver azda najradostnejšia správa. Spišská diecéza má nového biskupa. Stal sa ním pán profesor František Trstenský, farár a dekan v Kežmarku.

Jeho menovanie prišlo na sviatok Narodenia Panny Márie. Prejav otca Trstenského v prešovskej konkatedrále bol silný a dojímavý. Zasiahol ľudí v chráme, aj nás, ktorí sme ho sledovali online. 

Keď v príhovore v chráme povedal: „Chcem byť pastierom, ktorý chce byť uprostred Božieho ľudu, uprostred svojich spolubratov kňazov, diakonov, zasvätených a všetkých ľudí… Chcem byť biskupom, ktorý nečaká, kým iní prídu k nemu, ale sám chcem prichádzať medzi ľudí a na zhromaždenia veriacich,“ veril som mu každé slovo, lebo presne takýto je profesor Trstenský.

S pánom profesorom Trstenským mám ako novinár aj ako veriaci dlhoročné skúsenosti. Jeho ochota slúžiť, srdečnosť, erudovanosť a duchovnosť boli vždy tým, čo na ňom fascinovalo a priťahovalo.

Okrem toho je pán profesor, teraz už biskup, autorom desiatok a desiatok odborných a popularizačných publikácií o viere, o svätých, o duchovnosti. Popritom nahráva vlastné podcasty, kde približuje pravdy katolíckej viery a Ježišovu radostnú zvesť. 

Skúste si vypočuť jeho podcasty Božie slovo medzi nami, Laudate dominum, alebo Kairos. Alebo sa poobzerajte po jeho knihách Pavol z Tarzu, Štyri evanjeliá, jeden Kristus, Ježišove podobenstvá, Otčenáš – súhrn celého evanjelia, Eséni, Kumrán a zvitky od Mŕtveho mora… 

Za pánom biskupom už teraz zostáva neuveriteľné množstvo diel. Nech mu teda milosrdný Boh dá silu do jeho služby v týchto ťažkých časoch.

Aby bol dobrým obrancom viery a otcom všetkých, ktorí sa na neho obrátia. A do spišskej diecézy mu tiež zaželajme veľa nových povolaní a pár nových svätých…