Ako prišiel Kolakovič na Slovensko

Keď došlo v apríli 1941 k napadnutiu Juhoslávie, kresťanská mládež v Záhrebe a Belehrade sa už nachádzala na čiernej listine najmenej šiestich nezávislých vetiev nacistickej tajnej polície. Podozrenie na nich mohol uvaliť už len fakt, že prichyľovali utečeneckých židov z Rakúska. Vo svojich prejavoch a spisoch však okrem toho nespočetne ráz odsúdili nacistov. No najhoršie na tom bolo to, že boli laická kresťanská organizácia s katolíckou väčšinou a mnohými členmi evanjelickej cirkvi. To sa im stalo osudným. Každá moderná tyrania sa totiž riadila jediným ideálom – poslať náboženstvo do minulosti a nahradiť kríž svastikou, prútmi alebo kosákom a kladivom.

Všetkým nám bolo jasné, že nemecké protináboženské prenasledovanie bude horšie než to fašistické. Na území okupovanom nacistami sme sa stiahli do podzemia hneď po napadnutí. Aby nás gestapo nemohlo vystopovať, opustili sme spolu s niekoľkými predstaviteľmi katolíckej mládeže svoje domovy a vydali sa do Trebinje. Tam sme prijali novú totožnosť a falošné doklady, ktoré nám vyhotovili nápomocní priatelia z policajného ústredia.