Ako prišiel Kolakovič na Slovensko

KOLAKOVIČ Kolakovič. Foto: Ladislav Záborský

Bolo to presne pred 80 rokmi, 13. septembra prišiel Tomislav Poglajen vlakom do Bratislavy. V jeho pamätiach sa nachádza opis toho, ako sa k nám dostal a koho prvého stretol. Prinášame úryvok.

Keď došlo v apríli 1941 k napadnutiu Juhoslávie, kresťanská mládež v Záhrebe a Belehrade sa už nachádzala na čiernej listine najmenej šiestich nezávislých vetiev nacistickej tajnej polície. Podozrenie na nich mohol uvaliť už len fakt, že prichyľovali utečeneckých židov z Rakúska. Vo svojich prejavoch a spisoch však okrem toho nespočetne ráz odsúdili nacistov. No najhoršie na tom bolo to, že boli laická kresťanská organizácia s katolíckou väčšinou a mnohými členmi evanjelickej cirkvi. To sa im stalo osudným. Každá moderná tyrania sa totiž riadila jediným ideálom – poslať náboženstvo do minulosti a nahradiť kríž svastikou, prútmi alebo kosákom a kladivom.

Všetkým nám bolo jasné, že nemecké protináboženské prenasledovanie bude horšie než to fašistické. Na území okupovanom nacistami sme sa stiahli do podzemia hneď po napadnutí. Aby nás gestapo nemohlo vystopovať, opustili sme spolu s niekoľkými predstaviteľmi katolíckej mládeže svoje domovy a vydali sa do Trebinje. Tam sme prijali novú totožnosť a falošné doklady, ktoré nám vyhotovili nápomocní priatelia z policajného ústredia.

Čo sa mňa týkalo, usúdil som, že mojim mladým priateľom najviac pomôžem, ak sa vzdám svojho klerického odevu. Takto sa pre mňa začalo obdobie zvláštnej kariéry v utajení. Od roku 1941 som prijal deväť rôznych mien. Ako povolanie som uvádzal doktora, vedúceho hygieny, pracovníka vo fabrike, inštalatéra či profesora.

V Trebinje som natrafil na problémy, ktorým musia podzemní kňazi čeliť.

Katolícki kňazi slúžia omše každý deň, kdekoľvek sa nachádzajú. Obyčajne sa tak deje v kostoloch a kaplnkách. Podzemný kňaz sa však nemôže radovať z oltára osvetleného sviecami, krásy mozaík či dotyku hodvábneho oblečenia. Omše som odriekal sám a neskoro v noci v ošarpaných ubytovniach mnohých balkánskych miest. Odslúžil som ich v zamrznutých zemľankách zimných lesov, v obavách pred hliadkami červenej armády, ktoré pochodovali vo vzdialenosti niekoľkých metrov a ktoré nesmeli, za žiadnu cenu, odhaliť moju skutočnú totožnosť. Omše som dokonca slúžil po nociach v pražskom väzení.

Víno, ktoré je na premenenie nevyhnutné, som ukrýval vo fľaštičkách od jódu medzi liekmi, keď som sa, ako som to často robieval, vydával za lekára. Hostie som mal premiešané s aspirínom. Kňazi oslavujú omšu pôstom. Počas týchto rokov som často čakal bez jedla od polnoci až do šiestej hodiny večer nasledujúceho dňa.

Takisto liturgia hodín, zbierka žalmov a modlitieb, ktoré sa každodenne obmieňajú na základe dní liturgického roka a ktoré sa modlia v latinčine z breviára. Každý kňaz strávi hodinu denne odriekaním liturgie hodín. Svoj breviár som nosieval v trhline kabáta, zabalený v novinách či v puzdre od ďalekohľadu. Dokonca aj vo väzbe ruského vydania Stalinovej knihy.

Podobných kňazov je v súčasnosti na území východnej Európy, ktorú pohlcuje červený teror, zaiste mnoho. Naše maskovanie však bolo v roku 1941 novým fenoménom vtedajšej doby. A boli to nacisti a fašisti, ktorých sme sa obávali.

Báli sme sa hlavne nacistov. Čakali sme, že ich okupácia bude tvrdšia a špionáž chytrejšia než tá talianska. A mali sme pravdu. Bol som v Trebinje iba krátko, keď za mnou prišiel katolícky chlapec, ktorý umýval okná nacistickej vojenskej centrále, on započul inštrukcie, ktoré dali informantovi tajnej polície. Moja identita im bola známa. Gestapo po mne pátralo.

V poriadku. Najlepšie by bolo, keby som sa presunul na územie Dalmácie, ktoré Taliansko narýchlo anektovalo. Pohraničné hliadky medzi jednotlivými zónami neboli príliš prísne. Vysadol som teda na bicykel s batohom na chrbte a šliapol do pedálov smerom k Adriatiku.

V tom roku boli južné oblasti Chorvátska zaplavené nepriateľmi Ríše. Židia, sociálni demokrati a po júni dokonca aj komunisti si uvedomili tú istú vec. Fašisti by si ich záhubu pravdepodobne priali rovnako dychtivo ako nacisti, no bolo menej pravdepodobné, že ich mená majú Mussoliniho agenti v troch verziách vierohodne poznačené v spisoch tajnej polície, ako to bolo v prípade tých Hitlerových.

Aj keď sa fašistickí votrelci zdali nemotorní, netrvalo dlho, kým prišli na to, ktorá inštitúcia im spôsobuje najväčšie problémy. Preto vyhlásili katolicizmu vojnu.


Dočítajte tento článok zadarmo vytvorením účtu alebo sa prihláste.

Pokračovaním súhlasíte s aktualizovanými  Podmienkami k ochrane súkromia a Všeobecnými obchodnými podmienkami