Keď došlo v apríli 1941 k napadnutiu Juhoslávie, kresťanská mládež v Záhrebe a Belehrade sa už nachádzala na čiernej listine najmenej šiestich nezávislých vetiev nacistickej tajnej polície. Podozrenie na nich mohol uvaliť už len fakt, že prichyľovali utečeneckých židov z Rakúska. Vo svojich prejavoch a spisoch však okrem toho nespočetne ráz odsúdili nacistov. No najhoršie na tom bolo to, že boli laická kresťanská organizácia s katolíckou väčšinou a mnohými členmi evanjelickej cirkvi. To sa im stalo osudným. Každá moderná tyrania sa totiž riadila jediným ideálom – poslať náboženstvo do minulosti a nahradiť kríž svastikou, prútmi alebo kosákom a kladivom.
Všetkým nám bolo jasné, že nemecké protináboženské prenasledovanie bude horšie než to fašistické. Na území okupovanom nacistami sme sa stiahli do podzemia hneď po napadnutí. Aby nás gestapo nemohlo vystopovať, opustili sme spolu s niekoľkými predstaviteľmi katolíckej mládeže svoje domovy a vydali sa do Trebinje. Tam sme prijali novú totožnosť a falošné doklady, ktoré nám vyhotovili nápomocní priatelia z policajného ústredia.
Čo sa mňa týkalo, usúdil som, že mojim mladým priateľom najviac pomôžem, ak sa vzdám svojho klerického odevu. Takto sa pre mňa začalo obdobie zvláštnej kariéry v utajení. Od roku 1941 som prijal deväť rôznych mien. Ako povolanie som uvádzal doktora, vedúceho hygieny, pracovníka vo fabrike, inštalatéra či profesora.
V Trebinje som natrafil na problémy, ktorým musia podzemní kňazi čeliť.
Katolícki kňazi slúžia omše každý deň, kdekoľvek sa nachádzajú. Obyčajne sa tak deje v kostoloch a kaplnkách. Podzemný kňaz sa však nemôže radovať z oltára osvetleného sviecami, krásy mozaík či dotyku hodvábneho oblečenia. Omše som odriekal sám a neskoro v noci v ošarpaných ubytovniach mnohých balkánskych miest. Odslúžil som ich v zamrznutých zemľankách zimných lesov, v obavách pred hliadkami červenej armády, ktoré pochodovali vo vzdialenosti niekoľkých metrov a ktoré nesmeli, za žiadnu cenu, odhaliť moju skutočnú totožnosť. Omše som dokonca slúžil po nociach v pražskom väzení.
Víno, ktoré je na premenenie nevyhnutné, som ukrýval vo fľaštičkách od jódu medzi liekmi, keď som sa, ako som to často robieval, vydával za lekára. Hostie som mal premiešané s aspirínom. Kňazi oslavujú omšu pôstom. Počas týchto rokov som často čakal bez jedla od polnoci až do šiestej hodiny večer nasledujúceho dňa.
Takisto liturgia hodín, zbierka žalmov a modlitieb, ktoré sa každodenne obmieňajú na základe dní liturgického roka a ktoré sa modlia v latinčine z breviára. Každý kňaz strávi hodinu denne odriekaním liturgie hodín. Svoj breviár som nosieval v trhline kabáta, zabalený v novinách či v puzdre od ďalekohľadu. Dokonca aj vo väzbe ruského vydania Stalinovej knihy.
Podobných kňazov je v súčasnosti na území východnej Európy, ktorú pohlcuje červený teror, zaiste mnoho. Naše maskovanie však bolo v roku 1941 novým fenoménom vtedajšej doby. A boli to nacisti a fašisti, ktorých sme sa obávali.
Báli sme sa hlavne nacistov. Čakali sme, že ich okupácia bude tvrdšia a špionáž chytrejšia než tá talianska. A mali sme pravdu. Bol som v Trebinje iba krátko, keď za mnou prišiel katolícky chlapec, ktorý umýval okná nacistickej vojenskej centrále, on započul inštrukcie, ktoré dali informantovi tajnej polície. Moja identita im bola známa. Gestapo po mne pátralo.
V poriadku. Najlepšie by bolo, keby som sa presunul na územie Dalmácie, ktoré Taliansko narýchlo anektovalo. Pohraničné hliadky medzi jednotlivými zónami neboli príliš prísne. Vysadol som teda na bicykel s batohom na chrbte a šliapol do pedálov smerom k Adriatiku.
V tom roku boli južné oblasti Chorvátska zaplavené nepriateľmi Ríše. Židia, sociálni demokrati a po júni dokonca aj komunisti si uvedomili tú istú vec. Fašisti by si ich záhubu pravdepodobne priali rovnako dychtivo ako nacisti, no bolo menej pravdepodobné, že ich mená majú Mussoliniho agenti v troch verziách vierohodne poznačené v spisoch tajnej polície, ako to bolo v prípade tých Hitlerových.
Aj keď sa fašistickí votrelci zdali nemotorní, netrvalo dlho, kým prišli na to, ktorá inštitúcia im spôsobuje najväčšie problémy. Preto vyhlásili katolicizmu vojnu.
Spočiatku sa zdalo, že pôjde o veľmi vlažnú vojnu. Nekonali sa žiadne masové zatknutia kňazov či rehoľných sestier, žiadne znesvätenia kláštorov a kostoly ostali otvorené. Na každej druhej budove sa však objavil oznam, že od toho momentu sa musí kázať iba v taliančine, jazyku nezrozumiteľnom pre ľudí. Kňazi nemohli vieru účinne hlásať v jazyku, ktorému ich farníci nerozumeli ani slovo. Kňazskou triedou sa pre tento príkaz prehnala vlna nespokojnosti. Pohľad na talianskych vojakov, hrozivo zhromaždených pred dverami sakristie, sa v nedeľné rána stal úplne bežným. Kňazov, ktorí nekázali v taliančine, čakala po kostole bitka a znevažovanie.
Neskôr došiel mocnejší úder. Zrušili všetky katolícke noviny a zavreli všetky katolícke školy a semináre. Taktiež zakázali všetky typy kresťanských laických organizácií. Úrady im miesto toho odporučili angažovať sa vo fašistických organizáciách. Navyše, študenti z juhu už viac nemohli cestovať na katolícku univerzitu v Záhrebe, v nemeckej zóne.
Prišlo za mnou niekoľko mladých katolíkov.
„Mohli by sme začať s intelektuálnym odbojom?“ opýtal sa Emil, radikálny člen Hnutia kresťanskej mládeže. „Mohli by sme tu založiť katolícku univerzitu?“
„Samozrejme,“ odvetil som. „Dajte mi pár dní, nech sa tu trochu porozhliadam.“
Rozhodol som sa využiť fakt, že kostoly boli otvorené a verejnosť ich navštevovala ako nikdy predtým.
Užialení ľudia prichádzali pred oltár pre pár minút modlitby počas celého dňa. S toľkými ľuďmi navštevujúcimi kostol nebude pár návštevníkov navyše pútať pozornosť. Kláštor mníchov bol prepojený s rozľahlým kostolom, ktorý sa nachádzal v úplnom centre mesta. Súhlasili, aby sme našu tajnú univerzitu založili v ich refektóriu. Zvyšok bol jednoduchý. Moji študenti vchádzali každé ráno do kostola v dvoj- či trojčlenných skupinách. Chvíľu sa pomodlili, a keď nabrali odvahu, vkradli sa do sakristie, ktorá viedla na miesto našich stretnutí.
Stretávalo sa nás tam asi päťdesiat mladých mužov a žien na šesť či osem hodín denne niekoľko dlhých mesiacov. Študovali sme techniky tajných služieb, vražedných spôsobov či ako skonštruovať bombu? Nie. Našimi zbraňami proti tyranii boli spisy svätého Tomáša Akvinského, Dunsa Scota, Platóna, Aristotela a svätého Augustína. Študovali sme ekonómiu a sociológiu. Čítali sme o utrpení otcov prvotnej cirkvi.
Cez okenice sme videli, ako sa od bodákov fašistických hliadok, ktoré sa prechádzali hore dole po ulici, odrážali slnečné lúče. Pomohlo nám to lepšie pochopiť dejiny prvých kresťanov. My sami sme sa totiž stali prenasledovanou, neznášanou sektou.
Na úvod našich stretnutí sme sa vďaka našej horlivej viere dokonca odvážili spievať staré gregoriánske chorály. Okoloidúce čierne košele si museli myslieť, že počujú hlasy pár neškodných mníchov v kláštore. Nevedeli, že vnútri kláštorných múrov sa nachádzajú mladí veriaci partizáni, ktorí raz fašistov vyženú zo svojej krajiny.
…
V júni, keď Hitler napadol Rusko, sa k miestnym odbojovým skupinám militantnejšieho typu, ako bola tá naša, pridali komunisti, ktorí ich takmer zaplavili. Dozvedel som sa o tom medzi prvými, pretože sa v nich angažovalo aj mnoho mojich študentov. Nepochybujem, že zohrali svoju rolu pri vykoľajovaní vlakov s vojenskými jednotkami a ďalších záškodníckych a vražedných aktivitách partizánskej vojny. Mňa sa však tieto aktivity netýkali. Moja úloha ako kňaza bola vyučovať a šíriť praktizovanie náboženstva. V násilnejších odbojových skupinách však moji študenti stretli mladých komunistov, ktorí vyzvedali, či by sa nemohli zúčastniť našej tajnej univerzity.
„Samozrejme,“ povedal som. „Priveďte ich.“
A tak sa k našej škole pripojila skupina asi šiestich marxistov. Museli sa, samozrejme, ako všetci ostatní naučiť princípom uvažovania (logike) a argumentácii (filozofii). Ich plytké marxistické presvedčenie nemohlo v takejto skúške uspieť. Niekoľkí komunisti sa po tom, ako prehrali jednu či dve triedne diskusie, začali cítiť nesvoji a viac sa neukázali. Ďalší sa zúčastňovali aj naďalej.
Jeden z nich, predstaviteľ miestnej mládežníckej komunistickej organizácie, si ma jeden večer po vyučovaní počkal.
„Otče,“ povedal. „Chcel by som sa dozvedieť viac než len o kresťanskej filozofii. Chcel by som sa oboznámiť s pravdami kresťanskej viery. Rovnako aj moja manželka. Od podpísania nacistického paktu naše komunistické presvedčenie pokrivkáva. Dospel som k záveru, že nie komunisti, ale vy máte pravdu. Budete ma vyučovať, aby som sa mohol pridať k cirkvi?“
Začal som s formáciou ešte v tú noc. Stretli sme sa v ošarpanom obydlí týchto mladých ľudí. Rozprávali sme sa potme, aby nás neprekvapila nejaká návšteva. Začal som, ako to obyčajne kňazi robia, s piatimi dôkazmi existencie Boha podľa učenia Tomáša Akvinského.
Stretávali sme sa v podivných časoch. On mal svoje stranícke povinnosti a povinnosti v odbojových skupinách. Ja som si musel pripravovať dlhé prednášky. Obaja sme sa neustále obávali, že nás Čierne košele – a teraz aj komunisti – odhalia.
Počas nasledujúcich mesiacov som však spozoroval pôvabný a dôverný zázrak duše, ktorá sa otvára svetlu viery podobne, ako sa kvet otvára slnečným lúčom. Pozoroval som, ako tieto dve ohybné, brilantné mysle kŕmené pravdou, nadobúdajú silu a zdravie, na rozdiel od pliev, pre ktoré tak dlho trpeli hladom.
Ich odchod zo strany nebol taký závažný, akým by bol v období mieru. Kresťania a komunisti boli počas nebezpečných odbojových misií spojencami. „Cítim takú radosť,“ povedal mi mladík, „že konečne žijem vo svete, ktorý dáva zmysel.“
Spomenul som si na rozhovor so sovietskym diplomatom z predchádzajúceho roka. Cítil som sa neskutočne šťastný. Ak totiž jeden inteligentný komunista našiel cestu k pravde napriek celoživotnému kŕmeniu klamstvami, nemohli by nájsť cestu aj ďalší, a to už čoskoro?
…
Situácia na Dalmácii bola po mojom príchode zložitá a mätúca. Dobre, že som prešiel cez hranice, pomyslel som si. Dalmáciu, oblasť, kde sa hovorilo po chorvátsky, okupovali talianski fašisti, ktorí neboli takí striktní, ako nacisti na severe. Ľahostajnosť zo strany Čiernych košieľ bola väčšia, než som očakával. Niekedy som sa dokonca odvážil obliecť si kňazský odev. Ich stratégiou bolo urobiť z nášho náboženstva záležitosť minulosti, nechať postupne vyhasnúť lásku k Bohu bez akéhokoľvek teatrálneho mučeníctva, ktoré by rozdúchavalo vieru k životu. Obmedzenia boli – na povrchu – také mierne, že nedošlo ani k protestom. Aj napriek tomu, že zrušili kresťanské laické organizácie, zakázali cirkevnú tlač a učenie náboženstva na školách, katolíci, ktorí chceli do kostola chodiť, tak mohli robiť úplne otvorene. Fašisti sa čoskoro neunúvali presadzovať ani zákaz používať chorvátčinu na verejnosti.
Pod povrchom však bola talianska stratégia horšia než okaté prenasledovanie. Fašisti sa podľa starého, odporného, dobyvateľského hesla „rozdeľuj a panuj“ snažili za pomoci úplatkov a propagandy vyvolávať spory medzi pravoslávnymi Srbmi a katolíckymi Chorvátmi. Dúfali, že náš kresťanský disent sa tak rozptýli a roztriešti. Prispel k tomu srbský vodca Mihajlović, keď začal vojenské ťaženie proti niektorým chorvátskym dedinám. Hrozilo, že ak sa nikto neozve, Chorváti naplánujú odvetu a budú pokračovať v občianskej vojne.
Keď ma poprosili, aby som dal sériu kázni v jednom z najväčších kostolov Splitu, stál som pre dilemou. Ak sa vyhnem akejkoľvek politickej téme, fašisti ma nechajú na pokoji. Odmenou za diskrétnosť by mi bola možnosť pokračovať s tajnou univerzitou. Na druhej strane bolo možné, že ak verejne odsúdim nenávisť, možno predídem tomu, aby sa medzi katolíkmi vznietili nenávistné tendencie k pravoslávnym. Rozhodol som sa prehovoriť.
Kázne boli v chorvátčine a boli výzvou na priateľstvo k protifašistickým Srbom. Poukázal som na to, že bezrozmerné zlo nacistického a fašistického systému vyrašilo z veľkolepej túžby pozdvihnúť štát na oltár, nadradiť ho nad kresťanského Boha. Pravoslávni sú veriaci ľudia a sú to kresťania. Sú vašimi krajanmi aj v období národnej krízy. Nedovoľme, aby sa naše snaženie odklonilo pre staré a bezvýsledné roztržky.
Čo sa týka Rusov, aj u nich, podobne ako to bolo v prípade nacistov a fašistov, vládol totalitný štát. No nie oni nás ohrozovali v roku 1941. Vtedy bojovali na strane dobra. V tej tragickej hodine boli našimi nepriateľmi votrelci. Všetky šarvátky musia počkať, kým ich z nášho územia nevyženieme.
Moje kázne pritiahli mnoho nekatolíckych skupín. Všetky politické zhromaždenia boli zakázané. Čoskoro sa však rozšírilo, že existuje spôsob, ako si vychutnať ojedinelý zážitok v podobe útoku na našich dobyvateľov. Jediné, čo ste museli urobiť, bolo v nedeľu ráno vstať dostatočne skoro a ísť do katolíckeho kostola. Židia, komunisti a sociálni demokrati naplnili kostol a už po prvých kázňach sa aj spomalená fašistická tajná polícia dovtípila, že z mojej kazateľnice sa hlása zrada.
V jeden večer, keď som si v sakristii nasádzal ornát, prekĺzol dovnútra mladý kresťanský robotník, aby mi povedal, že kostol obkolesili Čierne košele. Fašisti vyslali špehov, aby zapísali každé moje inkriminačné slovo, a následne mali zatknúť celé spoločenstvo pre sprisahanie proti režimu.
Ako som stúpal po schodíkoch kazateľnice, cítil som v kostole napätie. Dav zapĺňal uličky a zatarasil vchody. Nesmiem týchto ľudí odovzdať polícii. Zahľadel som sa na mladého muža sediaceho blízko kazateľnice s poznámkovým blokom v ruke – informátor. Chcel by si nahlásiť moju kázeň? Ako si praješ. Budem kázať pre teba, a to kázeň, ktorú som si nepripravil.
S modlitbou o pomoc som začal štyridsaťpäťminútový opis zjavenia Panny Márie Fatimskej z roku 1917. Časť zjavenia Panny Márie predpovedalo, že „Rusko sa obráti a svet zažije obdobie mieru“, no až po druhej svetovej vojne, počas ktorej „Rusko rozšíri svoje omyly po celom svete, čo prinesie vojny a prenasledovanie cirkvi. Spravodliví budú trpieť mučeníctvom a veľa si vytrpí aj Svätý Otec. Nastane skaza rôznych národov“. Môj prejav napadol, ako obyčajne, štátnictvo a ateizmus, no tentoraz sa nepriateľom javili červené, nie Čierne košele.
Pozoroval som mladého informátora. Začal dychtivým zapisovaním mojich slov, no ako kázeň pokročila, v očiach sa mu zjavil zmätený pohľad. Odložil blok nabok. Vykĺzol cez dav von. Vedel som, že on a ďalší jemu podobní z davu šli oznámiť fašistickým vojakom, aby sa rozišli.
Nasledujúcu nedeľu som však musel opovrhnúť fašistickou políciou a prehovoriť proti ich snahe oživiť staré a trpké rozdiely medzi Srbmi a Chorvátmi. Počas pravoslávnych Vianoc, siedmeho januára, som v kázni vyzýval rímskych katolíkov, aby sa v modlitbe pridali k Srbom počas ich slávenia Vianoc.
Počas tejto kázne pretiekol fašistickej polícii pohár trpezlivosti. Rozhodli sa dostať ma z Dalmácie preč. Chceli tak však urobiť bez verejných protestov, ktoré by mohli vyvolať zatknutie počas kázne. V jeden deň si ma predvolali na talianske vojenské veliteľstvo a oznámili mi, že musím okamžite opustiť okupované územie. Nasledujúci deň ma mali posadiť na vlak smerujúci do nemeckej zóny.
Takto sa skončilo obdobie tajnej univerzity a takmer aj dní, keď som mohol nosiť reverendu. Musel som sa stiahnuť do podzemia, a to už nasledujúci deň.
…
Vo vlaku smerujúcom do Záhrebu som na pánske toalety vstúpil ako kňaz, v nápadnej čiernej farbe. Prezliekol som sa do sivého obleku, zvíťazil som nad špinavým, prachom zalepeným oknom, a keď vlak prechádzal popri rieke, vyhodil som uzlík so šatami von. Obliecť si čierny kňazský odev mi najbližšie tri roky nemalo byť súdené.
Nemci ma cez hranicu pustili bez problémov. Na tejto pomyselnej hranici medzi vojenskými zónami si na kontrole pasov nedávali veľmi záležať. V Záhrebe som sa zo stanice náhlil k domu môjho mladého kresťanského priateľa. Presviedčal ma, aby som bol jeho hosťom, no nechcel som ho ohrozovať svojou prítomnosťou dlhšie ako jeden deň. Druhú noc som strávil u iného člena podzemia. Takto som sa presúval z miesta na miesto, učil som sa o miestach stretnutia, obnovoval staré kontakty, dozvedal sa o starých priateľoch, ktorých zatkli počas mojej neprítomnosti, a premýšľal, ako pokračovať vo svojej práci.
Neodvažoval som sa robiť si plány. Gestapo ma určite do mesiaca nájde a len sťažka budú takí zhovievaví ako čierne košele.
Božie cesty však prevyšujú akékoľvek ľudské plánovanie. Jedno ráno som sa na dohodnutom mieste (lavičke na okraji mesta) stretol s istým členom disentu, ktorý mi povedal: „Slovenský konzul by s vami chcel hovoriť. Chce, aby ste šli do jeho krajiny a pomáhali tam protinacistickým katolíkom.“
Prekvapilo ma to. Malo to nádych pasce. Slovensko bolo v tom čase nemeckým spojencom. Pravda, táto malá krajina vojnu vyhlásila pod nátlakom, no osobu, ktorá zastávala úradnú pozíciu, akou bol konzul, museli nacisti schváliť.
„Je s nami spriaznený,“ ubezpečoval ma študent. Bol však dosť mladý na to, aby sa nechal ľahko oklamať.
Napriek všetkému som súhlasil a s konzulom som sa stretol za jedným nenápadným krajčírstvom. Hneď ma oboznámil so svojou činnosťou.
„Zastávam tento úrad,“ povedal mi, „pretože mi nenapadá nič, čím by som spojencom mohol lepšie pomôcť. Slovenský národ neostane dlho na strane nacistov, uvidíte. Plánuje sa povstanie a počas jeho prípravy sa musia mnohí hrať na spolupracovníkov. Ja som práve jeden z nich.
Potrebujeme pomoc. Potrebujeme pomoc obzvlášť od oddaných katolíkov na Slovensku. Tí, ako viete, sa veľmi obávajú komunistov, čo nacisti využívajú. Cúvli od ich tradičného prenasledovania cirkvi a snažia sa vojnu obrátiť na križiacku výpravu proti červeným. Pretvárka už snáď ani ďalej zájsť nemôže. Práve v tejto chvíli vraždia rehoľné sestry a znesväcujú oltáre za poľskou hranicou, no na Slovensku je ich politika úplne odlišná. Snažia sa zahubiť slovenskú cirkev milotou.
Situácia je nebezpečná. Potrebujeme niekoho, kto zjednotí katolícku mládež a pripomenie im, že v tejto chvíli sú najväčšou hrozbou nacisti a že komunisti musia počkať. Táto úloha si vyžaduje kňaza, ktorý vie, ako zaobchádzať s výbušnými mladými mužmi. Otče, nešli by ste a nepomohli by ste nám v Bratislave?“
„Ale ako?“ opýtal som sa. „Nacisti ma príliš dobre poznajú.“
„Vybavím vám falošnú totožnosť,“ prisľúbil.
„Hovoríte naším jazykom. Vystavím vám slovenský pas. Chcete cestovať ako profesor?“
Rýchlo som popremýšľal. Čím menšia podobnosť medzi mojou starou a novou identitou, tým lepšie. A pred rokmi som študoval medicínu.
„Nie,“ odvetil som. „Nech je to lekár.“
A tak som opustil Chorvátsko. Niesol som si nový pas, nové meno, nové povolanie. Na hranici som prechádzal okolo slovenských stráží. Na vedľajšej koľaji bol pristavený vlak s nacistickými jednotkami, ktorý bol na ceste do Ruska. Kráčal som, akoby som s nimi alebo so svastikou vejúcou nad colnicou nemal ten najmenší problém.
Zastavil ma jeden príslušník úderných oddielov.
„Ste lekár?“ opýtal sa.
„Áno,“ odvetil som.
„Dobre,“ povedal, „môžete mi na rane vymeniť obväzy. Nestihol som zájsť za armádnym lekárom.“
Môj prvý pacient po mnohých rokoch bol nemecký vojak škrabnutý guľkou, ktorú vypálil nejaký slovenský vlastenec.
Text je úryvkom z knihy Božie podzemie, kde svoj príbeh Poglajen porozprával americkej novinárke Grete Palmerovej.