Sedembolestná, sedemradostná, spolutrpiaca. Jedným slovom Matka 

Maďarovi je všetko ,nagy‘, ,nagyságos‘, veľké, veľkomožné a tak prenáša svoju vládybažnosť, vypínavosť aj na náboženské predstavenia. My máme tú najskutočnejšiu patrónku: Sedembolestnú Matičku s doráňaným Synom v lone, so srdcom siedmimi mečmi prerazeným. A naskutku, to je tá naša matka Sláva s dotýraným národom v lone svojom.“ 

Týmito slovami opísal v roku 1911 dôležitosť úcty k Sedembolestnej jej známy šíriteľ vajnorský farár Ferdiš Juriga. O dva roky neskôr už viedol viac než tisíc slovenských pútnikov na Velehrad, kde sa prvýkrát na väčšom podujatí (1050. výročie príchodu vierozvestcov na Veľkú Moravu) prepojila úcta k svätým Cyrilovi a Metodovi s úctou k Sedembolestnej Panne Márii, patrónke Slovákov.

Vo svojej zapálenej kázni charakterizoval otec Juriga slovenskú mariánsku úctu: „Slovák je ubolený, najradšej má svoju matičku, a Pannu Máriu najradšej ctí ako Sedmiboľastnú Matičku, takže ešte i v rúchu je jej ustálená slovenská farba: biely ručník, modrý plášť, červený odev.“ 

Slová a činy vajnorského farára sú reprezentatívnou vzorkou úcty k Sedembolestnej, v prvej polovici 20. storočia, ktorej vtedajší aktivisti pridelili úlohu pri posilňovaní národnej identity Slovákov. Významnú ruku k tomuto dielu priložil aj pápež Pius XI., keď v roku 1927 vyhovel žiadosti slovenských biskupov a oficiálnym dekrétom Celebre apud slovaccham gentem (Slávna u slovenského národa) dovolil uctievanie Sedembolestnej Panny Márie ako patrónky Slovenska a Slovákov.

Stalo sa tak presne 200 rokov po tom, ako jeho predchodca Benedikt XIII. umožnil jej úctu všeobecne v celej cirkvi, a jej sviatok stanovil na piatok pred Veľkým piatkom. Okrem toho zaviedol pápež Pius VII. ako poďakovanie za vyslobodenie z Napoleonovej internácie ešte jeden termín sviatku, tretiu septembrovú nedeľu, ten o sto rokov neskôr Pius X. preniesol na dnešný 15. september. Po reforme liturgického kalendára v roku 1969 zostal už len septembrový termín. 

Cesta k siedmim bolestiam

Korene úcty k Bohorodičke nájdeme pri jej Synovi. Čo sa týka nášho prostredia, pomerne známy je stručný opis miesta posledného odpočinku svätého Metoda, ktorý bol pochovaný v hlavnom (sobornom) chráme na Veľkej Morave „na ľavej strane za oltárom svätej Bohorodičky“. Keby Krátky Život Konštantína a Metoda prezradil aj miesto a titul chrámu, možno by dnes odborníkom ušetril špekulácie a hypotézy o mieste Metodovho odpočinku. V každom prípade však tento údaj dosvedčuje mariánsku úctu na Veľkej Morave.

Zmienku si zasluhuje aj Uhorsko, ktoré sa vďaka svätému Štefanovi a jeho Regnum Marianum môže pýšiť európskym prvenstvom, čo sa týka zasvätenia či zverenia sa Panne Márii. Aspekt Márie ako Bolestnej Matky sa objavil v 12. storočí a teologicky je spojený s menom svätého Bernarda z Clairvaux, ktorý sa pri kontemplovaní fyzického utrpenia Ježiša Krista sústredí aj na vnútorné utrpenie jeho Matky a vníma ich ako jednotný celok.

Prvý známy oltár, ktorý bol zasvätený Bolestnej Matke Božej pochádza z roku 1221 a bol v nemeckom cisterciánskom kláštore Schönau v biskupstve Würzburg. O rozšírenie úcty k Bolestnej Matke sa postarala najmä rehoľa servitov. Na ich začiatku pritom nestálo sedem bolestí, ale sedem florentských kupcov, ktorí sa začiatkom roka 1233 rozhodli, že chcú svoj život úplne zasvätiť službe Bohu a ľuďom podľa vzoru Panny Márie. Pri vyobrazovaní Mater Dolorosa spočiatku „zdobil“ Máriino srdce jeden meč, podľa biblického Simeonovho proroctva (Lk 2,35); neskôr ich bolo päť, podľa piatich Kristových rán a napokon ich počet stúpol na sedem, ako symbol plnosti bolestí Bohorodičky. Počet bolestí však miestami dosahoval až číslo 50.

Zoznam dnešných siedmich bolestí Panny Márie sa spomína v roku 1491:  1. Obriezka Ježiša v chráme spojená aj s proroctvom Simeona. 2. Útek do Egypta. 3. Hľadanie dvanásťročného Ježiša v Jeruzalemskom chráme. 4. Uväznenie a umučenie. 5. Ukrižovanie. 6. Snímanie z kríža. 7. Pochovanie.

O úcte k Sedembolestnej Bohorodičke na Slovensku hovorí aj počet zasvätených chrámov, ktorý predstavuje  počtom 316 kostolov a kaplniek druhú priečku v počte mariánskych patrocínií. (Údaj z roku 2009.) Nepochybne najznámejšou je Bazilika Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne, kde sa každoročne koná národná púť.

Sedemradostná 

Ako protipól k barokovému kultu bolesti sa vyvinul kult radosti. Bolestné udalosti zo života Ježiša a jeho Matky mali vyvážiť tie radostné. V 18. storočí sa radostný aspekt zdôraznil najmä v súvislosti so sviatkom narodenia Bohorodičky, 8. septembra. V tejto línii schválil pápež Benedikt XIV. na žiadosť portugalského kráľa Jána V. v roku 1745 sviatok Siedmich radostí Panny Márie, ktorý sa slávil v nedeľu po 4. júli, ale mal len súkromný charakter.

Konkrétne radosti sa opäť spájali s biblickými udalosťami: 1. Anjelovo zvestovanie Márii, že sa stane matkou Spasiteľa. 2. Porodenie Syna bez porušenia panenstva. 3. Klaňanie sa mudrcov z Východu Ježišovi Kristovi a obdarovanie darmi. 4. Nájdenie strateného Syna po troch dňoch v chráme. 5. Zjavenie zmŕtvychvstaného Syna. 6. Vystúpenie Syna na nebesia. 7. Zoslanie Ducha Svätého na Máriu a apoštolov. (Podľa inej verzie: Nanebovzatie Panny Márie.)

Spolutrpiaca

Kým latinská tradícia zaviedla sviatky, ktoré oslavujú atribúty Boha a Bohorodičky, pre kresťanský Východ je typická oslava konkrétnej udalosti z dejín spásy: zvestovanie, narodenie, stretnutie, ukrižovanie, vzkriesenie... Aj preto je sviatok Presvätej Bohorodičky Spolutrpiteľky (východný pendant Sedembolestnej) v oficiálnom liturgickom kalendári gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku záležitosťou posledných desaťročí a jeho zavedenie treba vnímať ako následok latinského vplyvu, ktorému sa oveľa skôr otvorila ľudová zbožnosť.

Okrem „západného“ výberu liturgických čítaní zo Svätého písma o tom jasne svedčí aj nešikovné umiestnenie sviatku na desiatu sobotu po Veľkej noci, keď po ukončení paschálneho cyklu (Nedeľa všetkých svätých) sme znova postavení na Golgotu a sledujeme spolu s Bohorodičkou Kristovu agóniu na kríži.

Za zmienku stojí aj rozdielne vnímanie Bohorodičky ako bolestnej Matky. V západnom kresťanstve je bolestná Panna Mária predstavovaná ako vyrovnaná žena, ktorá pod krížom, posilňovaná hrdinskou vierou, stojí. (Stabat Mater)

„Byzantská tradícia vidí Bohorodičku ako typickú ženu Orientu. Pri strate toho najdrahšieho, čo mala, svojho jediného Syna, hlasno plače a narieka, kvíli, omdlieva, rozpustí si aj vlasy a nechce sa vzdialiť od Kristovho hrobu, ale túži zostúpiť s ním do podsvetia,“ píše gréckokatolícky kňaz Marko Durlák.

Vyvážením bolestí presvätej Bohorodičky je populárna mariánska modlitba akatist, kde sa neustále opakuje zvolanie „Raduj sa“. Rovnakým pozdravom anjela začína východný kresťan aj modlitbu, ktorú západniar začne slovami Zdravas Mária...  

Hoci kresťania rôznych národov a obradov kladú svoj typický akcent pri vnímaní presvätej Bohorodičky, jeden spoločný atribút by chýbať nemal: milujúca.