14. februára slávime svätého Valentína. V ten istý deň v roku 869 tento svet opustil svätý Konštantín (Cyril) Filozof. Niekoľko dní pred slávnym „prechodom“ povedal: „Odteraz nie som ja sluhom ani cisárovi, ani nikomu inému na zemi, ale iba Bohu Všemohúcemu. Nebol som a bol som i som naveky, amen.“
Ako dnes hodnotiť tohto človeka a dielo, ktoré vytvorili so svojím bratom, svätým Metodom? Ako obvykle a ako pri všetkom ponúkajú sa aj tu dve hlavné cesty – ťažšia a ľahšia.
Začnem tou prvou.
Vtedajší svet mal svoju konšpiračnú teóriu, ktorou bol problém hlavonožcov a ich antipódov. Museli ho riešiť aj svätí solúnski bratia, a to už počas prvého štyridsaťmesačného pobytu na vtedajšej Morave, to jest na vlastnej Morave i území dnešného Slovenska: „... a hovorili (niektorí svätému Konštantínovi), že pod zemou bývajú veľkohlaví ľudia...“
V 9. storočí existovali hlavonožce, ktorých hlavy boli viditeľné na našej strane zeme a nohy im končili na druhej strane zeme. Tí hlavonožci, ktorí žili z druhej strany zeme, nutne chodili s hlavou dole a volali sa antipódi. Antipódi i u nás žijúci hlavonožci majú veľa spoločného. Vtedy i dnes.
Pokiaľ ide o svätých Konštantína-Cyrila a Metoda, dnešní hlavonožci i antipódi zväčša veria, že svätí Konštantín a Metod chceli Slovákov pripojiť k Byzancii, teda k Rusku...
Hlavonožci to pokladajú za negatívum, antipódi však za pozitívum. Spoločne tiež veria, že za úspešnú realizáciu misie solúnskych bratov na Morave bol zodpovedný Rastislav. Hlavonožci ho za to preklínajú a antipódi velebia. Hlavonožci i antipódi tiež vedia, že za vyhnaním žiakov svätého Metoda stál Svätopluk I. Antipódi ho za to preklínajú, hlavonožci ho nechvália (sic!), hoci by logicky mali. K tomu prečo vlastne, však nižšie.
Týmito interpretačnými maličkosťami však iba začínajú rozpory medzi hlavonožcami a antipódmi. Hlavonožci napríklad neveria ani tomu, že svätý Konštantín a jeho brat svätý Metod mohli fyzicky kráčať po slovenskej zemi. Osvietenejšie hlavy hlavonožcov však pripúšťajú za začiatok ich prítomnosti u nás druhú polovicu 14. storočia a dávajú to do súvislosti s revitalizáciou ich kultu v strednej Európe, o ktorú sa pričinil rímsky cisár a nemecký i český kráľ Karol IV. Tí menej osvietení radi hovoria o tom, že cyrilometodská misia sa zahniezdila až v hlavách našich barokových historikov na sklonku 18. storočia. Antipódi oproti tomu tušia, že hlavná časť misijného diela svätých bratov sa odohrala vo vtedajšej východnej časti Moravy, to jest na dnešnom Slovensku. V cyrilometodskej tradícii druhí menovaní vidia „zlatú reťaz“ kontinuity dejín Slovákov. Z nie celkom známych dôvodov sú pre nich títo svätci, hoci boli aj pôvodom z Byzancie, výlučne slovanskí, respektíve slovenskí. Svätých Konštantína-Cyrila a Metoda dokonca „zaknihovali“ do Preambuly Ústavy Slovenskej republiky. Hlavonožci by z uvedených dôvodov sochy svätých Konštantína a Metoda v Bratislave nikdy nepostavili. Antipódi ich na ostatnom Slovensku už nastavali trinásť. Kvôli nadmerne vyvinutým hlavám hlavonožcov a antipódov sa im nedá rozumne odporovať. Proti ich pravdám však možno namietať.
A teraz k námietkam.
Námietka číslo jeden – ad „Pravda o tom, že ak by sme v 9. storočí neodmietli žiakov Metoda, padli by sme pod byzantský, rozumej dnes ruský vplyv“. Svätí bratia boli podľa všetkého naozaj na Moravu vyslaní byzantským cisárom Michalom III, ale uznania svojej misie sa v Konštantínopole nedočkali ani oni, ani ich žiaci. Staroslovienčinu ako liturgický jazyk a s ňou hlaholiku, ako písmo, ktorou sa tento jazyk zapisoval, schválil na prelome rokov 867/868 pápež Hadrián II. v Ríme. Ten istý pápež približne o rok neskôr vysvätil svätého Metoda za sriemskeho, rozumej panónsko-moravského arcibiskupa. Chorváti zostali verní glagolici aj Rímu. Ťažko preto o nich tvrdiť, že majú niečo spoločné s Moskvou.
Námietka číslo dva – ad „Rastislav, ako hlavný zodpovedný za „slovanské blúznenie“, ako ho pred pár rokmi prezentoval Róbert Roth v hre Mojmír II. od Viliama Klimáčka.“ Ide o nezmysel. Rastislav chcel z Konštantínopola biskupa. Dostal „len“ učiteľa. V Živote Konštantína ani v Živote Metoda autori nijako nezdôrazňujú Rastislavovo nadšenie pre liturgické „novinky“, ktoré svätí bratia so sebou priniesli a chceli ich tu aplikovať. Mali dostať, čo chceli – školu i učeníkov, ale po štyridsiatich mesiacoch sa z Moravy porúčali. Odišli k úhlavnému nepriateľovi Rastislava, panónskemu kniežaťu Koceľovi. Koceľ nielen dal svätým bratom ďalších päťdesiatich učeníkov, dokonca si obľúbil preklady do staroslovienčiny, ba aj sám sa naučil staroslovienske písmo – glagolicu. Koceľ v Ríme inicioval (arci)biskupstvo pre Metoda. Vypálené oči Róberta Rotha v úlohe Rastislava, v divadelnej hre Mojmír II. alebo súmrak ríše, teda nie sú za staroslovienčinu, ale za to, že moravské knieža Rastislav mnoho ráz zradil svojho lénneho pána, východofranského kráľa Ľudovíta Nemca. Treba tiež povedať, že na smrť ho za to neodsúdili len Bavori a Frankovia, ale aj Slovania. Milostivý Ľudovít Nemec však zmenil rozsudok na oslepenie a podľa všetkého, následné dožitie v kláštore.
Námietka číslo tri – ad „Svätopluk I. vyhnal žiakov Metoda“. Túto vec som sa pokúsil vysvetliť v Štandarde v inom svojom článku. Teraz len krátko. „Knieža vtedy nebolo prítomné“, píše autor neskoršieho Života svätého Klementa Ochridského, jedného z najvýznamnejších žiakov svätých bratov. Ten istý „život“ na jednej strane spomína, že Svätopluk bol síce všelijakým vládcom, na druhej však pripomína, že Metoda držal v zvláštnej úcte, ctil jeho svätosť a bál sa jej.
Námietka číslo štyri – ad „Konštantín a Metod (ne)pôsobili na Slovensku“. To, že u nás boli, nemožno vylúčiť. Iste, niet o tom priameho písomného dokladu. Nitrianske kniežatstvo však bolo bez pochyby súčasťou širšej Moravy. Od roku 880 malo osobitné biskupstvo so sídlom v Nitre. Je preto málo pravdepodobné, že by moravsko-panónsky arcibiskup, to jest svätý Metod, za päť rokov od jeho vzniku po svoju smrť nenavštívil toto biskupstvo. Najmä ak jeho sufragán, biskup Viching, bol určitý čas vykázaný v exile.
Námietka číslo päť – ad „Diskontinuita cyrilometodského dedičstva na území dnešného Slovenska“. Iste, vďaka Svätoplukovi Nitriansko, Zadunajsko, Morava, Čechy a neskôr i Poľsko skôr pokračovali vo vichingovskej línii scenára vývoja cirkvi, a tým aj svojej kultúrnej orientácii. Situácia v Zadunajsku, v Chorvátsku, Dalmácii a Potisí sa však vyvíjala trochu odlišne. Archeologické výskumy maďarských kolegov napríklad dokazujú, že mnohé z kostolov, ktoré si Pribina, Koceľ a po roku 884 aj Svätopluk, tu nechali vysvätiť, pretrvali zánik Kráľovstva Slovanov. V akom jazyku sa v týchto kostoloch slúžili omše alebo vysvetľovalo Pánovo Slovo, sa dá ľahko domyslieť. Maďarčina to nebola. Ak by tento argument o kontinuite nestačil, čo s cyrilským nápisom na vnútornej strane takzvaného mešca svätého Štefana kráľa. Čo s historickou zmienkou o tom, že takzvané pohanské povstanie, ktoré vypuklo po smrti Štefana I. v Potisí, vlastne vyvolali prívrženci svätého Metoda a bolo namierené proti práve zavádzanej latinizácii existujúcej cirkvi?
Námietka číslo šesť – ad „Svätí Cyril a Metod sú nepochybne apoštolmi Slovanov (Slovákov)“. Sú, ale nie výlučne. Skoro učebnicovo sa k nim, ako k zakladateľom vlastnej cirkvi, no tým nepriamo aj vlastnej štátnosti, hlásili najstaršie stredoveké rumunské kroniky. Spísané boli v cyrilike a v južnoslovanskom variante staroslovienčiny. Pápež Honorius III. asi nie nadarmo tiež upozorňoval uhorského kráľa Imricha na začiatku 13. storočia, že by bolo načim podporovať v jeho krajine aj latinské kláštory. Pravda, na území dnešného Slovenska v tom čase boli len samé latinské kláštory. Pre pokoj veci by teda stačilo, aby si niektoré stredoeurópske národy vymenili svoje dejiny. Povedzme Rumuni so Slovákmi. Rumuni totiž potrebujú latinské dejiny, my cyrilometodské. A oba národy budú so svojimi dejinami spokojné.
Ale, čo s Maďarmi a ich vzťahom k svätým Konštantínovi-Cyrilovi a jeho bratovi svätému Metodovi? Neskorostredoveká uhorská historiografia, posunula príchod starouhorského kmeňového zväzu do Podunajska na rok 744, príchod svätých bratov spadá do roku 863. Prvým arcibiskupom Maďarov tak bol po stáročia práve svätý Metod. Do centra medirytiny uhorských krajinských svätcov nechal svätého Metoda spodobniť a hneď vedľa Panny Márie, patrónky Uhorska, ho postavil jezuita Melchior Inchofer v oficiálnych cirkevných dejinách Uhorska z roku 1644 (viď obrázok nižšie).
Podobne iný jezuita, Gabriel Heveneši (Hevenesi) vo svojom diele z roku 1692 Ungaricae Sanctitatis Indicia dopočtu svätcov, ktorí mali niečo s Uhorským kráľovstvom, zaradil svätých solúnskych bratov, hoci už aj bez ich podobizne. Podobne Mária Terézia v súlade s vôľou svojich národov neskôr súhlasila s celokrajinským uhorským sviatkom svätých Cyrila a Metoda a uložila ho sláviť nielen v Uhorsku 9. marca.