Príbeh, ktorý celé storočia priťahuje svojou odvahou. Kto bol sigetský hrdina Mikuláš Šubič Zrínsky

Jeho hrdinská smrť sa stala námetom mnohých diel výtvarného aj literárneho umenia. Zrínskeho posledný výpad na tureckých obliehateľov stvárnil na rozmernom obraze aj známy český maliar Alfonz Mucha. Osobnosť Mikuláša Šubiča Zrínskeho spája Chorvátov, Slovákov i Maďarov. Pod jeho velením bojovali príslušníci troch národov v mnohých bitkách s Turkami a spolu s ním položili aj životy pri jeho poslednom boji.

Slovákov osobitne hreje spomienka na hrdinu aj preto, že bol starým otcom palatína Juraja Turzu, ktorý v našich národných dejinách hrá významnú úlohu ako organizátor Žilinskej synody roku 1610, podporovateľ a mecén slovenských kultúrno-náboženských snáh na prelome 16. a 17. storočia. Keď sa v roku 1866 v Chorvátsku oslavovala Zrínskeho tristoročnica, Matica slovenská venovala jeho pamiatke jubilejný zborník. 

K hrdinovi prejavujú značné sympatie aj Česi, a to nielen z dôvodov slávnych skutkov. Po smrti jeho prvej manželky Kataríny Frankopanovej v roku 1561 sa oženil s českou šľachtičnou Evou z Rožemberka, sestrou známeho aristokrata Petra Voka, ktorý napokon synovca Jána Zrínskeho vychoval a urobil ho svojím dedičom.

Mikuláš Zrínsky pochádzal zo starej chorvátskej šľachtickej rodiny Šubičovcov. Jeho predkovia v 14. storočí získali od kráľa Ľudovíta I. hrad, Chorvátmi nazývaný aj Zrinska utvrda, a tak si rozšírili rodinné meno na Šubič Zrinsky.

Mladý Mikuláš - narodený roku 1508 - vyrastal v mimoriadne nepokojnom období, keď južné oblasti Uhorska i Chorvátska, ktoré boli jeho autonómnou súčasťou, ohrozoval nápor Osmanskej ríše. Vpády Turkov sa stali takmer každodenným javom najmä potom, keď sa roku 1520 osmanským sultánom stal ambiciózny Sulejman I. Pustošivé turecké nájazdy často smerovali na majetky Zrínskych v juhovýchodnom Chorvátsku. Mladý aristokrat tak dospieval doslova s mečom v ruke. Získal povesť obratného a statočného bojovníka.

O jeho účasti vo fatálnej bitke pri Moháči na sklonku augusta 1526 sa nehovorí nič, ale podľa rodinnej tradície sa podieľal sa úspešnej obrane Viedne v októbri 1529, keď mesto odolalo prvému tureckému náporu. Stál pevne na strane kráľa Ferdinanda Habsburského a preukázal mu mnohé služby v bojoch s Turkami aj s domácimi podporovateľmi protikráľa Jána Zápoľského. 

Na čele chorvátskych husárov odvážnym útokom na turecké oddiely zachránil habsburské žoldnierske vojsko od katastrofy pod Pešťou v lete 1542. Za tieto činy na Vianoce toho istého roka ho Ferdinand I. vymenoval za bána Chorvátska a Slavónska.

V nasledujúcom roku sa oženil so sedemnásťročnou Katarínou Frangepanovou, pochádzajúcou z poprednej chorvátskej šľachtickej rodiny. Z manželstva sa narodilo niekoľko detí a dcéra Katarína sa ako štrnásťročná v júni 1562 vydala za, v tom čase už päťdesiatročného Františka Turzu. Spočiatku s ním žila na hrade Lietava, kde sa im narodil syn Juraj, no roku 1571 sa presťahovali do novopostaveného kaštieľa v Bytči. 

Takmer štvrťstoročie Mikuláš Šubič Zrínsky venoval všetky sily a schopnosti zverenej funkcii chorvátskeho bána. Bolo to obdobie vyplnené bojmi, keďže turecký nápor na Uhorsko i Chorvátsko pokračoval. So zámerom posilniť obranu rovín ležiacich na juh od Balatonu, odkiaľ viedla priama cesta do Viedne, ho Ferdinand I. roku 1561 vymenoval za kapitána modernej pevnosti Siget. A prišiel rozhodujúci rok 1566, ktorý priniesol Mikulášovi Šubičovi Zrínskemu smrť, ale aj večnú slávu. 

Alfons Mucha: Mikuláš Zrínsky pri obrane Sigetu. Foto: wikimedia

V júni vtiahla veľká turecká armáda na čele so sultánom do Uhorska. Až do mestečka Zemun, ležiaceho v najjužnejšom cípe krajiny naproti Belehradu, sa Ján Žigmund Zápoľský vybral holdovať Sulejmanovi. Syn Jána Zápoľského stále užíval titul zvoleného uhorského kráľa, kontroloval východnú tretinu krajiny a prahol po tom, čo sa nepodarilo jeho otcovi - zmocniť sa vlády nad celým Uhorskom aj s pomocou Turkov. Jeho sprievod okrem telesnej gardy tvorilo 400 nádherne vyobliekaných osôb, reprezentujúcich tri sedmohradské národy. Dôležitejšie ako bozkom ruky potvrdené vazalstvo boli rozhovory o spoločnom postupe. Ján Žigmund mal zaútočiť od východu a zaujať Slovensko, ktoré bolo pod kontrolou Maximiliána I. Habsburského

Sultán plánoval viazať habsburské vojská útokom na niektorú pevnosť na juhu. Zdalo sa, že tentoraz už nič nemôže odvrátiť definitívny koniec vlády Habsburgovcov nad Uhorskom, no osud chcel inak.

Začiatkom augusta asi päťdesiattisícová osmanská armáda obľahla moderne opevnený vodný hrad Siget, ktorý bránil Mikuláš Zrínsky s nie veľmi početnou chorvátskou posádkou. V tom istom čase sedmohradské oddiely Jána Žigmunda a pomocné turecké vojsko začali útok z východu smerujúci ku Košiciam. Mesiac trvajúce pokusy o dobytie Sigetu stroskotali na hrdinskej obrane Počas obliehania sultán v poľnom tábore nečakane zomrel. Jeho smrť však vezír, srbský konvertita Mehmed Sokolovič pred vojskom zatajil, aby nestratilo odhodlanie. Mikuláš Zrínsky so zvyškom bojovníkov už nemal žiadne zásoby a pomoc neprichádzala. Namiesto vyjednávania o kapitulácii sa rozhodol pre samovražedný útok a s hŕstkou obrancov sa zo sigetskej hradnej brány vyrútil na husté šíky obliehateľov. Chorvátsky bán a všetci bojovníci prišli o život. Turci sa napokon pevnosti zmocnili, ale celá armáda z Uhorska odtiahla. Vezír Mehmed Sokolovič vyzval Jána Žigmunda, aby prerušil vojenské ťaženie na severe a tak Habsburgovcami kontrolované slovenské kraje zostali uchránené.

Pod múrmi pevnosti Siget našli smrť hlavné postavy oboch bojujúcich strán - turecký sultán Sulejman a chorvátsky bán Mikuláš Šubič Zrínsky, ktorý tu získal nehynúcu slávu a čestný titul sigetský hrdina.

Mikuláš Zrínsky na portréte z 19. storočia. Foto: wikimedia