Je divné, ak obraz o vojne preberáme z krajiny, ktorú vojna ovplyvňuje menej ako nás

Je to „len“ jedna z mnohých udalostí týchto vojnových bitúnkov, ale ilustruje niečo dôležité. Naše porozumenie udalostiam, ktoré sa odohrávajú 2 000 kilometrov od nás, do značnej miery určujú ľudia, ktorí sedia, analyzujú a dávajú výkladový rámec zo vzdialenosti 8 000 kilometrov.

Do istej miery je to pochopiteľné. New York Times majú neporovnateľne rozsiahlejšie zdroje, väčšie redakčné kapacity a možnosť overovať. Ale tu išlo o analýzu správ, záberov a informácií dostupných aj mimo Ameriky. Vo všeobecnosti je niečo chybné na stave, keď obraz o vojne v našom blízkom zahraničí preberáme z krajiny, ktorú táto vojna ovplyvňuje oveľa menej ako nás.

Známy profesor John Mearsheimer z univerzity v Chicagu nedávno v jednom interview (na YouTube pod názvom An Endgame for the Ukrainian War) konštatoval, že na rozdiel od Európy, Ruska a, samozrejme, Ukrajiny sú to medzi priamymi a nepriamymi účastníkmi iba Spojené štáty, koho rusko-ukrajinská vojna vlastne nezaťažuje a nebolí. 

USA sú stále nesmierne bohatá krajina, pre ktorú pomoc Ukrajine nie je rozpočtovo relevantná. Tešia sa výhodnej zemepisnej polohe. A hlavne v bojoch proti geopolitickému rivalovi Ameriky na Donbase neumierajú americkí vojaci. Podľa Mearsheimera Rusko asi neprestane bojovať, kým Západ nespretrhá bezpečnostné väzby s NATO. Vidina prijatia Ukrajiny do NATO bola pre Rusko casus belli. Bohužiaľ, pokračuje Mearsheimer, Amerika o tom nechce ani počuť, vojna teda bude pokračovať.

Ak by výklad pána profesora zodpovedal skutočnosti, (a Mearsheimer, pripomína brilantný komentátor a spisovateľ Christopher Caldwell, sa v posledných desaťročiach mýlil oveľa menej ako tvorcovia zahraničnej politiky USA, ktorá je v tomto storočí jedna veľká katastrofa), z Európanov sa stali iba príjemcovia pokynov. Mearsheimer smutne konštatuje, že voči Washingtonu Európa nie je geopoliticky svojbytná.

A je vidieť, že sme príjemcami už na tej základnej rovine, v spravodajstve. Je škandalózne, že v našom spravodajstve, v našom chápaní situácie na rusko-ukrajinskom fronte hrá takú úlohu napríklad think-tank Inštitútu pre štúdium vojen (ISW, Institute for the Study of War), financovaný zbrojnými koncernami Raytheon alebo General Dynamics.

Zo situačných správ ISW by človek ľahko získal dojem, že Ukrajina sa už niekoľko mesiacov posúva k víťazstvu, zatiaľ čo realita bude, bohužiaľ, práve opačná, ako si vyvodíme napríklad zo správ z posledných týždňov, že Ukrajina zúfalo zháňa mužov schopných alebo neschopných do služby. 

Ak na chvíľu pripustíme Mearsheimerov názor, americký establišment, politický aj vojenský, má teraz záujem nechať Rusko na holičkách, zatiaľ čo my by sme mali mať záujem o to, aby sa tragédia Ukrajiny pokiaľ možno ďalej neprehlbovala.

Ďalší známy americký intelektuál Edward Said písal pred nejakými štyridsiatimi rokmi o „orientalizme“. Mal na mysli pozoruhodný jav v spoločnostiach Orientu, kde miestne elity, napríklad v jeho rodnej Palestíne, preberali (pohŕdavý) pohľad Západu na realitu, ktorá sa odohráva pod oknami ich kancelárií.

Nestalo sa nám niečo podobné v stredovýchodnej Európe s vojnou, ktorej tragické rozmery (vnímané obrovské straty ukrajinskej armády) a beznádejnosť si uvedomíme, až keď o nich napíše New York Times?

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.