120 000 eur pre každého

V súčasnosti nie je vôbec ľahké naraziť na mysliteľov, ktorí by hájili dedičstvo, zato je veľa tých, ktorí ho odmietajú ako nemorálne. Príkladom je francúzsky ekonóm Thomas Piketty. Ten tvrdí, že keď zdaníme majetok nad jednu miliardu dolárov deväťdesiatimi percentami, vytvorí sa dostatok prostriedkov na to, aby každému občanovi mohla byť v dvadsiatich piatich rokoch vyplatená čiastka 120 000 eur štartovného kapitálu.

Práve to by mladým ľuďom dalo nádej a tiež by sa tým rozhýbala spoločnosť. Piketty totiž okrem iného upozorňuje, že žijeme nielen v politickej, ale aj ekonomickej gerontokracii: v priemere dedia ľudia v šesťdesiatich piatich rokoch, teda typicky v čase, keď im pominulo obdobie najväčších investícií i energie. Spoločnosť premrháva obrovský potenciál tým, že aj ľudia, ktorí dedia, dedia v nesprávnom čase.

Proti princípu dedičstva sa búria nielen myslitelia z rôznych tradícií naľavo a napravo. Aj početní bohatí ľudia ich tradične odmietajú. Jeden z najbohatších ľudí v amerických dejinách a jeden z najslávnejších filantropov Andrew Carnegie predniesol: „Ak umiera človek v bohatstve, odchádza v neresti.“ Čo človek má, nech rozdá za svojho života, a to nielen medzi svojich blízkych, financie má vrátiť do spoločnosti, v ktorej zbohatol.

Aj v súčasnosti sa bohatí ľudia vyslovujú proti dedičstvu. V Rakúsku, ktoré nemá žiadnu dedičskú daň, pozdvihla tento hlas tridsaťjedenročná aktivistka a publicistka Marlene Engelhornová. Tú čaká prevzatie dedičstva po babičke, dedičke koncernu BASF. Engelhornová však chce viac ako deväťdesiat percent vrátiť spoločnosti. Je tiež spoluzakladateľkou iniciatívy Tax me now, ktorá zvyšuje povedomie o nespravodlivosti, nedemokratickosti, asociálnosti dedičstva.

Tvrdí, že vznikajú feudálne štruktúry, ktoré maria demokraciu. Znova zaznieva argument: Kto navyše veľa zbohatol, veľa si od spoločnosti vzal. Nakoniec, takto argumentuje vo svojej eseji aj Lukas Bärfuss: „Kto postaví jeden dom, použije cestu raz, kto má desať domov, použije ju desaťkrát.“

Namieste je otázka, prečo mnohé krajiny, napríklad práve Rakúsko alebo od roku 2004 aj Slovenská republika, ale aj Nórsko alebo Lichtenštajnsko, nemajú žiadnu dedičskú daň, a prečo majú aj štáty EÚ s najväčšou mierou zaťaženia dedičstva (Nemecko, Francúzsko alebo Španielsko) aspoň podľa mnohých ľavicových i pravicových ekonómov a mysliteľov natoľko nízku daň?

Pozoruhodné je, že výskumy zo Spojených štátov, Veľkej Británie, Nemecka alebo Švajčiarska ukázali, že nízku, prípadne nulovú dedičskú daň podporuje stredná a nižšia trieda, ktorá buď nebude (ako Bärfuss) dediť nič, alebo bude dediť veľmi málo.

Zabudnite na prachy

Čo teda hovorí v prospech dedičstva? Jedným z mála intelektuálnych hlasov, ktoré sú presvedčené, že dedičská daň je zlá, je nemecký spisovateľ, filozof a ekonóm Ernst-Wilhelm Händler. Jeho rodinný aj pracovný osud je pozoruhodný. Sám pochádza z podnikateľskej rodiny, od detstva pomáhal otcovi v kovospracujúcom podniku.

Händler prevzal celý podnik v dvadsiatich siedmich rokoch. Vtedy sa zadlžil, aby mohol vyplatiť svojich súrodencov. Transakcia sa vydarila, dlhy splatil a, ako sám zdôrazňuje, udržal tým nezanedbateľný počet pracovných miest. Zatiaľ čo cez deň viedol podnik, v noci písal knihy a stal sa z neho bestsellerový autor uznávaný aj literárnymi kritikmi. Pozoruhodný je aj vznik jeho kníh: nepíše ich, svoje myšlienky nahráva na diktafón.

Dedičskú daň neodmieta paušálne, dokonca by mu vraj neprekážalo jej zdvihnutie, ale kritizuje spôsob, ako sa o nej hovorí. Ide ďalej: ten spôsob sa mu hnusí. Diskutuje sa o nej, akoby išlo len o peniaze, akoby bolo možné dedičstvo rozpustiť do bežnej ekonomickej transakcie, akoby to bol rovnaký prípad ako s nákupom žuvačky. V prípade nákupu aj dedičstva ide predsa o jediné: o zmenu majiteľa. Ľudia, ktorí takto argumentujú, vraj zabúdajú, že dedičstvo býva späté so záväzkom, pamäťou, rodinnými hodnotami.

Händler pritom odmieta prežitý názor: bohatstvo vraj tkvie v luxuse, ktorý si bohatí rozmarne užívajú. Výskum, napríklad ten z roku 2021 nemeckého Inštitútu pre výskum trhu a zamestnanosti, ukazuje niečo iné: čím lepšie platená práca, tým väčší sklon majú ľudia pracovať.

To podľa Händlera reflektuje celkovú atmosféru: kto nedrie, je nedôveryhodný. Iste to nie je neproblematický svetonázor, ale Händler je vraj rád, že v ňom vyrástol. Treba povedať, že nie všetci potomkovia bohatých ľudí to vidia rovnako, a rodinné príbehy tiež ukazujú, aký veľký, mnohokrát neznesiteľný tlak býva vyvíjaný na potomkov, ktorí majú prevziať rodinné firmy. Nakoniec, sám Händler, otec troch detí, svoj podnik radšej predal, aby pred tým deti uchránil.

Händlerovi však nejde len o to, že kritikou dedičstva zabúdame na význam práce. Zabúdame aj na riziko s tým spojené. Práve tým sa vraj ľudia líšia – nie inteligenciou, tej je – rovnako ako vzdelania – všade dosť. Zanedbávaný faktor je odvaha. Väčšinou sa neoplatí, preto je vzácna, ale občas áno, a je teda v poriadku, keď je za to človek odmenený.

Dedičstvo – posledná časť spravodlivosti

Ale je naozaj v poriadku, keď sa riziko vyplatí? Vari sa musí všetko vyplatiť? Diskusie o dedičstve sú pozoruhodné v tom, ako málo korešpondujú s kultúrnymi vojnami. Ľudia majú nepredvídateľné postoje. Dobre to ilustruje fakt, že najdôvtipnejšiu obhajobu dedičstva nenapísal pravicový ekonóm či bohatý podnikateľ, ale Max Horkheimer, ľavicový mysliteľ pochádzajúci z bohatej rodiny, a zakladajúci člen obávanej neomarxistickej Frankfurtskej školy.

„Čo kričíte o nespravodlivosti? Nie je predsa len dedičstvo tou poslednou spravodlivosťou vo svete, v ktorom si všetko musíme zaslúžiť? Šťastie bez zásluhy.“ Jeho bezzásluhovosť je vraj znamením toho, že sa tu hrá podľa iných pravidiel, možno zaujímavejších, ako hovoria „ľudové“ obhajoby.

Horkheimer rozpoznal, že je to relikt z doby, ktorá sa s kapitalistickými intuíciami rozchádza. A ako vidieť, nemyslí si, že všetky relikty treba odstrániť. Môžeme ísť tak ďaleko, že budeme prevzatie dedičstva vnímať ako antimodernistické gesto, keď človek odmieta byť tým, čím chce byť, odmieta sa realizovať flexibilne podľa toho, čo sa práve oplatí, ale bude slúžiť dedičstvu a všetkého sa vzdá. Ale aj to bude považovať za šťastie. Prečo šťastie? Pretože vďaka dedičstvu sa môže v nejakom zmysle oslobodiť od tlakov konformizmu modernej spoločnosti.

Bez záveru

Tým nemá byť povedané nič veľké. Žiadna obhajoba dedičstva ani tradície. Nakoniec, práve v otázke dedičstva sa ukazuje, aké ťažké je o tom hovoriť. Monoteistická tradícia, z ktorej prevažne vychádza Západ, vyzýva na to to, aby sme pôvod zanechali. Čože to počul Abrahám? „Odíď zo svojej zeme, zo svojho príbuzenstva a z domu svojho otca do zeme, ktorú ti ukážem!“ Monoteistická tradícia nám hovorí: Utekaj pred domovom, riskni to. A čo viac, dejiny úteku prechádzajú do dejín spásy.

Na dedičstve je zaujímavá jeho aporetickosť, ktorá vystihuje nevyjasnenosť všetkého ľudského. Človek sa stáva tým, kým je, keď odchádza. Lenže tiež platí, že ako človek sa nikdy neosamostatní. Dedičstvo nie je len štartovná výhoda, drina, záväzok, ale aj spoločný príbeh, v ktorom sa človek ocitol bez toho, aby o to žiadal. Filozof a esejista Emil Cioran napísal: „Každá rodina má svoju filozofiu.“ Oslobodenie sa od dedičstva rodinnej filozofie je nutné, ak si má človek zachovať dôstojnosť; ale nech si tiež každý včas prizná: Je isté, že v tomto oslobodení sa – zlyhá.

Nezvládateľnosť všetkého ľudského, fakt, že človek neslúži rodine, aj keď jej slúži, vyjadril Händler vtipne aj tragicky. Keď sa ho novinár spýtal, ako zvládal výchovu svojich troch potomkov v čase, keď viedol obrovský podnik a v noci nahrával svoje knihy, odpovedal: „Vychoval? Čo si budeme nahovárať, moje svedomie nie je čisté.“ Ale potom sa mu vrátila veselosť a s novinárom sa zhodol na nevšednej téze: 
„S deťmi človek aj tak vychádza lepšie, keď im už nejakú tú traumu spôsobil.“

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.