Logickou cestou je prerobiť, alebo rovno zbúrať existujúce budovy a nahradiť ich budovami vyššími. Väčšia hustota osídlenia má jasné ekonomické výhody. Väčšiemu zahusťovaniu však často bránia mestské zonačené pravidlá. Tie vznikli často pred mnohými dekádami s cieľom „ochrániť“ záujmy existujúcich obyvateľov a zabrániť výstavbe hocičoho hocikde hocikým.
No ako to už býva, s vodou väčšinou povylievali z vaničky aj deti. Obzvlášť v anglosaskom svete sú celé mestské štvrte ustrnuté v riedkej výstavbe jedno- či dvojposchodových budov. Nie sú v nich služby, zamestnanie, ani zmysluplná verejná doprava. Preto sa čoraz častejšie hovorí o potrebe ich prechodu na gentle density“, teda „jemnú hustotu“ zástavby.
Problém je, že zámer prostej plošnej zmeny zonácií z jedno- či dvojposchodových napríklad na štvorposchodové by volali príliš veľký politický protitlak miestnych ľudí. Zvýšenie hustoty pritom môže priniesť prospech aj existujúcim obyvateľom. Či už nárastom hodnoty pozemku a stavby, alebo možnosťou pristaviť si komerčný apartmán, alebo obchodné priestory. Pokiaľ však ide o politické preteky o väčšom kriku, univerzálne NIMBY („nie na mojom dvorčeku“ – označenie ľudí, protestujúcich proti novej výstavbe) väčšinou zvíťazí nad roztriešteným YIMBY (presný opak).
V Írsku prichádza iniciatíva Better Planning Alliance (BPA) s elegantným riešením – nechať o tom rozhodnúť ulice. Podľa ich návrhu by obyvatelia jednotlivých ulíc (prípadne iných malých logických celkov) dostali možnosť vypracovať si konkurujúce zonačné plány pre svoju ulicu a následne si hlasovaním vybrať ten najpreferovanejší.
Konkrétny návrh BPA je pomerne komplexný a obsahuje aj formy zdanenia investícií s cieľom zvýšiť občiansku vybavenosť v danej ulici (zóne) či špeciálnu ochranu nájomcov. Autori však majú ambíciu takúto politiku nasadiť postupne na niekoľko skúšobných oblastí a následne ju doladiť. Pre potreby krajín ako je Slovensko preto nehľadajme dokonalú kópiu politiky, ale inšpiráciu.
