Vráťme kultúre hodnoty a umeniu slobodu

Unesco definuje kultúru ako „komplex špecifických duchovných, materiálnych, intelektuálnych a emocionálnych čŕt spoločnosti alebo sociálnej skupiny, ktorý zahŕňa spolu s umením a literatúrou aj spoločný spôsob života, životný štýl, hodnotový systém, tradície a vieru“. Kultúra je teda niečo ako hodnotová báza, vertikálne pretínajúca rôzne spoločenské oblasti, ktorá celkovo charakterizuje spoločnosť ako takú. Sociologicky môžeme odlíšiť majoritnú (dominantnú) kultúru od minoritných (menšinových), takzvaných subkultúr, ktoré stoja v opozícii voči hlavnej.

Mohli by sme takto čítankovo pokračovať ďalej v špecifikácii toho, čo je to kultúra, z rôznych pohľadov, už teraz však musí byť všetkým jasné, že vymedzenie kultúry je oveľa širšie, ako definícia umenia, ktoré je len jednou z oblastí, ktorá sa ku kultúre formou rôznych druhov artefaktov vzťahuje. Umenie však rovnako môže obsahovo korešpondovať s hlasom majoritnej kultúry alebo byť vyjadrením rôznych názorových a hodnotových subkultúr. Napokon napätie medzi oficiálnym salónnym umením a rôznymi umeleckými avantgardami, napríklad vo Francúzsku na konci 19. a začiatkom 20. storočia, dalo vzniknúť celej rade významných umeleckých prúdov a artefaktov.

Nezastupiteľné miesto v dejinách umenia nesie kresťanská kultúra, ktorá pre rozvoj rôznych umeleckých slohov, štýlov, techník, ponúkla obsahový materiál evanjelia, ktorý priamo korešpondoval so samotným hodnotovým kultúrnym smerovaním európskej civilizácie, keďže kresťanstvo, presnejšie kresťanská morálka, spolu s gréckou filozofiou a rímskym právom, tvorili základné piliere jej etablovania. Spolu s umením, tvoriacim sa na princípoch pravdy, krásy a dobra, sa tak formovalo aj povedomie o morálke spoločnosti, ktorá vyrastala na mravnosti jednotlivca. Aj preto umenie doteraz vnímame ako integrálnu súčasť kultúry a očakávame od neho, že nám bude prinášať hodnoty, ktoré nás ako kultúru definujú.

V roku 1917 sa však stalo niečo, čo obrátilo svet umenia naruby. Marcel Duchamp, francúzsky umelec, pod pseudonymom R. Mutt, vystavil na jednej z výstav záchodový pisoár, pričom svojmu dielu dal názov fontána. A následne osobne, ako člen hodnotiacej poroty výstavy, obhajoval „pseudonymového“ umelca R.Mutta a jeho vystavené dielo pred ostatnými členmi poroty. Škandál. Poviete si. Nie škandál, ale podvod, stáli na začiatku niečoho, čo v nasledujúcich desaťročiach zmenilo tvár umenia na nepoznanie. Už teda nie umelecký štýl, technika, korešpondujúca s obsahovým zámerom umeleckého diela, aj s morálnym aspektom, ale zámer umelca, myšlienkové odôvodnenie, trebárs aj nájdeného predmetu, tzv. „ready-made“, môže určovať to, čo je umením. Teda nie umelecká zručnosť, ale myšlienková špekulácia.

Niet divu, že takéto niečo sa v umení odohralo paralelne s uvoľňovaním verejnej morálky, ako jedno z ovocí osvietenstva a ak sa umenie dovtedy spájalo s oficiálnou majoritnou kultúrou a odkazovalo na morálku spoločnosti i mravnosť jednotlivca, či už kriticky alebo jej adorovaním, od vystaveného pisoáru, dovolím si tvrdiť, že umenie sa stáva čím ďalej tým viac individualistickým, sledujúcim osobnú mytológiu umelca či hlasom rôznych subkultúr, vyhradzujúcim si právo aj na vulgaritu a amorálnosť, ako súčasť umeleckého prejavu. Snahy o vytvorenie nového oficiálneho štýlu umenia v 20. storočí, z osvietenstva vyrastajúcimi politickými totalitnými systémami, sa ukázali byť krokom do prázdna a umenie sa stalo slúžkou týchto ideológií. Formálne sa dokonca umelecké štýly nacizmu a komunizmu v rôznych aspektoch na seba podobali. Spoločné mali rozhodne to, že kresťanské umenie, vznikajúce na báze vzájomne sa dopĺňajúcich princípov pravdy, dobra a krásy, sa stalo ich úhlavným nepriateľom, odsúdeným na zničenie, rovnako ako jeho najväčší objednávateľ, ktorým bola cirkev. Pozostatkom toho sú napríklad desiatky zdevastovaných architektonických skvostov a dlh v ich sanácii, ktorý na Slovensku predstavuje cca. 800 miliónov eur.

Zdá sa, že ani 34 rokov od pádu druhého z totalitných systémov, komunizmu, sa nedokázalo kresťanské umenie z týchto rán zotaviť a štát mu v tom nijako nepomáha. Naopak. Fond podpory umenia síce ponúka podporný program pre iné menšiny, program pre podporu kresťanského umenia neexistuje. A to napriek tomu, že sa ku kresťanstvu hlási 70% jeho obyvateľov. Mám s tým aj osobnú skúsenosť, keď mi človek, ktorý rozhodoval o zaradení piesní do vysielania verejnoprávneho rozhlasu povedal, že tie piesne sú super a mohli by znieť aj v Rádiu Slovensko, nebyť tých kresťanských textov. Rovnako sa mi posťažovalo niekoľko kresťanských umelcov, že ich projekty neboli podporené vyššie spomínaným fondom. Síce máme na Slovensku cirkevné konzervatóriá, no ich absolventi sú konfrontovaní so situáciou, že vo verejných umeleckých inštitúciách s ich hodnotovým zameraním nemajú inú šancu, len sa prispôsobiť. Samozrejme sú aj výnimky a napríklad dramaturgie divadiel z času na čas dajú priestor kresťanskej tematike, najmä v súvislosti s dokumentovaním života významných osobností, ktoré boli aj veriacimi. Ale to sú naozaj výnimky a všetka česť im. Ešte šťastie, že je tu klasická hudba, ktorá stále ponúka aj novú podobu klasických opusov a aj kresťanských tém. Ale tiež ako šafránu.

Určite si nemôže nikto nárokovať, aby sa kresťanské umenie, na základe toho, že sa ku kresťanskej viere hlási väčšina Slovákov, malo stať znovu akýmsi oficiálnym umením. To by bola totalitárna tendencia, ktorá nemá v slobodnej spoločnosti miesto. Určite však nemôže byť s kresťanským umením nakladané tak, ako je tomu teraz a ľudia, ktorí chcú tvoriť na princípoch pravdy, krásy, dobra a slobodne, musia mať perspektívu verejnej akceptácie a aj prezentácie. A prečo je tomu tak?

Veľa nahovára koncept takzvaného kultúrneho a kreatívneho priemyslu, ktorý sa snaží do členských štátov ako prierezovú politiku pretláčať Európska únia, a to na báze podielu rôznych oblastí kultúry a kreativity na ekonomickom výkone štátu či únie. Inými slovami, nie pravda, dobro, krása, či iné hodnoty, ktoré v slobode hľadá umelec počas tvorby, ale podiel na HDP a výkone ekonomiky, sú kritériami a cieľmi, ktoré treba nasledovať a dosahovať. A čo sa stáva obsahom takéhoto priemyslu? No všetky tie, na báze individualizácie, osobnej mytológie či subkultúrnych experimentov i vulgárnych prejavov, realizované špekulácie, vydávajúce sa za umenie. Samozrejme, bez hodnotových a už vôbec morálnych mantinelov. Pripomeňme, že to bolo ekonomické kritérium, ktoré postavilo na nohy nacizmus, že to bolo ekonomické kritérium, ktoré urobilo za komunizmu z človeka výrobný prostriedok. A je to opäť ekonomické kritérium, ktoré chce kultúru a kreativitu (teda niečo, čo je súčasťou každej ľudskej činnosti, nielen umenia) definovať ako priemysel. Už samotné spojenie kultúrny priemysel je niečo, čo mi príde ako oxymoron, spojenie nespojiteľného. Dodávam, že je to zasa len jeden z mnohých prejavov progresívnej ideológie a totalitárnych tendencií Európskej únie. Toto nie je západ, na ktorom vyrástla naša civilizácia. A Slovensko, ako štát, ktorý prešiel dvomi totalitami, by na základe svojich skúseností mal v tejto veci vedieť povedať rázne nie.  

A práve tu by sa mal uplatňovať princíp subsidiarity, ktorý je základným princípom fungovania EU, kde sa kultúrno-etické otázky riešia na národnej úrovni. Kultúrne a etické. Preto by ministerstvo kultúry nemalo slepo preberať všetky výmysly (či nezmysly) z Európskej únie a byť skôr služobníkom kultúry, ktorá odráža obraz hodnôt, tradícií či štruktúr myslenia, ktorými sme ako národ špecifickí a ktorými môžeme do spoločenstva národov Európskej únie prispieť svojím nezameniteľným dielom. Kde ochrana kultúrneho dedičstva ide ruka v ruke s podporou slobody umeleckej tvorby, kde nerozhodujú ideologicky nastavené programy, ale kvalita tvorby uprostred jednotlivých umeleckých druhov a žánrov. Kde sa na princípe solidarity podporuje umenie, ktoré podporu potrebuje a najmä tvorba, a nie komerčné oblasti či priemyselné odvetvia, kde je síce umenie prítomné (napríklad dizajn automobilov alebo marketing), ale tam je súčasťou nákladov v odvetví hospodárskej povahy. Ako mi jeden známy povedal, vo Fínsku začali kultúrny a kreatívny priemysel prehodnocovať, lebo zistili, že priemysel, ktorý potrebuje neustále dotáciu štátu, nie je priemysel. A áno, umenie potrebuje slobodu, ale aj podporu. Preto umenie nie je priemysel. A preto si okrem štátnej podpory zaslúži vytvorenie modelu viaczdrojového financovania, sponzorský zákon či motivácie, ktoré dajú vzniknúť aj na Slovensku tradícii mecenášstva a filantropie. A ak priemysel, tak filmový či hudobný, kde sa dá rozlišovať medzi komerciou a menšinovými žánrami. Medzi tým, kto podporu potrebuje a kto nie, lebo by sa mal podieľať skôr na tvorbe balíka HDP pre podporu umenia. A nie producenti či producentky, ktoré neprinášajú do rozpočtu žiadne zdroje (ani tie svoje daňové), ale len s pomocou konexií a správnym napísaním grantových projektov v rôznych priľahlých štátoch, dokážu skumulovať prostriedky, požičať si techniku s verejnoprávnych televízií ako koprodukčný vklad a potom zdieľať na sociálnych sieťach svoje fotky, napríklad z festivalu v Cannes.

Kultúra sú hodnoty, v ktoré veríme a umenie vo forme artefaktov sa k nim buď hlási, alebo sa voči nim tvorivo vymedzuje. Preto vráťme kultúre hodnoty a umeniu slobodu.

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.