Ich prístup (položením otázok) je v podstate už zabehnutou praxou takzvaného tradicionalistického krídla cirkvi, ktoré zvyknú verejne položiť pred väčším podujatím, od ktorého si liberáli sľubujú zmeny v učení cirkvi. Kardináli tak urobia krok, ktorým pripomenú tradičnú náuku cirkvi a strhnú pozornosť na svoju stranu.
Takto v roku 2020 pred Synodou o Amazónii, kde sa malo riešiť svätenie ženatých mužov, vydali knihu kardinála Saraha a emeritného pápeža Benedikta XVI. o kňazstve s názvom Z hĺbky srdca. V roku 2015, pred Synodou o rodine, kde sa mala riešiť otázka rozvedených a znovu zosobášených, to zase bola kniha Vytrvať v Kristovej pravde. Manželstvo a sväté prijímanie v Katolíckej cirkvi, kde bol, mimochodom, jedným z prispievateľov aj slovenský arcibiskup Cyril Vasiľ (publikovali tu jeho starší text).
Tradicionalistom sa takto v minulosti darilo dostať do popredia témy, na ktorých im záležalo, a synodálnym otcom, ale aj novinárom či verejnosti predostrieť argumenty v prospech tradičnej interpretácie náuky cirkvi. No a liberálov tým dotlačiť do otvorenejšej a transparentnejšej pozície, tým pádom do defenzívy.
Niečo podobné sa udialo aj teraz. V pondelok vplyvní a emeritní kardináli zverejnili dubia, ktoré zaslali pápežovi Františkovi.
Reakcia však vyzerala úplne inak a v pondelok druhá strana prešla do pomerne masívneho protiútoku.
Protiútok
Kardinál Fernandez, nový prefekt Dikastéria pre náuku viery, ktorý je považovaný za jednu z hlavných tvárí liberálnych biskupov, len pár hodín po tradicionalistoch zverejnil odpovede pápeža Františka na ich dubia. A hneď v zapätí a ešte viac prekvapivo – aj odpovede na dubia kardinála Duku, ktoré sa týkajú rozvedených a znova zosobášených katolíkov.
A zdá sa, že tým na koňa posadil liberálov.
Dôvod je jednoduchý – všetky dokumenty, ktoré Fernandez zverejnil, otvárajú cestu skôr liberálnemu chápaniu katolíckej viery. Navyše sú okrem neho ako prefekta dikastéria podpísané aj pápežom Františkom, čo je oproti minulosti pomerne významný posun.
Vatikán totiž počas pontifikátu pápeža Františka na tradicionalistov buď nereagoval, a ak sa vyslovil proti liberálnym tendenciám, tak tieto dokumenty zväčša neniesli pápežov podpis. Niečo také sa stalo napríklad v prípade otázky týkajúcej sa požehnávania homosexuálnych párov, kde síce dikastérium vydalo vyhlásenie, ktorým túto prax zakázalo, ale podpísaný je pod ním len vtedajší prefekt úradu, kardinál Ladaria, nie pápež František.
A tak je teraz všetko inak. A to je pre tradičných prelátov a veriacich, ktorým vadia zmeny v učení cirkvi, nečakaný vážny problém.
Že si to uvedomujú, naznačuje aj spôsob, akým sa kardináli, ktorí dubia napísali, so vzniknutou situáciou vysporiadali.
Oni sami totiž pápežove odpovede odmietli zverejniť s odôvodnením, že František na ich otázky neodpovedal áno, alebo nie (ako to predpokladá formát dubii), ale rozvitými odpoveďami. Kardináli sa preto rozhodli zverejniť len svoje pôvodné otázky a následne aj ich revidované znenie, ktoré publikovali spolu s krátkym komentárom k pápežovým odpovediam. Z kontextu bolo všetkým jasné, že pápežove odpovede zrejme nezostanú pri potvrdení doterajšej náuky cirkvi, ale viac či menej otvárajú cestu liberálnejším interpretáciám náuky cirkvi.
To sa krátko na to potvrdilo, keď pápežove odpovede zverejnil kardinál Fernandez.
Posuny
Keďže pápežovým odpovediam sme už venovali samostatný text, na tomto mieste spomeňme len výhrady autorov dubií.
Tí tvrdia, že pápež sa vyhol priamej odpovedi. Podľa nich tak mal učiniť v otázke na možný vývoj katolíckej náuky. V druhom rade tvrdia, že pápežove slová sa dajú pochopiť dvojznačne. To sa týka otázky o požehnávaní zväzkov homosexuálov a svätej spovede.
V prvom prípade podľa nich môžu niektorých ľudí pápežove slová uviesť do omylu, keďže sa dajú (dez)interpretovať aj tak, že v niektorých prípadoch možno homosexuálne akty prezentovať ako dobro. V druhom prípade je ich zase možné pochopiť tak, že kňaz má dať rozhrešenie každému, kto sa príde vyspovedať. A to bez ohľadu na to, či oľutuje hriech a vyjadrí snahu polepšiť sa (kňaz dnes nemôže rozhrešiť človeka, ktorý žije vo voľnom vzťahu bez manželstva, homosexuálne ani heterosexuálne, pozn. red.).
V jednej z odpovedí kardináli s pápežom v podstate nesúhlasia. A to pri otázke týkajúcej sa vzťahu synody k riadeniu cirkvi. Podľa nich pápež synodálnosť prezentuje tak, akoby "predstavovala najvyššiu autoritu Cirkvi", aj keď tá tradične patrí biskupskému zboru a pápežovi.
Naopak, najväčšia zhoda, zdá sa, nastala v otázke svätenia žien, kde sa kardinálom nepozdáva len formulácia, v ktorej František tvrdí, že táto otázka sa môže „ďalej skúmať“, čo by si podľa nich niekto mohol vysvetliť tak, že „táto záležitosť ešte nebola definitívne rozhodnutá“.
Františkove odpovede, ako aj reakcia pätice kardinálov, však dávajú tušiť, že na synode možno očakávať ďalšie tvrdé strety medzi bergogliovcami a tradicionalistami. Spor o cirkevné učenie je dnes v pohybe, aký len málokto pred pár rokmi čakal a tušil.
Znovuzosobášení katolíci
Ešte väčšiu ranu však tradicionalisti dostali zverejnením odpovedí na dubia kardinála Duku. Ten poslal Dikasteriu pre náuku viery otázky v mene Českej biskupskej konferencie. Pravdepodobne v reakcii na konanie plzenského biskupa Tomáša Holuba, ktorý poveril misionárov milosrdenstva tým, aby duchovne sprevádzali osoby, ktoré boli rozvedené a znovu zosobášené, aby im otvorili cestu k prijatiu sviatosti zmierenia a následne aj svätého prijímania.
Dikasterium pre náuku viery, teda kardinál Fernandez, v odpovedi na Dukove dubiá uvádza predovšetkým dve kontroverzné tvrdenia.
Prvým je, že podľa Fernandeza pápež František exhortáciou Amoris Laetitia posúva náuku svojich predchodcov, ktorí tvrdili, že rozvedení a znovu zosobášení veriaci môže pristupovať k sviatostiam len vtedy, ak sa rozhodli žiť so svojim partnerom v úplnej sexuálnej zdržanlivosti, alebo – ako hovoril pápež Benedikt XVI. – ako priatelia. Fernandez, ktorý je považovaný za autora kontroverznej ôsmej kapitoly Amoris Laetitia, však tvrdí, že v tomto dokumente pápež František "pripúšťa, že môžu nastať ťažkosti pri jej praktizovaní [úplnej zdržanlivosti], a preto v niektorých prípadoch po náležitom rozlišovaní umožňuje udeliť sviatosť zmierenia aj vtedy, keď človek nemôže byť verný zdržanlivosti, ktorú navrhuje Cirkev".
Druhé kontroverzné tvrdenie zaznieva v odpovedi na otázku týkajúcu sa úlohy kňazov. Tu Fernandez píše, že kňazi síce "majú povinnosť sprevádzať dotknuté osoby na ceste rozlišovania", ale dodáva, že každý jednotlivec je zodpovedný za to, ako pristúpi k svätému prijímaniu.
Kardinál napísal:
„Kňaz je ten, kto prijíma človeka, pozorne ho počúva a ukazuje mu materinskú tvár Cirkvi, víta jeho správny úmysel a dobrý zámer postaviť celý svoj život do svetla evanjelia a praktizovať lásku. Ale je to každý človek individuálne, kto je povolaný postaviť sa pred Boha a odhaliť pred ním svoje svedomie s jeho možnosťami a obmedzeniami. Takéto svedomie, ktoré je sprevádzané kňazom a osvietené cirkevnými usmerneniami, je pozvané, aby sa formovalo, aby dokázalo posúdiť a urobiť si dostatočný úsudok na rozlíšenie možnosti pristúpiť k sviatostiam.“
"Amoris Laetitia," napísal, "otvára možnosť pristúpiť k sviatostiam zmierenia a Eucharistie, keď v konkrétnom prípade existujú obmedzenia, ktoré zmierňujú zodpovednosť a vinu." Pre úplnosť však dodajme, že hneď potom nasleduje veta, kde sa píše, že: „tento proces sprevádzania nemusí nutne končiť pri sviatostiach, ale môže smerovať k ďalším formám integrácie do života Cirkvi.“
Boj o Amoris Laetitia
Tieto dve tvrdenia sú však v očiach tradicionalistov za všetkými červenými čiarami. A to práve preto, že medzi rokmi 2015 až 2017, teda v čase konania Synody o rodine, vydania Amoris Laetitia a v časoch jej zavádzania do pastoračnej praxe, bola otázka prístupu k eucharistii u rozvedených a znovu zosobášených katolíkov zásadnou otázkou, okolo ktorej sa viedli dovtedy pre našu dobu nevídané teologické spory. A práve výroky, aké najnovšie prezentoval Fernandez, boli široko označované za heretické.
Nečudo, že keď potom argentínska biskupská konferencia vydala usmernenia, v ktorých sa odvolávala na poznámku číslo 351 v exhortácii Amoris Laetitia a v ktorých umožnila v niektorých prípadoch rozvedeným a znovu zosobášeným prístup k eucharistii, čelila za to kritike od popredných biskupov a renomovaných teológov z celého sveta. A to aj napriek tomu, že pápež František biskupov v liste pochválil, že jeho exhortáciu pochopili správne a neexistuje žiaden iný správny výklad.
Napätie v cirkvi vtedy vyvrcholilo napísaním prvých dubií pápežovi Františkovi, ktorých autormi boli štyria kardináli – Raymond Burke, Walter Brandmüller, Carlo Cafarra a Joachim Meisner. Pápež však vtedy na ich otázky neodpovedal. Špekulovalo sa pritom, že to nemôže spraviť, lebo by buď musel zrušiť vlastných prívržencov, alebo odmietnuť náuku Jána Pavla II. a Benedikta XVI., ktorých mali v tom čase všetci v živej pamäti a veľkej úcte.
Odvtedy sa však situácia výrazne zmenila.
Post prefekta prešiel od kardinála Müllera, ktorého tam menoval ešte pápež Benedikt, cez kardinála Ladariu až k liberálnemu kardinálovi Fernandezovi, od ktorého sa očakáva, že posunie predošlé formulácie bližšie k liberálnemu chápaniu náuky cirkvi. Aj z toho dôvodu a vzhľadom na Františkov vek sa o prebiehajúcej synode hovorí ako o zavŕšení či naplnení jeho pontifikátu. A tiež ako o procese, ktorý zavŕši Františkove snahy o reformu cirkvi.
Argumenty voči revolúcii
Problémom tohto nadšenia je, že argumenty, ktoré padli voči liberálnemu chápaniu exhortácie Amoris Laetitia, sú stále rovnako vážne.
Tým najhlavnejším je, že liberálna interpretácia exhortácie je v rozpore so všetkými dovtedajšími cirkevnými dokumentmi, ktoré riešili otázku rozvedených a znovu zosobášených veriacich. Druhý vatikánsky koncil, svätý Ján Pavol II. a Benedikt XVI. a pod ich vedením aj Kongregácia pre náuku viery a Pápežská rada pre legislatívne texty sa rozhodne postavili proti návrhom pripustiť k eucharistickému prijímaniu rozvedených a zosobášených, ktorí nedodržiavajú sexuálnu zdržanlivosť. Viacerí teológovia pritom poukazujú aj na Kódex kanonického práva (K 915) a Katechizmus katolíckej cirkvi (1650, 1655), ktorým toto nariadenie taktiež odporuje.
Hádam najjasnejšie to napísala Pápežská rada pre legislatívne texty, ktorá v roku 2000 rozhodla, že zákaz uvedený v kánone 915, ktorý nedovoľuje pripustiť k svätému prijímaniu tých, ktorí tvrdohlavo zotrvávajú v zjavnom ťažkom hriechu, sa vzťahuje aj na rozvedených a znovu zosobášených veriacich.
„Tento zákaz,“ píše sa v dokumente "svojou povahou vyplýva z Božieho zákona a presahuje oblasť pozitívnych cirkevných zákonov: tie nemôžu zavádzať legislatívne zmeny, ktoré by odporovali učeniu Cirkvi."
Alebo povedané slovami Josepha Shawa z Oxfordskej univerzity, veriaci "nemôžu byť povinní veriť v dve protichodné veci súčasne – že to, čo bolo v minulosti pápežmi jasne zakázané a podľa kanonického práva naďalej platí, je teraz v niektorých prípadoch dovolené“.
Všetky tieto dôvody viedli v roku 2016 cirkev k tomu, že Amoris Laeititia sa vykladala skôr „konzervatívne“. Teda, že poznámka pod čiarou číslo 351 sa brala síce ako kontroverzná, no vo svetle predchádzajúcich dokumentov.
Avšak Fernandez teraz prevrátil stôl a zdá sa, že chce začať celý spor odznova.
Nemôže to dopadnúť dobre
A to všetko len dva dni pred začiatkom Synody o synodalite, na ktorej sa má odohrať ďalšia veľká bitka o zachovanie náuky katolíckej cirkvi v ďalších oblastiach.
K tomu všetkému treba pripočítať ešte aj vydanie novej exhortácie pápeža Františka o klíme s názvom Laudate Deum. Tá vyšla v stredu, teda v deň, kedy sa začalo synodálne stretnutie a zdá sa, že pokojnému priebehu synody veľmi nepomôže. Viacerí komentátori už píšu, že pápež sa v nej namiesto teologických otázok pomerne zbytočne vyjadruje k politickým a vedeckým témam, kde má úplne iný typ autority (vyjadrený politický názor nespadá pod kategóriu neomylnosti). Filip Lawler, popredný konzervatívny komentátor a pápežov kritik, to dáva do súvisu so synodou a komentuje to slovami:
„V čase, keď sa v Ríme začínajú rokovania Synody o synodalite, pápež František odmieta plniť tradičnú úlohu rímskeho pápeža: hovoriť jasne a zmierňovať šíriace sa pochybnosti o základných doktrinálnych otázkach. V Laudate Deum sa však veľmi jasne a dôrazne vyjadruje k sporným otázkam, ktoré sa netýkajú základného depozitu viery. Veriaci katolíci by sa mohli modliť, aby účastníci synody pri diskusii o správe Cirkvi pripomenuli pápežovi jeho vlastnú riadnu učiteľskú úlohu a jej hranice.“
Ak sa medzi rokmi 2015 až 2017 viedli obrovské spory ohľadne jednej poznámky pod čiarou v ôsmej kapitole exhortácie, ktoré boli sprevádzané listami, deklaráciami, verejnými vyhláseniami, konferenciami či dokonca dubiami, a prvýkrát aj vážnymi obvineniami z herézy, čo asi bude nasledovať po Fernandezovom útoku?
Toto skrátka nemôže dopadnúť dobre.
