Fico však voľby vyhral a získal poverenie na zostavenie vlády. Ak by sme prijali slovník progresívcov, ľudia si radšej vybrali minulosť.
PS sa aj napriek tomu snažila živiť v časti verejnosti nádej, že je možné zostaviť alternatívnu vládu pod jeho vedením. Takáto koalícia by musela okrem Hlasu a Sasky zahŕňať aj KDH.
Ak by bola ohrozená demokracia alebo západná identita Slovenska, malo by to logiku. Hlas by zohral rolu Demokratickej únie a Fico by skončil ako Mečiar – ako porazený víťaz. Viacerí novinári hovorili, že Slovensko je na „civilizačnej križovatke“, že je preto potrebné uvažovať o „vláde konzervatívcov a liberálov“. Myšlienku azda najviac obhajoval František Mikloško, zvolený do parlamentu na kandidátke tohto hnutia.
Táto úvaha je však scestná.
Totiž aj v prípade, že by prezidentka poverila zostavením vlády Michala Šimečku, nie je ani len teoreticky možné, aby vznikla funkčná „vláda liberálov a konzervatívcov“.
Dôvod je prostý – je to PS.
Táto politická strana totiž nie je oddaná slobode prejavu ako klasickej liberálnej hodnote. Súbežne s tým PS ponúka extrémistický kultúrno-etický program. Nič na tom nemení fakt, že svoju pochybnú ponuku balí do príťažlivo pôsobiaceho „ľudskoprávneho jazyka“.
Čo je extrémistická agenda
PS sa netají tým, že chce zvýšiť kriminalizáciu slobody prejavu pod rúškom boja s „nenávistnými prejavmi“. Chce obmedzovať skutočne otvorenú a slobodnú verejnú diskusiu na témy, ako sú vzťahová a sexuálna orientácia či takzvaná „rodová identita“ prostriedkami trestnoprávnej represie.
Má ambíciu presadiť, aby dôvodom nenávisti pri trestnom čine hanobenia bola aj „vzťahová orientácia“. Chce tiež, aby trestný čin podnecovania k nenávisti zahŕňal „rodovú identitu“. Čo na tom, že PS nikde jasne nehovorí (nechce povedať?) čo to tá „vzťahová orientácia“ či „rodová identita“ vlastne sú.
Táto „delostrelecká predpríprava“ však neprekvapuje, keď si uvedomíme, že „súdruhovia" z PS chcú, aby ľudia mohli „zmeniť svoje pohlavie“ bez akýchkoľvek „zbytočných“ otázok či medicínskych zákrokov. Tranzícia na princípe sebaurčenia, ktorá rešpektuje „rodovú identitu“ osoby je presne to, čo PS považuje za „budúcnosť“, ktorú nikto nebude môcť beztrestne spochybňovať.
V prípade, že takéto „zlepšováky“ spôsobia rastúci výskyt „tehotných mužov“, netreba sa obávať. Experti z PS na to mysleli a sľubujú všetkým „tehotným osobám“ (sic!), teda aj všetkým tehotným „mužom“ dostupnú interrupciu.
Ako by mohlo vládnuť KDH s PS?
Zástancovia koalície s PS mali pravdu iba v jednom. Bola by to alternatíva k vláde Smeru. Otázka je, za akú cenu.
Zástancovia takejto vlády medzi progresívcami mali jasno. KDH sa má prispôsobiť, kážu to predsa aj západné vzory európskej kresťansko-demokratickej politiky. Tí odvážnejší dúfali, že by progresívne extrémy udržalo KDH na uzde. Napríklad tak, že sa s PS dohodnú, že počas najbližších štyroch rokov nebudú viesť kultúrno-etické vojny.
Táto ilúzia má prinajmenšom dva negatívne dôsledky.
Po prvé, konzervatívci by sa spreneverili svojej DNA a súčasne by žiadali, aby tak urobilo aj PS. Žiaľ, možno predpokladať, že KDH by v tom bolo „úspešnejšie“ ako PS. Najmä ak progresívna revolúcia dokáže prestupovať inštitúciami štátu aj bez súhlasu parlamentu, či účasti PS vo vláde, nieto ešte ak by priamo vládli.
Odstrašujúcim príkladom tejto politickej patológie je pôsobenie ministra Lengvarského a jeho transsexuálna revolúcia, ktorú zaštítil „konzervatívec" Eduard Heger.
Možno si kladiete otázku, prečo nie je dohoda s progresívcami možná?
Dôvodom je progresívna ideológia. Klasickí liberáli verili v silu slobodnej diskusie a racionálnej argumentácie. Nedôverovali štátu v otázke regulácie slobody prejavu. Osobitne ich znepokojovala predstava, že štát určí občanom, čo je jediný správny (dovolený) názor.
Dnešní progresívci nie sú v tomto ohľade liberáli. Neveria v slobodu prejavu, ani v silu širokej demokratickej diskusie. Naopak, svoj zrak „zbožne“ upierajú k štátu, a vzrušene sa nevedia dočkať momentu, keď bude štátny Leviathan na občanov ešte viac „dozerať a trestať ich“ za „nesprávne“ názory – to všetko v mene pokroku a budúcnosti.
Nebezpečná fikcia
Ak by aj KDH hypoteticky vstúpilo do vlády s PS, konzervatívno-liberálna vláda by nevznikla. Tá by totiž vyžadovala liberálov starej školy, ktorí verili v slobodu prejavu ako kľúčovú politickú slobodu. Dohodu a kompromis. Zdá sa však, že takí liberáli na Slovensku takmer vymreli, a v PS sa – súdiac podľa ich volebného programu – buď nevyskytujú, alebo nemajú nijaký reálny vplyv.
Spojenie KDH s PS by preto teoreticky vytvorilo konzervatívno-progresívnu vládnu koalíciu. Tá by však nedokázala vládnuť na spokojnosť oboch partnerov.
Pre slabšie KDH by to malo zničujúce dôsledky.
Je krajne naivné, ba až nezodpovedné myslieť si, že ustráchaný konzervativizmus KDH by dokázal prehlušiť agresívny progresivizmus PS, ktorý disponuje masívnou mediálnou podporou a nadnárodným krytím z EÚ.
KDH by nielenže nepresadilo svoje principiálne hodnotové priority, ale nebolo by súčasne schopné účinne blokovať „progresívny valec“ v jeho programe celostnej intoxikácie štátu extrémistickou ideologickou agendou v oblasti právneho štátu, školstva či zdravotníctva.
Je to priam banálne tvrdenie, ale KDH nemalo a nemá nijaké dobré dôvody vstúpiť do koalície s PS.
Ani s cieľom byť brzdou liberalizmu. Nemôže v tom totiž uspieť. Pretože liberáli momentálne nie sú k dispozícii. „Vláda konzervatívcov a liberálov“ nie je nič iné ako nebezpečná fikcia.