Hra s daňovým legom

O tom, kto účet za spotrebu a rozbitý inventár nakoniec zaplatí, som písal ešte v roku 2015 v knihe „Zlé peniaze – sprievodca krízou“: V tomto článku vám z nej odcitujem zopár odsekov.

Odhodlanie politikov pristúpiť k neštandardným formám zdaňovania závisí od veľkosti problémov vlády zohnať peniaze na svoje výdavky. Horným limitom na zvyšovanie daní je strach z násilného odporu obyvateľstva. Tento limit je však relatívne ďaleko v bohatej, pohodlnej spoločnosti, kde sa ľuďom príliš do ulíc nechce, a ak je mediálna komunikácia zvyšovania expertne zvládnutá. Vzhľadom na ekonomickú stagnáciu a vysoké štátne dlhy možno počítať s tým, že fiškálna situácia viacerých vyspelých krajín sa zhorší natoľko, že politici pristúpia k zvyšovaniu majetkových daní alebo k zavádzaniu nových. Zdaňovať majetok je ľahšie než príjem.

Príjem podnikateľov je na dane citlivý, a keď ho začnú politici príliš zdaňovať, buď zmení svoj tok, alebo nadobro vyschne. Navyše v časoch pomalého ekonomického rastu je už tak či onak nízky. Ak bohatých ľudí a firmy trestáte za to, že veľa zarábajú, budú zarábať menej alebo inde. Vysokopríjmoví zamestnanci sa zamestnajú v inom štáte, firmy presunú sídlo alebo namiesto nového stroja zainvestujú do daňovej optimalizácie… Kde nič nie je, ani sociálnodemokratický politik neberie. Preto sa daňová pozornosť zameria na majetok… Dom za hranice neutečie, výkon auta sa nezníži len preto, lebo narástol poplatok za počet koní. Úspory na bankovom účte sa zatajiť nedajú.

Odpor verejnosti sa dá upraviť zameraním opatrení na minoritnú skupinu v spoločnosti. Zdaniť všetkých, plošne a spravodlivo, je zásadná politická chyba. Politik potrebuje emóciu. Preto rozdelí spoločnosť a tých, čo zdaní, negatívne označkuje. Buržuji, vykorisťovatelia, daňoví optimalizátori alebo podobne. Dôležité je zmeny zasadiť do správneho príbehu. V slovenskom historicko-kultúrnom prostredí rezonuje u voliacej majority hra na Jánošíka, ktorý bohatým bral a chudobným dával.

Na Slovensku sa dá očakávať zvýšenie najmä daní z nehnuteľností. Buď každoročných, z ich odhadovanej hodnoty, alebo z ich prevodu. Je možné, že sa opätovne zavedie daň zo smrti (dedičstva), a ak sa zhorší situácia v európskom bankovom systéme, nemožno vylúčiť ani jednorazovú daň z bankových vkladov.…

Ťarcha nových majetkových daní nakoniec nepadne na skutočne bohatých, ale odtrpí si ju stredná trieda, ktorá nemá na to zamestnávať zástup právnikov a finančných poradcov, ktorí majetok pred novými daňami efektívne bránia okamžitou reakciou na pripravované zmeny, jeho geografickým presúvaním alebo využívaním výnimiek, o ktorých netuší ani zákonodarca. Skutočne bohatí ľudia sa vedia na počkanie presťahovať na druhú stranu zemegule. Z daňového pekla do daňového raja. Platiť budú tí, ktorí ostanú. Snaha vyriešiť ekonomické problémy vyššími daňami pre bohatých preto pripomína rituálnu popravu zlatej husi. Jeden večer bude veselica z fajnej husaciny, no so zlatými vajcami je koniec.

Zdaňovanie je nedobrovoľný transfer, porušenie vlastníckych práv. Ochrana vlastníckych práv nie je pravicovou dogmou, ale základom na fungovanie ekonomiky, ktorá produkuje bohatstvo pre spoločnosť. Porušovaním vlastníckych práv nakoniec netrpia najviac šikovní, múdri a snaživí, ale masy, ktoré z produktu týchto výnimočných ľudí profitujú. Tento ekonomický zákon kedysi dávno chápala aj katolícka cirkev. Ako pred vyše 150 rokmi povedal pápež Leo XIII: „Pri všetkých pokusoch pomôcť nižším triedam je tiež absolútne nutné ako základné pravidlo dodržiavať nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva.“