Hudba zlých peňazí stíchla, matka všetkých bublín v podobe štátneho dlhu spľasla. Výdavkové obžerstvo politikov, vybavené centrálnymi bankami a ich neštandardnými opatreniami v monetárnej politike, sa blíži ku koncu. Tých príčetnejších začína bolieť hlava.
O tom, kto účet za spotrebu a rozbitý inventár nakoniec zaplatí, som písal ešte v roku 2015 v knihe „Zlé peniaze – sprievodca krízou“: V tomto článku vám z nej odcitujem zopár odsekov.
Odhodlanie politikov pristúpiť k neštandardným formám zdaňovania závisí od veľkosti problémov vlády zohnať peniaze na svoje výdavky. Horným limitom na zvyšovanie daní je strach z násilného odporu obyvateľstva. Tento limit je však relatívne ďaleko v bohatej, pohodlnej spoločnosti, kde sa ľuďom príliš do ulíc nechce, a ak je mediálna komunikácia zvyšovania expertne zvládnutá. Vzhľadom na ekonomickú stagnáciu a vysoké štátne dlhy možno počítať s tým, že fiškálna situácia viacerých vyspelých krajín sa zhorší natoľko, že politici pristúpia k zvyšovaniu majetkových daní alebo k zavádzaniu nových. Zdaňovať majetok je ľahšie než príjem.