Žijeme vo vedecko-fantastickom románe. Každodenné cvičenia do bežného života vo svete, ktorý sa zbláznil

Sme súčasťou kultúry, ktorá nám umožňuje drzo mrhať životným potenciálom a časom, ktorý tu na zemi máme. Niekto pozerá seriály, ako keby mal žiť tisíc rokov, iný je ponorený v digitálnom vesmíre sociálnych sietí, ako keby mal ešte dva životy na vybudovanie niečoho podstatného. Máme tu alkoholikov, narkomanov i hráčov hier, no a v neposednom rade zabíjame čas v nezmyselných zamestnaniach, ktoré síce platia účty, no vedú k pocitu nezmyselnosti a občas aj k vyhoreniu. 

John Eldredge. Zdroj: Reprofoto YouTube John Eldredge. Zdroj: Reprofoto YouTube

Uvedomujem si, že takéto abstraktné úvahy môžeme rozvíjať aj vďaka tomu, že sme súčasťou bohatej a vzdelanej spoločnosti a že v našej krajine je sloboda, pokoj a mier. 

Aj keď vo svete horia plamene vojen, náš priestor je zatiaľ bezpečný. Aj keď počúvame o krízach a zažívame výkyvy a zdražovanie, podľa slov istého historika, žije 90 percent ľudí vo väčšom komforte, než v akom žili legendárni stredovekí králi. To sa máme!

O tom, že máme problém hovorí množstvo literatúry i seminárov, ktoré sa zameriavajú na znovunájdenie zmyslu života. 

Jedným z dôležitých autorov, ktorý sa zamýšľajú nad tým, kam sa stratil zdravý „drajv“ ľudí západu, je John Eldredge, známy hlavne z kresťanského prostredia. 

Jeho kniha Vezmi si svoj život späť je inšpiratívnym čítaním. Perfektne dokáže popísať stav vecí a pokúša sa dávať aj uspokojivé riešenia. Tie, našťastie, prekračujú rámec bezduchých motivačných príručiek, ktorým chýba hĺbka a skúsenosť skutočného života. Eldredge je iný. 

V kapitole Plastová fólia píše: „Priemerný človek strávi vo vnútri deväťdesiatri percent svojho života vrátane času stráveného v aute, v autobuse či v metre. Deväťdesiattri percent, taký šokujúci údaj! To znamená, že ak žijete do stovky, deväťdesiatri rokov svojho života strávite v nejakom malom priestore a len sedem rokov vonku, v tom úchvatnom, živom svete. Ak by sme si vzali pravdepodobnejší scenár, v ktorom by sme žili len sedemdesiatpäť rokov, potom by sme šesťdesiatdeväť rokov a deväť mesiacov strávili vo vnútri a len päť rokov a tri mesiace vonku. A to tam rátame aj detstvo! Toto je katastrofa, posledný klinec do rakvy ľudskej duše.“

Eldredge kritizuje náhrady skutočných vecí. Umelé osvetlenie miesto slnka, mesačného svitu alebo temnej noci. Namiesto koexistencie človeka v reálnom počasí si svoje malé svety upravujeme klimatizáciou. Budovy, na ktorých sa nedajú otvoriť okná. Svet väčšiny ľudí modernej civilizácie má vďaka tomu permanentných dvadsať stupňov. Všetky povrchy sú umelé. Ešte aj drevo sa imituje, vône sú syntetické, všetko sú napodobeniny. Pýta sa, či sme si nevšimli, že žijeme život ľudí z vedecko-fantastického románu.

Tento životný štýl sa mieša s neustálym prílevom zlých správ, ktorými sme cez sociálne siete zahŕňaní niekoľko hodín denne. Poznatky zo sociálnych sietí, ktoré nám nevytvárajú spomienky a ktoré nám dávajú do života máločo potrebné. A potom je tu hlboký úpadok ľudského ducha a nasmerovanie k apatii či depresii. 

Edredge hľadá návod, ako uniknúť z tejto pasce a zachrániť to prapodstatné ľudské. Ako kresťan do všetkého primiešava kvapky kresťanskej duchovnosti, ktorá je kľúčom k pokojnému a naplnenému a hlavne skutočnému životu. 

Na jednom mieste v knihe uvažuje: „Tak rád by som povedal, že väčšinou vstávam ráno v stave bezprostredného dôverného spojenia s Bohom. No nie je to tak. V noci sa však v našom vnútri vyplavujú rôzne veci – podvedomé obavy, zlyhania či starosti. A cez noc k nám často prichádza aj nepriateľ, ten revúci Lev. Tak sa budíme s pocitom viny, znechutenia, so zaťaženým srdcom. A presne tak som sa dnes cítil. Tak som sa rozhodol urobiť jeden experiment. 

Ako som tak dnes ráno bojoval so svojou rannou modlitbou, rozhodol som sa, že si overím silu viery. Jemne som sa odpútal od svojich nižších pocitov a jednoducho som sa rozhodol veriť, že Boh je blízko mňa. V podstate som svojej nešťastnej duši povedal: Pocity, mrzí ma, že vám nie je dobre. No nedovolím vám teraz určovať, čo budem prežívať. Myslím, že ste pomýlené. Boh tu teraz je, ja mu patrím a sme blízki priatelia. Otče Bože, ďakujem ti, že si tu. Účinok bol zarážajúci. Odrazu bol Boh späť, akoby sa opäť zjavil.“  

Edlredge však okrem modlitby a pripútanosti k Bohu dáva do pozornosti aj iné veci. Prichádza s konceptom minútovej prestávky.

Darovať si minútu denne

Možno sa vám to bude zdať smiešne, ale vo svojom okolí, svojim upachteným a ustarosteným známym som dal otázku, koľko času si denne doprajú len pre seba, pre svoju dušu. Čas, keď k vám nikto a nič nemôže preniknúť. 

Odpoveď znela, že žiaden takýto čas nemajú a do prečítania tejto knihy som ho nemal ani ja. 

Prvý krok je vyhradiť si cez deň jednu jedinú minútu, ktorá bude patriť iba vám. Odpútať sa v tej minúte od starostí, povinností, od práce a sociálnych sietí či komunikácie s inými ľuďmi. 

Je to oslobodzujúci a opájajúci pocit. Skúste to. Darujte si minútu. Tá minúta má byť začiatkom čohosi väčšieho, niečoho, čo vám pomôže vziať si späť svoj život. 

Ďalej autor radí, aby sme boli láskaví k sebe samému. Rovnako ako mnohí velikáni ducha odporúča, aby sme vnímali krásu, aby sme sa obklopovali peknými vecami, aby sme sa pozerali na krásu prírody, katedrál, obrazov či ľudí. Jednoducho krása je niečo, v čom môže rásť ľudský duch. 

Mali by sme si strážiť dušu a podrobovať kritike a odmietnutiu veci, ktoré nám dušu ničia alebo vysušujú. Dať si pauzu od bezduchých filmov či televíznych relácií, vypnúť sociálne siete, vyhradiť si čas na prácu a maily a svoj najlepší čas dávať tým, ktorých milujeme. 

Kniha Vezmi si svoj život späť s podtitulom Každodenné cvičenia do bežného života vo svete, ktorý sa zbláznil, je perfektným návodom, ako krok po kroku skvalitňovať svoj život. Poslúži ako veriacim, tak i neveriacim. Skvalitniť svoj život predsa potrebujeme všetci a mnohé z myšlienok prekračujú náboženský rámec.