Zatiaľ čo v šesťdesiatych rokoch bola sexualita oslavovaná ako prejav slobody, dnes na ňu padlo podozrenie. Čoraz častejšie v nej vidíme príležitosť na zneužitie, ak nie zločin. Navyše sa stáva skôr predmetom myšlienok a búrlivých diskusií ako skutkov.
Aj preto hovoria niektorí filozofi o dobe postsexuálnej – a hoci to nie je pre filozofov práve typické, v tomto prípade sú vyzbrojení dátami. Ústup sexuality je napokon viditeľný aj na miere, akou sa oddelila od reprodukcie. Zveličene povedané, čelíme paradoxu nie biblického nepoškvrneného počatia, ale nepočatého poškvrnenia. Sexualita tým mení svoju doterajšiu funkciu. Na reprodukciu ju nutne nepotrebujeme a ako voľnočasová aktivita je ošemetná.
To druhé dosvedčil aj proces s nemeckou skupinou Rammstein, ktorej spevák bol obvinený zo sexuálneho násilia. Pretože chýbali dôkazy, súd stíhanie koncom augusta zastavil, a médiá tak daný prípad využili aspoň na osvetu. Okázalo prezentovaná sexualita onoho speváka je vraj nevkusným, navyše škodlivým prežitkom. Predátorskí muži, či už umelci alebo fanúšikovia, sa v tomto rámci ľahšie stávajú páchateľmi.
Postsexuálne umenie
Dlho pred týmto prípadom si rakúsky filozof Robert Pfaller všimol novú požiadavku na umenie. Kedysi, povedzme do deväťdesiatych rokov, bolo bežné, že umelci pracovali s odkazmi na sexualitu, zvrátenosť aj násilie. Dnes sa podľa Pfallera nezriedka sami prezentujú ako asexuálne bytosti, a keď už sa v umení objaví prejav pohlavného života, mnohokrát sa to nezaobíde bez výchovného gesta.
Tento posun kopíruje celospoločenský fenomén, ktorý čaká na vysvetlenie sociológov, ale zatiaľ ho prorocky popísal Michel Houellebecq v Elementárnych časticiach alebo v Možnosti ostrova. Čitateľ sa tu stretáva s novou verziou človeka: je nesmrteľný, čo dosiahol práve odstránením sexuálnych túžob. Reprodukcia bola zverená do „rúk“ moderných technológií. Človek tým unikol zdroju najväčšieho trápenia a stiahol sa do stavu digitálnej „netelesnosti“. „Akonáhle prestal telesný kontakt, vymizla aj zmyslová túžba,“ píše spisovateľ v Možnosti ostrova.
Vtedy to bolo sci-fi. Avšak vo svojich posledných dvoch knihách, v Serotoníne a Zničiť, autor vykresľuje hlavných hrdinov, ktorí vedú život digitálnych „neoľudí“ v našom svete umierajúcej sexuality.
Keď psychiater, starší pán, nabáda protagonistu Serotonínu, nech si zájde do bordelu, že ho to vraj rozveselí, odpoveďou mu je unavený úsmev. Kdeže. Pacient vďačí antidepresívu za to, že sexuálny pud ustal, a on by teda pred prostitútkou uprednostnil ďalší recept. V najnovšej spisovateľovej knihe Zničiť čítame hneď v úvode, že sme sa ocitli vo svete obývanom asexuálmi.
Muži hovoria nie
Podľa zistení Pew Research Center z roku 2022 žije 30 percent dospelých Američanov mimo manželstva aj mimo partnerských a sexuálnych vzťahov. Ide o najvyššiu mieru „bezpohlavnosti“ v histórii prieskumu. Analogické štúdie existujú aj v ďalších západných štátoch, v Nemecku, Nórsku, Švajčiarsku.
Novinár z Echa 24 Jakub Fujáček hovoril o fenoméne s gynekológom Jánom Gregušom. Ten trendy potvrdil aj v českom kontexte. „Pacientky nezriedka uvádzajú, že nemajú pravidelný sexuálny styk, hoci sú to mladí zdraví ľudia. O fenoméne poklesu sexuálnej aktivity v dôsledku technológií a sociálnych sietí sa hovorí aj na odborných gynekologických a sexuologických konferenciách. Presné dáta, ktoré by tento jav v Českej republike potvrdzovali, však zatiaľ nemáme.“
Ústup sexuality sa podľa zahraničných štatistík netýka len mladšej generácie. Ľudia vo všetkých vekových skupinách majú menej sexu ako generácie ich rodičov. Tiež je však pravda, že v prípade jednej skupiny je pokles obzvlášť nápadný. Sú to mladí heterosexuálni muži do tridsať rokov. Takmer polovica mladých Američanov je slobodná, s mizivým alebo žiadnym sexuálnym životom. Zatiaľ čo mladé ženy kopírujú osamelosť americkej spoločnosti, takže 34 percent žije ako single, u mužov je to 63 percent.
Tento rozdiel vysvetľuje americká psychologička Jean Twengeová. Nezadané ženy sa nebránia príležitostnému sexu, a pokles sexuálnej aktivity preto nie je taký strmý. Niektoré štúdie dokonca ukazujú, že existujú jediné dve skupiny nezasiahnuté všeobecným poklesom sexuality: sú to nevydaté heterosexuálne ženy a zadaní aj nezadaní homosexuálni muži.
V prípade nezadaných mladých mužov je nápadné, že až polovica nechce svoju situáciu zmeniť: nevyhľadávajú ani príležitostný sex a neusilujú sa o trvalý vzťah. Podľa amerického psychológa Freda Rabinowitza, profesora na univerzite v Redlands, to už nesvedčí o potláčaní potrieb, ale o ich prekvapivej premene. Práve to hovorí aj Houellebecq: „Akonáhle sa obmedzil telesný kontakt, vymizla aj zmyslová túžba.“
Z hľadiska tohto trendu je nápadný rámec, v akom sa doteraz hovorí o mužskej sexualite. Omieľaná je v tejto súvislosti veta: „Nie znamená nie.“ Mnohí mladí muži takúto výchovu ani nepotrebujú. O sex so ženami často nestoja, stačí im digitálna komunikácia. Mediálny dôraz na „nie“ navyše naznačuje, že ženy odmietajú mužskú sexualitu ako obťažujúcu. Početné štatistiky však odkrývajú odlišný obraz: keď ženy hovoria áno, muži hovoria nie.
Trivializácia lásky a sexu
Mnohí sexuológovia považujú za ústredný problém súčasnej bezpohlavnosti porno a sociálne siete. Sociológovia poukazujú na to, že fenomén treba interpretovať aj na pozadí všeobecnej osamelosti. V západnom svete prudko stúpa podiel ľudí žijúcich v jednočlenných domácnostiach. Táto osamelosť súvisí okrem iného s tým, čo nemecký sociológ Niklas Luhmann označil už v roku 1982 za „trivializáciu lásky“. Kedysi boli vzťahy začlenené do spoločenského rámca, v ktorom hrali úlohu ekonomickú, sociálnu, nakoniec aj politickú, a neuspokojovali teda výlučne osobné potreby. Láska nebola triviálna, pokiaľ mala nejaké poslanie.
V čase moderny sme toto odmietli ako vulgárne. Láska je príliš vznešený cit, než aby sme ho zaťažovali hmotnou stránkou svojej existencie. Človeka nesmieme milovať kvôli bohatstvu, moci, statusu ani vzhľadu. Máme ho milovať v jeho obnaženosti, vlastne musíme hovoriť, že ani nevieme, prečo ho milujeme. Každá konkrétna odpoveď je zrada na neopísateľnej láske.
Znie to pekne, ale lásku sme svojou poctivosťou vyprázdnili tak, že nie je jasné, prečo sa do milostného projektu vôbec púšťať, zvlášť v situácii, keď sa zo vzťahov aj sexuality stala intelektuálna aj fyzická výzva. Pohľad na sociálne siete – kde najviac času trávi práve tá časť populácie, ktorá má najmenej sexu – by mohol vytvoriť dojem, že na to, aby človek vstúpil do vzťahu, musel by začať tráviť čas vo fitness centre, minimálne však absolvovať návštevu plastického chirurga a dobré by bolo mať aj niekoľko kurzov zo sekcie gender studies.
Konvencia byť proti konvenciám
Sexualita sa premiestnila zo spální do kultúrnych vojen a na príťažlivosti tým nezískala. Pre čitateľov klasikov sociológie to nie je prekvapivý posun. Napríklad Richard Sennett si v knihe Tyrania intimity (1977) všíma, ako sme sa stali neschopnými rozlišovať verejnú a súkromnú osobu. Za všetkým vidíme súkromie. Nemáme zmysel pre to, že verejnosť je z inej „matérie“, že majú – úplne legitímne – úlohy a funkcie.
Neochota akceptovať, že existuje verejná sféra so zvláštnymi pravidlami viedla k tomu, že sme si znechutili konvencie, moc, autoritu. Prinajmenšom podľa diela francúzskeho filozofa Michela Foucaulta je kultúra chápaná v súvislosti s mocenskými a pre človeka znevažujúcimi praktikami.
Judith Butlerová, americká filozofka, ktorá sa venuje rodom, to v deväťdesiatych rokoch aplikovala na sexualitu. Kultúra nás podrobuje tlaku byť normálny, čo je v rozpore s našou výnimočnou individualitou aj – ako znie heslo súčasnosti – autenticitou. Inými slovami, filozofi zistili, že sexualita nie je priestorom slobody, ale nátlaku. Má svoj zaužívaný poriadok, čo znamená, že je miestom donucovania a násilia.
Ak je to tak, treba vymyslieť, ako tento nátlak deaktivovať. Práve snaha uniknúť z tohto mocenského zovretia je jedným z dôvodov, prečo Judith Butlerová označuje heterosexualitu za ideológiu, naopak homosexualitu za našu pôvodnú, odideologizovanú túžbu, za prejav slobodnej sexuality. Možno práve z toho pramení rozšírené presvedčenie, že sexuálne menšiny sú slobodomyseľnejšie, „progresívnejšie“, zatiaľ čo bežná rodina je zaostalá. Spolu s tým majú niektoré spoločenské skupiny konvenciu – byť proti konvenciám.
Zvlášť heterosexuálne ženy sú potom vystavované námietke, že kolaborujú s nepriateľom. Nie je náhoda, že Butlerová žije v lesbickom vzťahu a považuje sa za nebinárnu.
Nie nepodobnú cestu zvolila francúzska feministka a spisovateľka Virginie Despentesová. Výslovne hovorí o tom, že rozhodnutie pre homosexualitu ju oslobodilo. Keď to vezmeme do dôsledkov, neprekvapí, že niekto považuje práve asexualitu, vďaka ktorej sa človek úplne vymyká vonkajšej moci, za vrchol slobody.
Americká spisovateľka Magdalene J. Taylorová nedávno uverejnila esej Viac sexu, prosím. Názov neklame. Autorka sa s prosbou obracia na ľudí, nech znova oživia svoj sexuálny život. „Epidémia osamelosti je síce celospoločenský problém, ale možno ju aspoň čiastočne riešiť v našich spálňach. Tí z nás, ktorí môžu mať viac sexu, by sa do toho mali pustiť,“ píše a dodáva, že sexom môžeme uzdravovať svet. Ponúka nevšedný pohľad na únavnú tému polarizácie spoločnosti. Čo ak je stav sociálnych sietí rubom nášho výkonu v spálňach? Trúfalá téza, ale má bod za pokus vliať do toho otravného klišé „polarizovaná spoločnosť“ trochu – sexuálneho – života.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.