V utorok 3. októbra ústavný súd zverejnil nález (PL. ÚS 1/2021), v ktorom rozhodol, že dve ustanovenia Trestného zákona sú v rozpore s Ústavou. Kľúčovým dôvodom neústavnosti bolo, že súdy v prípade rozhodnutia o vine za viaceré trestné činy museli obligatórne uložiť aj trest prepadnutia majetku bez toho, aby mohli tento trest moderovať. Ústavný súd uviedol, že takáto právna úprava neumožňuje individualizáciu trestu, čím je neprimeraná.
Na tomto rozhodnutí by nebolo nič nezvyčajné, pretože podobné rozhodnutia vydáva ústavný súd niekoľko ráz za rok (v priemere okolo 4). V skutku výnimočné je niečo iné: rozhodnutie Ústavný súd nevydal v utorok 3. októbra, ale už o týždeň skôr, konkrétne 27. septembra. A najpozoruhodnejšia vec je to, že Ústavný súd zdôvodnil informovanie verejnosti o svojom rozhodnutí práve tým, že chcel počkať na výsledky volieb. Podľa mojich vedomostí ide o historicky prvý postup Ústavného súdu SR, kedy pre voľby alebo politickú situáciu počkal so svojím verdiktom, čo si, samozrejme, zasluhuje pozornosť.
Tento fakt je zaujímavý hneď z niekoľkých dôvodov.
Najdôležitejším je celkové prepojenie medzi ústavným súdom a politikou. Aj keď je ústavný súd súdom, nie je to typický súd – ide o osobitný súd, ktorý má oveľa bližšie k politike ako ostatné súdy na Slovensku. Uvedené je vidieť už v nominačnom procese nových sudcov, kde kľúčovú úlohu hrajú politické inštitúcie – parlament navrhuje dvojnásobný počet kandidátov, z ktorých si prezident vyberá potrebný počet chýbajúcich sudcov.
Politika sa prejavuje aj pri rozhodovaní ústavného súdu. Agendu ústavných súdov často tvoria návrhy opozície, ktorá napáda zákony schválené parlamentom. Prehlasovaná opozícia z parlamentu prostredníctvom návrhu na ústavný súd presúva miesto rozhodovania do súdnej siene. Ústavný súd tak opätovne hodnotí argumenty opozície a argumenty koalície, pričom rozhoduje v zásade binárnym spôsobom – návrhu vyhovie alebo nevyhovie (právny predpis alebo jeho časť je neústavná alebo je ústavná). Jedna strana politického spektra pred ústavným súdom svoj spor vyhrá, zatiaľ čo druhá prehrá. Už len z tejto perspektívy je rozhodovacia činnosť košického súdu kontaminovaná politikou.
Predmetné rozhodovanie o obligatórnom udeľovaní trestu prepadnutia majetku je v tomto smere symptomatické. Návrh na konanie podala opozícia zastúpená Robertom Kaliňákom v roku 2021. Návrh smeroval voči novele Trestného zákona z roku 2011, ktorú presadila vláda Ivety Radičovej. Čo nemožno nechať bez povšimnutia, vláda sa prostredníctvom ministerstva spravodlivosti vyjadrila, že právnu úpravu považuje za ústavne súladnú (Mária Kolíková vo vyjadrení k nálezu súdu v televíznych novinách z 3. októbra nehovorila celkom pravdu, keď tvrdila, že s protiústavnosťou právnej úpravy počítali, keďže v roku 2021 ho ešte bránila). Predseda parlamentu Boris Kollár sa vyjadril viac ambivalentne, keď ústavnému súdu zaslal len dôvodovú správu a rozpravu v parlamente k novele Trestného zákona z roku 2011 bez konkrétneho vyjadrenia k meritu veci.
Predmet návrhu mohol byť irelevantný, rovnako tak aj návrhy oboch procesných strán. Na konci ústavný súd rozhodol v prospech opozície a v neprospech koalície. Ústavný súd za víťaza tentoraz určil opozíciu.
Z načasovania rozhodnutia je celkom zrejmé, že si sudcovia ústavného súdu uvedomovali delikátnosť tejto situácie, a preto s vyhlásením a zverejnením rozhodnutia počkali niekoľko dní. Z akého dôvodu to je dobrá správa a z akého horšia, sa pokúsim vysvetliť.
Dobrá správa je, že si ústavný súd uvedomuje, že svojimi rozhodnutiami netvaruje len časť právneho (ústavného) sveta formulovaním ústavných princípov a ich použitím na konkrétny prípad. Svojou činnosťou formuje a formátuje aj politický svet. V tomto konkrétnom prípade mal súd za to, že jeho rozhodnutie môže ovplyvniť volebný výsledok či zasiahnuť do volebnej kampane, čomu sa chcel vyhnúť (z hľadiska spravodlivosti verím, že by tak ústavný súd urobil aj v prípade, keby návrh opozície zamietol). Sám seba začína ústavný súd vnímať aj ako politického hráča, hoci na politickom procese sa zúčastňuje nepriamo, ale o to významnejšie.
Horšou správou pre politikov a verejnosť je to, že musia s prípadnými intervenciami a vplyvom ústavného súdu do svojej činnosti neustále počítať, pričom legitimita sudcov má odlišné základy ako voľba poslancov. Politici sú nútení učiť sa predvídať postup ústavného súdu a jeho judikatúru brať vážne, lebo pre rôzne ich politiky môže mať rozhodnutie súdu až fatálne následky. S tým súvisí aj čoraz naliehavejšia otázka pre konzervatívcov – monitorovať, kto nakoniec pôsobí vo funkciách sudcov ústavného súdu či ako sudca za Slovensko na európskych súdoch, pretože práve od zloženia závisí aj rozhodovacia činnosť týchto inštitúcií.
Moc ústavného súdu v oblasti práva a politiky však prichádza aj so zodpovednosťou a opatrnosťou. Abstraktné ústavné princípy a hodnoty (spravodlivosť, verejný záujem, zvrchovanosť, sloboda, mier, rovnosť, demokracia a ďalšie) a ich vzájomné vzťahy otvárajú pomyslené dvere k veľmi širokej interpretácii týchto pojmov. To následne umožňuje existenciu rôznych variant významu ústavy, ktoré pred sudcami stoja. Aj tu badať podstatný prienik s politikou, pretože aj politici vykladajú a používajú ústavné ideály v praxi (napríklad v legislatívnej činnosti).
Spoločným menovateľom pre všetky inštitúcie, ktoré participujú na určovaní významu ústavných noriem či už v právnom alebo v politickom diskurze, však musí zostať ideál spoločného dobra. To predstavuje viac ako len sumu individuálnych dobier. Do spoločného dobra patria aj tradície, konvencie či národná identita. Jednotlivec môže prospievať len vtedy, keď prospieva celá spoločnosť. A naopak, jednotlivec degeneruje, keď spoločnosť nie je zdravá a nepestujú sa v nej potrebné cnosti, vlastnosti a ideály. Toto by malo byť cieľom činnosti nielen ústavného súdu, ale aj všetkých štátnych orgánov a našej spoločnosti ako celku.