Absurdný týždeň Štefana Chrappu: Pacifizmus ako zločin, teatrálne odchody a divný chmaták

Ako raz povedal jeden múdry starý muž: „Ak nevieš pochopiť, o čo ide v konflikte, tak si buď istý, že práve vtedy ide o peniaze.“

Na čej strane má stáť človek, aby sa nepomýlil? Na strane pokoja. Keď sa ma pýtajú, na čej strane som, hovorím, že som na strane mieru. Chcem byť človek dobrej vôle. Nie vždy sa to stretne s pochopením. Vraj pacifizmus je zločin proti mieru, ľudstvu a ľudskosti, a nepriateľom treba rezať hlavy. 

Spomínam si na legendu o svätom Václavovi. Nenárokuje si na platnosť a pravdivosť, práve preto je legendou. Je to príklad myslenia velikánov. Podľa legendy, keď nemecký kráľ išiel drancovať Čechy, český král Václav k nemu poslal svojich poslov s otázkou, čoho majú v nemeckom kráľovstve málo, keď to musia ísť kradnúť susedným Čechom. Česi sa ponúkli, že im radi darujú to, čo nemeckým bojovníkom chýba. Nemecký kráľ sa zahanbil, lebo vedel, že mu nechýba nič, chcel si iba dokázať, že vie niekomu dať na frak a mať pocit víťaza. To však bola doba, keď aspoň králi mali česť… Teda aspoň podľa legendy. 

Keďže žijeme dobu, kde nie je nič hanba, ťažko sa odvolávať na vyšší princíp. No jedno treba uznať, že svätý Václav mal veľkú pacifistickú guráž a prorockú múdrosť a žil život, ktorý ho priviedol k svätosti.

V otázke vojen zostávam človekom dobrej vôle. 

Teatrálne odchody, ktoré sa, našťastie, nestanú

Od volieb už uplynulo pár dní, myslel som si, že alarmistická hystéria pominie, no nie. Normálne sú tu ľudia, ktorí si splnili svoju dobrovoľnú občiansku povinnosť a odvolili, no keďže sa nestal premiérom ich protežant, vravia, že si zbalia kufre a pôjdu preč. Opustia túto zatuchnutú krajinu plnú zápecníkov a pôjdu niekam tam, do vysnívanej zeme, kde padajú pečené holuby rovno „do huby“ a kde je tisíc príležitostí pre neschopných a dvetisíc príležitostí pre schopných a kde už ľudia dôverujú výlučne iba vede!  

Čo je to za blbosť? Veď tu nie je ani teror, ani vojna, dokonca aj voľby boli demokratické. Roboty je plno na všetkých frontoch. Ako vravel kamarát expert na ľudské zdroje, je tu tak málo ľudí, ktorým sa chce pracovať, že robotu si nájdeš, aj keby si nechcel. „Na Slovensku môžeš uspieť v hocičom, len sa tomu musíš aspoň trochu venovať,“ povedal mi iný expert a jedným dychom dodal: „Slovensko je krajina neobmedzených možností.“

Našťastie, aj na  strane „zdanlivo odchádzajúcich a pravidelne sa opúšťajúcich“, nastáva obrodenie a vzájomné povzbudzovanie sa. Prehovárania a výzvy na zotrvanie sú frekventované. Aj ja sa pridávam. Neodchádzajte. Dá sa tu urobiť veľa dobrého. Ako vraví klasik: „Začnime tým, že si ráno ustelieme posteľ.“

Nechcem nikomu brať ilúzie, ale sklame sa každý, kto svoje nádeje vkladá do ľudí. So žalmistom si opakujem: „Nespoliehajte sa na kniežatá ani na ľudí, oni pomôcť nemôžu.“ 

Figurína kmína

No a na záver tu máme šialenú správu z Poľska, z Varšavy. Nebude sa týkať volieb, ani politiky, ale mladíka, chmatáka, zlodejíčka, ktorý pobavil celú krajinu a správu o ňom prebrali viaceré svetové médiá. 

Dvadsaťdvaročný chalanisko sa tváril, že je figurína. Podľa porekadla, že pod lampou je najväčšia tma, postavil sa rovno do výkladu. Do rúk si zobral kabelku a stál tam a stál a tváril sa, že je súčasťou dekorácie. Ľudia chodili okolo, nikto si nevšimol, že figurína je živý človek.

Takto tam stál až do záverečnej a keď z obchodného domu všetci odišli, milý chlapec-figurína vošiel z výkladu do obchodu a vyraboval obchodík so šperkami. Podobné krádeže už realizoval aj predtým v inom nákupnom centre, kde po záverečnej „potiahol“ peniaze z pokladnice. 

Za autentické stvárnenie módnej figuríny a následné krádeže môže mladý kmín dostať až desaťročný trest. 

Celé je to absurdný nezmysel, no každý má iný plán na ovládnutie sveta. Niekto je pri tom vážny, niekto komický. Nikoho nesúdim.

Pointa však nespočíva v tom, že sa zlodej hral na figurínu, ale že sa na figuríny občas hrajú zamestnanci predajní v obchodných domoch. 

Sú prítomní, ale nezúčastnení. Nemajú plán. Civia a civia a nič z toho. Keď tam človek príde, nevšimnú si ho. Ani nepredstierajú, že tam sú. Jednoducho nič. Bez toho, že by niečo ukradli, sami sa odsúdili na roky väzenia na slobode. 

Nakoniec si ani nevšimnú, že im vo výklade ožívajú figuríny…

Nie je práve toto trestuhodné mrhanie životom a potenciálom?