Samozrejme, že to platí v tom prípade, ak dotyčný v správnom čase požíva dôveru väčšiny poslancov v parlamente. Lebo práve táto väčšina, na základe volieb, získala štvorročnú zodpovednosť vládnuť a tým pádom má aj neodňateľné právo schváliť za člena vlády kohokoľvek, o kom si myslí, že bude dobre napĺňať jej program. Také je to jednoduché. Voliči demokraticky delegujú moc politickým stranám a koalícia víťazných strán si vyberie členov kabinetu. A za ich prácu bude permanentne skladať účty. Napriek tomu sa po zverejnení nominácií novej koalície strhlo búrlivé kádrovanie a hlasné požiadavky nevymenovať konkrétnych ľudí. Lebo – neodborník, lebo – neprijateľné výroky, lebo – skorumpovaný, lebo – fašista atď.
Tieto petičné, opozičné a mediálne protesty proti viacerým nominantom novej vlády, dokonca aj oficiálne nepotvrdeným, ukázali dve veci.
Po prvé farizejstvo, najmä zo strany opozície a niektorých médií, pretože v nejednej predchádzajúcej vláde by sme našli rovnako kontroverzných a odborne nespôsobilých nominantov. Po druhé ignoranciu demokratických princípov, ak sa domnievajú, že petícia za nevymenovanie člena vlády má mať väčšiu váhu ako rozhodnutie voličov delegovať moc na konkrétne politické strany.
Výsledkom takýchto, voľby ignorujúcich požiadaviek, plus očakávanie, že hlava štátu musí korigovať ich výsledky a odmietnuť nehodných nominantov, viedlo napokon pani prezidentku k rozhodnutiu nevymenovať istého Rudolfa Huliaka za ministra životného prostredia.
Tento počin, ktorý by mal mať aj ústavnoprávnu dohru v zmysle potrebného výkladu, otvoril dôležitú a poučnú otázku: Kto sa teda môže stať členom vlády a na základe akých kritérií? Kádrovácky nátlak časti verejnosti a médií ukázal, že odpoveď na ňu je mnohým nejasná.
Občania, ktorí ešte nie sú ministri, nech sa prihlásia u súdruha Žinčicu. Túto ironickú a prorockú odpoveď nám už dávno poskytol svojou hláškou Július Satinský. Akoby ešte v dobách socializmu predvídal slabiny demokracie. Vyplýva z nej, že naozaj stačí málo – byť občanom a prihlásiť sa na správnom mieste alebo do správnej strany.
Nie, nechcem tým povedať, že daného kandidáta na ministra sa nesmie žiadať odbornosť a slušnosť. To ani náhodou. A aj kritika ministra je v každom momente žiaduca – od nominácie až po jeho odvolanie či demisiu. Pritom naivne nepredpokladám, že bude korektná a spravodlivá. Dokonca môže byť aj s brvnom vo vlastnom, opozičnom oku. Akože aj často býva. Vedľa je len požiadavka nevymenovať niekoho, lebo...
Nominanti na ministrov sú totiž kritizovateľní len akosi podmienečne, ešte nie za to, čo urobili, spáchali, ale za to, do akej miery sú vhodní – najmä odborne a morálne. Lenže aj kritéria odbornosti a morálnosti sú veľmi relatívne a často vylovené zo súdka povestného dvojakého metra. Alebo sa vám nevybaví dlhý zástup nespochybniteľných odborníkov, či už vzdelaním alebo praxou, ktorí na svojich ministerských postoch zlyhali?
Iste, napriek tomu je preukázateľná odbornosť ministra posilnením jeho vhodnosti. No my sme si to aj tak už dávno uľahčili, keď v snahe prekryť pravdu, že minister je predovšetkým politická nominácia, vyzdvihujeme ako jeho dostatočnú kompetenciu status manažéra. Netreba sa vyznať, stačí vedieť manažovať. Niežeby schopnosť riadiť bola ministrovi na príťaž, naopak, aj ona je vítaná. No koľkokrát sme sa stretli s tým, že povesť univerzálneho manažéra je len figový list, ktorý má prekryť prvoradý fakt, že ide o človeka, ktorý si pozíciu vo vláde politicky vyslúžil?
Suma sumárum, od roku 1989 sa nám do vlád dostávajú ľudia rôznej kvality. A vždy sa vyskytla nejaká kuriozita. Na druhej strane, občas príjemne prekvapil ten, od koho by sme to nečakali. A sklamal človek, ktorého predchádzala povesť experta. Aj preto je kádrovanie vopred zradná záležitosť a stojí za to zopakovať, že člen vlády je predovšetkým vrcholná politická funkcia a je teda reprezentantom politickej strany, ktorá ho nominovala. Áno, v ideálnom prípade by mal presadzovať jej program ruka v ruke s odbornosťou. Aj za túto stránku svojej činnosti sa však minister zodpovedá parlamentnej väčšine a svojim voličom a až v druhom rade osobnostiam z panela expertov, novinárov a politológov.
Akokoľvek by sme si to teda želali, naše demokratické parlamentné zriadenie nestojí na princípe meritokracie v zmysle nadobudnutého vzdelania a odbornej a riadiacej praxe. Môžeme len predpokladať, že strany, vo vlastnom záujme budú dbať pri obsadzovaní dôležitých funkcií na aspekt takýchto zásluh a dispozícií.
A my máme právo, ak nás sklamú, opätovne ich nevoliť. Lebo znemožnený minister znemožňuje aj svoju stranu.
Optimista teda bude veriť, že cez takéto znemožnenia a chyby sa časom prepracujeme vždy k niečomu o kúsok lepšiemu. A pesimista, či realista? Ten by si mohol dopriať aj nasledovné konštatovanie – ministrom kultúry za socializmu bol Miroslav Válek a po vyše tridsiatich rokoch demokracie je ministerkou kultúry Martina Šimkovičová.
O čom to vypovedá? O nás.
Pretože pán volič, ten je dnes súdruhom Žinčicom.