Nastupuje Fico tri mínus

V stredu sa formálne skončila najdlhšia vládna kríza v novodobých dejinách Slovenska. Bolo to 5. septembra 2022, keď strana SaS oznámila, že odchádza z vlády. O štyri mesiace na to Sulík Hegerovu vládu pochoval druhýkrát, keď sa postaral o to, že jej parlament vyslovil nedôveru.

Následných päť mesiacov sa ešte Hegerov kabinet pomaly rozpadal, až sa dostal do štádia, že aj váhavá prezidentka pochopila, že musí konať. Ani jej úradnícka vláda však nezískala dôveru, a tak sme tu mali desaťmesačné obdobie bez riadnej vlády, ktoré sa skončilo až v stredu, 25. októbra návratom premiéra Fica.

K udalostiam, ktoré sa včera stali históriou, však treba ešte niečo dodať.

Po prvé, voľby ukázali, že strany bývalej vládnej koalície ich vládnutie totálne zlikvidovalo. Sme rodina a Demokrati, strany, ktoré viedli dovtedy dvaja najvyšší ústavní činitelia, nezískali vo voľbách ani tri percentá hlasov. Kedysi prezidentskej strane Za ľudí ostala len jedna poslankyňa. Igor Matovič, ktorý suverénne vyhral voľby 2020, by sa bez rómskych osád nedostal do parlamentu. A Richard Sulík, ktorý za jedno volebné obdobie povalil dve vlády, v pondelok oznámil, že končí ako predseda strany SaS.

Strany bývalej koalície si pôvodne mysleli, že ak sa pokútne udržia pri moci, natiahnu čas a preskupia sa, odvrátia nezvrátiteľné, teda volebnú prehru. To, čo malo byť ich výhodou (odsúvanie volieb), ich však napokon pochovalo. Taká bola cena za nepoctivú snahu predĺžiť si to, čo vyhlasovali za vládnutie (hoci to vládnutím nebolo).

Podobne pritom dopadla aj prezidentka Čaputová, ktorú vládna kríza taktiež zvalcovala. Slabá prezidentka ju nedokázala ani vyriešiť, ani skrátiť, ani zmierniť. Namiesto riešení len kopila chyby, až sa napokon stala súčasťou desaťmesačnej agónie bez funkčnej vlády.

Situácia, ktorá mala prezidentku posilniť, ju v skutočnosti oslabila. Až natoľko, že stále mladá prezidentka oznámila, že sa nebude uchádzať o ďalší mandát.

Rovnako ako manažovanie vládnej krízy prezidentka nezvládla ani manažovanie tvorby novej vlády.

Pustila sa do sporu len s malou rybou typu Huliak, pričom ani tu nedokázala zohrať zmysluplnú úlohu, čo vyústilo do slabej argumentácie. Navyše sa ukázalo, že prezidentka nemala premyslenú taktiku, ako spor o personálne obsadenie vlády vyhrať, respektíve neprehrať. Poskytla tým krytie Róbertovi Kaliňákovi, pri ktorom bolo ešte pred pár mesiacmi nepredstaviteľné, že by sa vrátil do politiky, nie to ešte do exekutívy.

Tým sa prezidentka definitívne pridala ku generácii svojich politických súputníkov, ktorí sa snažili o nahradenie Smeru, no napokon dosiahli len to, že mu výrazne pomohli k návratu do vlády.

Vráťme sa však k vládnej kríze.

Problémom je, že jej riešenie vidíme len na papieri. A aj keď sa hovorí o vláde s názvom „Fico štyri“, v skutočnosti ide o vládu, ktorej by sa viac hodil názov Fico tri mínus.

To, čo sme včera videli, je totiž návrat pred rok 2020. Teda k tomu, čo spôsobilo, že k moci sa dostali politici pod vedením Igora Matoviča. Vládna garnitúra, ktorá len pred troma rokmi končila pod ťarchou korupcie, klientelizmu a na mnohých rezortoch reprezentovala hlavne prešľapovanie na mieste, je späť.

No Fico, Danko, ale aj Pellegrini sa dnes javia slabší, než keď vládli naposledy. Symbolom toho je Juraj Blanár na ministerstve zahraničných vecí, Richard Raši na ministerstve informatizácie či Martina Šimkovičová na ministerstve kultúry.

Veľkou otázkou je aj poslanecký klub SNS, ktorý dnes až príliš pripomína akúsi matovičovinu. Sústavu viacerých strán a prúdov, ktoré dobre nepoznáme.

Preto sa to, čo vidíme, nejaví ako presvedčivé riešenie politickej krízy, ale skôr ako jej pokračovanie. Len s oslabeným politicko-personálnym zázemím.

A navyše bez výhľadu na riešenie.

Opozícia, do ktorej vkladá nádej väčšina novinárskej obce, od progresívcov až po kresťanov, zatiaľ nemá predpoklady na to, aby mohla byť funkčnou alternatívou.

PS sú extrémistickí aktivisti, ktorí predstavujú to, čo v minulom storočí komunisti. Ich preto nemožno považovať za alternatívu, ale, naopak, za najväčšiu hrozbu, ktorú treba izolovať.

KDH sa zas javí politicky dezorientované a rovnako bezpohlavné ako v časoch, keď vypadlo z parlamentu. Kresťanskí demokrati momentálne nielenže nevedia označiť svojich spojencov, ale ani hlavných protivníkov.  

No a aj keď je doba zrelá na novú politickú stranu, nič také sa tu nečrtá. A to ani v náznakoch. Aspoň nateraz.