Medzi "kultúrnou vojnou" a vojnou. Musíme brániť slobodu aj takého prejavu, ktorým opovrhujeme
Výpovednejšiu ilustráciu paradoxnej povahy súčasného „diskurzu“ by sme asi museli hľadať. V sobotu popoludní som zablúdil na domovskú stránku BBC; väčšina správ sa týkala bojov na Blízkom východe a rôznych reakcií na to. Relatívne vysoko sa ale dostal aj text o známej herečke Emily Bluntovej. Vyšlo totiž najavo, že v roku 2012, teda pred jedenástimi rokmi, v talkshow Jonathana Rossa rozprávala o tom, ako ju v Amerike, v reštaurácii reťazca Chili's, obsluhovala „obrovská“ (enormous) servírka. Klip s výrokom sa – obľúbeným eufemizmom povedané – „objavil“ na internete, nejakí ľudia pocítili príležitosť cítiť sa ním dotknutí ako prejavom fatfóbie, teda predsudku voči ľuďom s nadváhou. Ospravedlnenie promptne nasledovalo.
Nadine Strossenová na semináři o slobode slova a boji proti nenávistným prejavom v Prahe. Zdroj: FB Institut H21
Nadine Strossenová na semináři o slobode slova a boji proti nenávistným prejavom v Prahe. Zdroj: FB Institut H21
Vlastne na tej historke nie je nič zvláštne, podobných sa deje vcelku dosť. Momentálny kontext vraždenia a vojny ju ale robí pozoruhodnou. A predovšetkým to, čo sa v západných reakciách objavilo.
Ľudia, ktorí sú inokedy schopní pobúrene sa dožadovať ospravedlnenia za slová, ktoré padli pred jedenástimi rokmi a neboli v tom čase vnímané ako šokujúce či nevhodné, často prejavujú pozoruhodnú „veľkorysosť“, keď príde reč na povahu zločinov teroristov z Hamasu. Nad správami o deťoch zavraždených sadistickým spôsobom, či znásilňovaných ženách mávnu rukou ako nad nutným sprievodným znakom „oslobodzovacieho boja“.