Privilégium jedných beztrestne urážať druhých a dopúšťať sa tým na nich symbolického i faktického násilia, ohrozovať ich na živote a zdraví, šíriť potenciálne nebezpečné predsudky. To všetko sprevádza posúvanie hranice prípustného a dožadovanie sa postihu za jej prekročenie v duchu poučky: "To, že máte zaručenú slobodu prejavu, neznamená, že za svoje slová neponesiete následky." Kritici v tomto vidia rodiace sa autoritárstvo, alebo dokonca totalitárstvo, popretie základných princípov, na ktorých západné spoločnosti stoja, snahu nahradiť ich diktátom, veľmi sporne a rozporuplne definovaného dobra.
Nová tvár antisemitizmu
Útok Hamasu na Izrael inšpiroval niektorých stúpencov pokroku, aby ukázali, ako veľmi tie svoje deklarované princípy berú vážne. Pre človeka, ktorý súčasnú debatu trochu sleduje, výsledok veľmi neprekvapil. Ukázalo sa, že mnohí ľudia, ktorí sa inokedy oháňajú záujmami a citmi obetí, medzi obeťami striktne rozlišujú. Ak patrí obeť do skupiny, v progresívnom prostredí vnímanej ako súčasť tábora „tých druhých“, v tomto prípade Izraelčania a zástancovia existencie Štátu Izrael, nezaslúžia si žiadne ohľady a nevzťahuje sa na nich žiadny z princípov, o ktorých progresívni aktivisti hovoria ako o univerzálnych.
Internetom sa rýchlo šírili klipy z propalestínskych demonštrácií, screenshoty statusov rôznych aktivistov, ktoré to jasne ukazovali: Na propalestínskej demonštrácii v New Yorku jeden z rečníkov nadšene popisuje, ako palestínsky odboj pri hraniciach s Gazou pobil „niekoľko desiatok hipsterov“. Učiteľka University of California v tweete volá po krvi ľudí, ktorí pracujú v médiách, podľa nej proizraelských.
Tvárou európskeho antisemitizmu už nie je nevzdelaný dedinčan, ovládaný atavistickými hnutiami mysle, ale dobre oblečená nórska študentka medicíny, ktorá na propalestínskej demonštrácii vo Varšave máva transparentom s nápisom „Udržujme svet čistý!“ doplnený obrázkom odpadkového koša s Dávidovou hviezdou. V tvári má pritom široký a bezstarostný úsmev ako z reklamy na zubnú pastu.
Tá kombinácia hrôzy, ktorá presahuje predstavivosť a jej okázalo bezcitné zľahčovanie a popieranie, mohla niekoho vybudiť k túžbe po odvete. Otvorila sa možnosť naložiť s tými, ktorí predtým s chuťou volali po ostrakizácii a perzekúcii ľudí kvôli ich slovám a názorom, podľa ich vlastných zásad a mierky, obrátiť metódy „cancel culture“ proti tým, ktorí ju presadzujú.
Niekto by v tom mohol vidieť aj akúsi poetickú spravodlivosť. A sú náznaky, že sa tak už deje. Objavilo sa niekoľko videí zachytávajúcich ľudí, ktorí v uliciach amerických miest strhávajú plagáty s fotografiami tvárí zavraždených či unesených Izraelčanov. Internetovým pátračom sa podarilo niektorých z nich „identifikovať“ a zverejniť kde pracujú, dať to zamestnávateľom na vedomie. Dnes už tú prácu nemajú. Podobne dopadli aj niektorí užívatelia sociálnych sietí, ktorí prejavili nadšenie pre Hamas a jeho zločiny.
Študenti Harvardu patriaci k spolkom, ktorí po útokoch vyhlásili za jediného vinníka krviprelievania Izrael, boli ostro verejne kritizovaní a niektorí z nich prišli o pracovné ponuky. V Európe rastie odpor voči propalestínskym demonštráciám, na ktorých niektorí účastníci vyjadrujú podporu Hamasu a vyzývajú k džihádu. Francúzsko sa snaží presadiť ich zákaz. Čo to všetko znamená?
Sloboda pre strašné slová
Väčšina kritikov „cancel culture“, ako snahy obmedziť a oslabiť slobodu prejavu, sa domnieva, že nimi obhajovaná sloboda by mala byť úplne bezbrehá a ani v najmenšom obmedzená. Nemala by sa napríklad vzťahovať na priame výzvy na násilie. Ak v rámci propalestínskych akcií nejaké zaznievajú, určite by proti ich šíriteľom mala zasiahnuť polícia a súdy, a ak tak neurobia, spreneverujú sa svojmu poslaniu.
V Česku platí zákaz prejavu podpory hnutiam, ktoré sa usilujú o potlačenie ľudských práv, nedávno k nim pribudol aj zákaz schvaľovania terorizmu. Čo si ale počať s vyjadreniami, ktoré sú z tohto pohľadu akosi na hrane? Mám plné pochopenie pre tých, ktorí majú strach zo stúpajúceho a v poslednom čase prudko akcelerujúceho počtu verejných prejavov antisemitizmu v Európe. Ako keby sa to mnohokrát opakované a odhodlané „Nikdy viac!“, známe napríklad zo zhromaždení pripomínajúcich pamiatku obetí holokaustu, menilo v „Už zase! A vlastne prečo nie?“.
Nedomnievam sa ale, že by nejaké výrazné rozšírenie postihnuteľnosti verejných prejavov mohlo situáciu zmeniť k lepšiemu.
V niečom je to podobné situácii po ruskom vpáde na Ukrajinu. Snaha zakázať niektoré nevýznamné proruské weby sa ukázala ako kontraproduktívna. Keby sa naplnili zámery tých najzapálenejších bojovníkov proti ruským dezinformáciám a zakázali by sa proruské demonštrácie, situáciu by to nijako nezlepšilo, hoci ruské dezinformácie a vôbec snahy Moskvy ovplyvniť verejnú mienku, nepochybne existujú.
Myslím, že po útoku na Izrael je to podobné. Stúpenci reštrikcií slobody prejavu v záujme domnelého spoločenského pokroku vykresľujú pre niekoho lákavú utópiu. Svet ako jeden veľký bezpečný priestor, v ktorom nikto (alebo aspoň žiadny príslušník niektorých skupín) nikdy nebude počuť nič, čo by sa mohlo dotknúť jeho citov.
Zástanca slobody prejavu takú perspektívu ponúknuť nemôže. Zasadzuje sa za svet, v ktorom každý počuje, čas od času, veci pre neho neprijateľné, odpudivé, amorálne. A ani sa nemôže utešovať tým, že raz sa odhalí v takýchto slovách nejaký zatiaľ nerozpoznaný prínos. S najväčšou pravdepodobnosťou už také zostanú. Lenže alternatíva - teda posilnenie dohľadu nad tým, čo sa na verejnosti hovorí, býva o dosť horšia.
Pred dvoma rokmi do Česka zavítala Nadine Strossenová, niekdajšia prezidentka Americkej únie za občianske slobody (ACLU), organizácie orientovanej skôr ľavicovo, ktorá sa ale zasadzovala aj za práva názorových odporcov, vrátane extrémistov (hovorila o tom aj v rozhovore pre Týždenník Echo). Teraz to už nerobia a Strossenová ich za to silne kritizuje, rovnako ako tendenciu americkej progresívnej ľavice umlčovať a postihovať oponentov.
Pochádza zo židovskej rodiny a je veľmi proizraelská, po útokoch Hamasu ale publikovala (spolu s Pamelou Pareskyovou) text, v ktorom varuje pred prehnanými reakciami na protiizraelské prejavy, ktoré prehliadajú alebo oslavujú násilie:
„Mali by sme mať na pamäti aj kultúrne dôsledky takejto odplaty. Ľudia stále hovoria nepremyslené, hlúpe, alebo dokonca zlé veci. Mali by za to byť vyhnaní niekam do divočiny? Mali by prísť o živobytie? A ak áno, tak na ako dlho? Nezdá sa pravdepodobné, že mladí ľudia, ktorí kvôli svojim nenávistným názorom prišli o pracovnú perspektívu, v dôsledku verejného zahanbenia tie názory zmenia. (...)
Keď bránime Izrael, ktorý milujeme, musíme brániť slobodu aj takého prejavu, ktorým opovrhujeme. Prečo? Pretože dialóg porazí krutosť skôr ako mlčanie. Môžeme byť k takejto dobrej vôli skeptickí, ale história nedá priestor pochybnostiam: cenzúra nakoniec zlyhá.“
Tie slová niekomu môžu znieť naivne, zvlášť v kontexte toho, čo sa práve deje. Lenže vždy sa niečo deje. A bola by strašná chyba sa v záujme obrany západnej civilizácie vzdať jedného z tých jej ideálov, kvôli ktorým má obrana zmysel.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
