Veda má síce absolútnu schopnosť skorigovať sa sama, ale musíme jej to dovoliť. Preto bol nedávny politický pokyn „veriť vede“ v zmysle pasívneho prijatia statusu quo taký hlúpy. Iný nobelista, fyzik Richard Feynman, vyhlásil, že „veda je viera v nevedomosť odborníkov“. Je tragické, že každý spolitizovaný víťaz Nobelovu cenu degraduje.
Prečo teda (ne)veriť vede? Pretože to nedáva zmysel. Viera je mystérium, je to dar dôverovať Bohu až za hranice pravdepodobnosti. Veda je založená na rozume, na našich vlastných intelektuálnych schopnostiach, viera v ňu je možná len preto, že bežný človek dnes nemá reálnu šancu vedu pochopiť. Je príliš komplikovaná. Tu pramenia všetky zábavné spory našich dní, ako je spor o klímu alebo zdravý jedálniček. Veriť vede znamená veriť mojim znalostiam, lebo sú nadradené vašim, a pretože ja som najvyššia autorita, Boha ste zmietli, takže sú vaše pochybnosti, vaše obavy, váš skepticizmus nevhodné a neplatné. „Neveriť vede“ bola počas covidu vlastne blasfémia.
Z pokrútenej „vedy“ sa naopak stala iracionálna dogma. Ale vede sa nemá veriť. Treba ju preverovať. Jej odpovede nikdy nie sú finálne, pretože nikdy nedospeje na koniec svojej cesty. Vždy nás čaká ďalšia kapitola. A pokiaľ nejaká vybraná skupina ľudí, ktorá má jedinečné postavenie, technológie a moc tvrdí opak, nepresadzuje vedenie, ale ignorantstvo. Vedomosti neznamenajú šírku vedomia, bohužiaľ.
Aby nemali pocity viny
Syndróm náhleho úmrtia dieťaťa bol dlho pripisovaný zaľahnutiu dieťaťa matkou. Až v štyridsiatych rokoch minulého storočia sa preukázalo, že takéto prípady sú v realite úplne zriedkavé (de facto len, ak je matka úplne opitá alebo inak hrubo intoxikovaná).
Patológovia teda hľadali iné vysvetlenie. Američan Abrahamson si v roku 1944 všimol súvislosti s pozíciou mŕtvych dieťatiek – v dvoch tretinách ležali v polohe na brušku. Jeho hypotézu o mechanickom udusení podporili výskumy z Británie a Austrálie, nasledovala osvetová kampaň za dojčenské spanie na chrbte. Napriek evidencii nemalo dlhé trvanie.
Už o rok neskôr jeho závery spochybnil istý pediater Woolley v odpudivom experimente, keď pokrýval deťom tvár vrstvou prikrývok a gumovou plachtou a meral dostupný kyslík! Abrahamsonovo vysvetlenie zmietol zo stola tým, že „v rodičoch vyvolávalo pocity viny“. Vyrojilo sa množstvo ďalších hypotéz, ako vdýchnutie zvratkov, nestráveného mlieka alebo nerozpoznaná infekcia, ktoré sa napokon zdajú byť akýmsi esom v rukáve.
Pokladať dojčatá na odpočinok na bruško sa postupne stalo normou. Dnes vieme, že takto spiace deti umierajú o päťsto percent častejšie. Vieme to až dnes? Kdeže – prvé dve relevantné štúdie prípadov a kontrol boli známe už po roku 1970. Koľko desiatok tisíc detí zomrelo, pretože ich rodičia „verili vede“? Radšej nevedieť. História medicíny by mala byť súčasťou povinného kurikula na lekárskych fakultách.
Práčky na informácie
V roku 2005 publikoval John Ioannidis, profesor Lekárskej fakulty Stanfordovej univerzity, článok s názvom Prečo je väčšina publikovaných výskumov chybná. „Vzrastajú obavy, že v modernom výskume môžu nepravdivé závery tvoriť väčšinu, alebo dokonca úplnú väčšinou výskumných tvrdení,“ píše s dôvetkom, že to je možné ľahko dokázať.
O korupcii vedy sa, samozrejme, popísali stohy papiera. Dobre vieme, že veľkú časť výskumu financujú korporácie so záujmom na určitom výsledku. Chyby má niekedy na svedomí niečo také primitívne, ako je mizerná štatistika (typicky psychologické výskumy), naopak ekonómom často chýbajú dobré empirické dáta.
A potom tu máme problém extrémnej konkurencie. Študentov je veľa, miest málo a tlak na publikáciu je obrovský. Zvýhodnené sú menšie štúdie, ktoré sa rýchlejšie vybavia a kde sa príliš neriskuje. To podporuje prax selektovania dát tak, aby čo najlepšie podporili hypotézu. Impakt faktor časopisu je diskutabilný prostriedok merania kvality, existujú spôsoby, ako systém oklamať. A renomované časopisy, ako je Nature alebo Science, chcú zasa bomby – takže vedci sú v pokušení svoje závery trochu natlakovať.
Replikačné štúdie sa tlačia len zriedkavo. Pritom by sme si počítali. V Science vyšiel napríklad článok, v ktorom výskumníci podrobne popísali svoju snahu reprodukovať sto psychologických štúdií. Podarilo sa im to len pri tridsiatich deviatich.
Podľa blogu Retraction Watch sa tento rok stiahne okolo päťtisíc vedeckých štúdií – „čo je nepatrný zlomok toho, aký počet by to mal byť, ale nebude. A kariéry väčšiny výskumníkov neutrpia jediný škrabanec“. Šéfredaktor Lancetu býva napokon citovaný pre svoj výrok, že sa „z časopisov stali práčky na informácie farmaceutických spoločností“.
A potom tu máme vnútorné faktory. Pozoruhodná esej Veda a narcizmus francúzskeho imunológa Bruna Lemaitra analyzuje úlohu zväčšeného ega pri akademickom výskume – a dochádza k záveru, že po prvé je úplne bežné a že po druhé byť narcistom je v tomto prostredí konkurenčnou výhodou. Egocentrickí vedci lepšie presvedčia kolegov o dôležitosti svojho výskumu, bývajú zruční v nadväzovaní strategických vzťahov vrátane vzťahov s médiami, dokážu skvele zneužívať všetky stránky systému.
Lemaitre tiež skúma súvis medzi narcizmom a dominanciou; horné poschodia výskumu sú tvrdo výberovým prostredím, kde sa neľútostne bojuje o zdroje a kde sa uznanie dá ľahko predstaviť ako možnosť poslať gény (svojej inteligencie) ďalej. To neznamená, že výskum vylučuje rýdze charaktery – ale magnetom na ne, asi aj napriek nášmu prianiu, tiež nebude. Tak napríklad Maďarka Katalin Karikóová [v súčasnosti už Američanka, pozn. red.], jedna z dvoch tohtoročných nobelistov za medicínu a fyziológiu, podpísala v roku 1978 spoluprácu maďarskej tajnej polícii.
Príliš málo tuku
Následky nasledujúcej vedeckej korupcie zo šesťdesiatych rokov nesieme všetci a veľa z nás doslova. Priemyselná skupina Sugar Research Foundation sa vtedy obrátila na harvardských vedcov, aby zhodnotili nebezpečenstvo cukru, respektíve tuku, ale na základe ňou vybraných štúdií. Závery – že hlavným vinníkom srdcových chorôb je nasýtený tuk, a nie cukor – boli publikované v roku 1967 v prestížnom New England Journal of Medicine bez toho, aby sa pri tom spomínal zadávateľ.
Postup bol inteligentný, recenziové články v prominentných magazínoch udajú tón diskusie, ako sa dnes hovorí, stanovuje narativ. Dokumenty zverejnené o desiatky rokov neskôr odtajnili, že obchodná skupina už v päťdesiatych rokoch minulého storočia vedela, že cukor spôsobuje napríklad zubný kaz. V inom prípade spoločnosť zafinancovala výskum, ktorého výsledok spojil cukor s rakovinou močového mechúra. Ten napokon zastavila. A pretože sa Američanov (a nás všetkých) podarilo presvedčiť, aby jedli nízkotučnú stravu, začal sa kvôli chuti chýbajúci tuk nahrádzať niečím iným...
Cukor je dnes prítomný skoro všade, vrátane šalátových dresingov alebo chleba. Prečo nie, je lacný, vysoko návykový (laboratórne krysy mu dávajú prednosť pred kokaínom). Súbežne pol storočia radikálne stúpa obezita, cukrovka 2. typu a ďalšie metabolické choroby. Aj táto dogma sa dnes otriasa v základoch.
Jedlá bohaté na cholesterol už „nie sú nebezpečné“ a „smú sa jesť“, opatrné krôčiky na akceptáciu zažívajú nasýtené tuky. Objavili sa teórie, ktoré označujú rakovinu za metabolickú poruchu (a nevinia tuk), rastie počet ľudí, ktorí z jedálnička vyradili nielen cukor, ale všetky sacharidy a ich zdravotný stav sa extrémne zlepšil, niektorí nutriční experti opatrne vypúšťajú do priestoru balóniky typu: Stlstli sme, pretože jeme príliš málo tuku?
V predošlých, pokornejších dobách sme chceli prírode porozumieť, dnes ju chceme vylepšiť. A pritom už ani nevieme, čo máme jesť.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
