Kto prežil, vďačil za to najčastejšie mŕtvole, ktorá ho ukryla. „Nebojte sa šliapať po telách a hľadajte živých,“ opakovali vraj policajti. Traja muži sa vtedy odpálili ako ľudské bomby a šesť teroristov strieľalo zbraňami s kalibrom 7,62 mm. Práve tento kaliber vraj vysvetľuje spúšť, ktorú jedna preživšia popísala ako bahno z tiel. Ľudia explodovali. Zavraždených bolo sto tridsať. Zabudnutí by však nemali byť tí mnohí, ktorí síce prežili, ale mohli sa vrátiť už len k scvrknutej verzii svojho života. Zostali postihnutí fyzicky alebo duševne, ich vzťahy sa rozpadli a oni sa ponorili do depresií a bezmocnosti. Takto poznačených ľudí boli stovky, ďalšie stovky, možno tisíce sa museli vyrovnať so žiaľom nad stratou blízkeho.
Aj preto trval súd s teroristami, ktorý sa začal 8. septembra 2022, takmer rok. Každá obeť mala nárok v polhodinovej výpovedi popísať svoju verziu hrôzy. Sami páchatelia boli po smrti, súd skúmal rozsah viny ich pomocníkov. Zvláštne postavenie mal Salah Abdeslam. Síce bol opásaný výbušninami, nakoniec sa však neodpálil. Vraj z ľudskosti. Alebo zo strachu, napadne pozorovateľovi. Jedným z početných pozorovateľov bol francúzsky spisovateľ Emmanuel Carrère, ktorý pre francúzsky týždenník L’Obs súd sledoval. Autor v úvode reportáže, ktorá vyšla minulý rok knižne, spomína Hannah Arendtovú a jej záznam procesu s Adolfom Eichmannom. Knihy majú spoločné to, že sa v nich na pozadí historických súdov skúma povaha hrdinstva a bolesti, dobra a zla.
Odložte empatiu!
Podľa Michela Houellebecqa existujú vo Francúzsku dvaja ľudia, ktorí vedia písať. O jednom niet pochýb, tým druhým je vraj Emmanuel Carrère. Houellebecq, preslávený šokujúcimi vyjadreniami, práve týmto nepobúril. Keď vyšiel v New York Times obsiahly portrét Emmanuela Carrèra z pera Laury Cappelleovej, autorka proti tomuto zhodnoteniu nič nenamietala. Pripojila len spresnenie: Houellebecq, najlepší autor fikcie, Carrère, víťaz v žánri non-fiction.
Ale stojí za to dodať, že dnes šesťdesiatpäťročný Carrère začal aj fikciou a zotrval pri nej do svojich štyridsiatin. Až v druhej polovici života sa zameral práve na to, čo sa označuje ako non-fiction. Môže sa zdať paradoxné, že zatiaľ čo svoje fikcie písal z pozície tretej osoby, nefikčné, sčasti aj odborné výpovede píše z pozície prvej osoby. Nikdy mu totiž nejde o obyčajnú odbornosť. Napríklad do svojej knihy o ranom kresťanstve zapojil vlastný príbeh obrátenia. Nie nepodobne je to v prípade knihy Protivník. Tá jediná z jeho diela vyšla v slovenčine a vypovedá o skutočnom prípade, o vrahovi Jeanovi-Claudovi Romandovi, ktorý pred svojou rodinou celý život predstieral, že je úspešný lekár a keď už nemohol ďalej, všetkých radšej postrieľal, než aby sa priznal. Carrère s ním nadviazal čosi ako priateľstvo a sprevádzal aj jeho proces.
Hlavný dôvod pre tento neintuitívny ťah, teda pre reflexiu vlastného stanoviska v popise reálnych udalostí, je možno tento. Carrère sa odmieta vciťovať. Preto to tvrdohlavé zotrvanie na svojej pozícii. Skutočnosti sa človek priblíži najskôr vtedy, keď plne zastáva vlastné stanovisko a necháva na seba pôsobiť odlišnú skúsenosť druhého. Neznamená to, že podceňuje emocionálnu stránku literatúry, dokonca možnosť útechy. Literatúra vie prerozprávať osobnú bolesť ľudskej skúsenosti, ale len ak je vierohodná. Preto tá nepodmienenosť prvej osoby. Čím silnejšie ja, tým pravdivejšie stanovisko, tým väčšia možnosť nájsť reč, ktorá sa dotkne aj druhého. „Naším nešťastím upokojíme druhých,“ povedala jedna preživšia na súde.
Nápadné je, ako odlišne Carrère spracováva osudy dvoch typov príbehov, ktoré sa na súde stretli. Na jednej strane sa pripomína stotridsať podôb smrti, na strane druhej zaznieva hlas šedej skupiny teroristov. Tí nie sú vyobrazení ako samostatné bytosti, ale ako odtlačok fanatickej ideológie, ako dejinný výhonok islamu, ako mŕtve šupky. Môžeme v tom vidieť autorovo hodnotenie alebo adekvátne podanie skutočnosti. Filmy sa nám občas snažia nahovoriť, že zlo je zvodné, múdre, iskrivé, zatiaľ čo dobro je fádne, prihlúple, nudné. Súd sledovaný optikou Emmanuela Carrèra nám oznamuje, že to býva naopak.
Kto chce zachrániť svoju tvár, stratí ju
Keď teroristi začali páliť okolo seba, ľudia šli k zemi, alebo sa schúlili do obrannej pozície. Až na jedného. Guillaume zdvihol k strieľajúcemu zrak a zadržal jeho pohľad. Terorista mu šplechol: „Si náš človek“ a vyviedol ho na pódium, z ktorého sa mladému mužovi ponúkol pohľad na zmasakrované telá. Guillaume čakal na svoju porážku, ale terorista ho ušetril. Asi nie preto, že by v mladom blond mužovi videl moslima. Carrère špekuluje, že tvár je to najzraniteľnejšie aj najmocnejšie, čo máme. Ukázať tvár síce nepomôže vždy, ale existuje pozoruhodne veľa prípadov, keď bol ten, kto nastavil tvár, ušetrený. Keď mladý muž dokončí svoje svedectvo, spýta sa sudca, či dochádza na terapie. Nedochádza.
Hovoriť o sto tridsiatich obetiach nie je presné. Pred súdom zaznieva príbeh človeka, ktorý zomrie dva roky po útoku. Tento mladý muž, zhodou okolností aj Guillaume, bojoval celý ten čas s posttraumatickým syndrómom. Vracali sa mu zvuky, ktoré vydávali telá, keď sa cez nich brodil k východu. Choroba ho pripravila o jeho blízkych aj o prácu. Obesil sa krátko pred tridsiatinami.
Carrère zachytáva aj príbeh jednej matky. Dcéra Lamia ju vyviedla na skorú večeru, potom mala namierené na rande s priateľom, do ktorého sa čerstvo zamilovala. Keď sa matka ráno dozvedela o útokoch, odmietla sa zháňať po dcére. Bolo by to priznanie, že sa niečo mohlo stať. Večer zvoní telefón: „Vaša dcéra je na zozname.“ Treba sa vydať do márnice, matku sprevádza dcérina priateľka. Tvár je rozstrieľaná, ale niektoré rysy sú snáď viditeľné. Asi to bude ona, plače matka. Vtom si mladá žena niečo všimne. „Tetovanie na nohe nesedí. To nie je Lamia.“ Svitla nádej, ženy sa ponáhľajú domov, zháňajú Lamiu. Večer zvoní telefón: „Vaša dcéra je na zozname.“ Tentoraz definitívne.
Carrère zachytáva to, čo zo spravodajstva mizne. Dočítame sa o počtoch mŕtvych, ale zriedkakedy o tých, ktorí si to odniesli „len“ zmrzačením, zničujúcou traumou, málo sa toho dozvedáme o pozostalých. Nič o rozpadnutých vzťahoch, samovraždách, strate zamestnania.
Číra radosť z vraždenia
Ten, ktorý sa mal odpáliť, ale neodpálil, sotva hovorí, a keď hovorí, nedáva to zmysel. Väčšina teroristov zapojených do akcie prišla z Bruselu. Boli rovnako mladí ako ich obete, výcvik dostali od Islamského štátu. Postupne sa radikalizovali napriek tomu, že do spoločnosti boli takzvane integrovaní. Čo im ponúkol radikálny islam? Z Carrèrovho rozprávania sa zdá, že nie málo. Nešlo o materiálne statky, nepotrebovali veci, nestáli o zabezpečenie. Fanatizmus im dal identitu, vlastne aj vážnosť, príbeh, vďaka ktorému sa domnievali, že sa vymania z bezvýznamnosti a stanú sa hrdinami, ktorí vzdorujú pokazenej spoločnosti.
A k tomu dostali moc nad životom a smrťou. Jedna zvláštnosť desí preživších doteraz: tá číra radosť z vraždenia. Zatiaľ čo nacisti rozmieňali akt zabitia tak, aby nakoniec existovala mŕtvola, nie vrah, títo teroristi akoby už vraždením oslavovali svoj vstup do raja. Že na tom nezáleží, či sa človek pri vraždení premáha takpovediac pre „dobrú vec“, alebo vraždí z čírej radosti? Možno. Ale vysvetľujte to tým, ktorí sa budia zo spánku, pretože im pred očami poskakujú rozradostení chlapci odpaľujúci človeka za človekom.
Odkiaľ dobro?
Abdeslam si vypočul rozsudok doživotného väzenia bez možnosti prepustenia, ostatní boli odsúdení na dvadsať rokov za pomoc pri príprave. Čo je to vlastne za zlo, ktorého obeťou sa stali zavraždení? Hannah Arendtová odlíšila zlo banálne, nudné, úradnícke, ktoré sa mnohokrát deje bez jasného vedomia, a takzvané diabolské zlo, ktoré sa pácha s rozmyslom. Diabol je prefíkaný, prehnaný, ľstivý. Zlo, ktoré vyobrazuje Carrère, je krížencom plytkosti a plánu. Teroristi majú všetko naplánované do detailu, a napriek tomu hrá znudenosť nemalú úlohu. Až vďaka vraždám a svätému poslaniu sa cítia živí. Túžia po niečom, čo presiahne bežný život. Nechcú sa lopotiť každodennosťou, žiadajú skratku do raja.
Carrère je nakoniec zdieľnejší vo veci dobra. V Bataclane boli ľudia, ktorí vzali zraneného na chrbát, hoci museli predpokladať, že ich to môže stáť život. Takých nebolo málo. Nie je vlastne toto – skôr ako zlo – skutočné mystérium? Autor vykresľuje aj obyčajnejšie, ale v niečom aj hrdinské prejavy. Zachytáva výpoveď mladého muža, ktorý dorazil len preto, aby sa ospravedlnil. Celé roky myslí na to, že zlyhal. Keď okolo seba videl mŕtvoly, nemyslel na nič iné ako na útek. Bezmyšlienkovito šliapal po všetkých tých telách. Toľkým ľuďom musel ublížiť. „Ospravedlňujem sa,“ zakončil svoju výpoveď a odišiel.
Hneď ďalšia obeť, mladá žena, na jeho príhovor nadviazala: „Ja som pod telami ležala. Možno som to bola ja, po kom ste šliapali. Robili ste, čo ste mohli. Neospravedlňujte sa.“ Jedna advokátka sa v tej chvíli rozhliadala po súdnej sále. Carrère zachytil jej pohľad a pochopil, aké dôležité by bolo, keby onen muž tie slová počul. Obaja vyletia zo siene a dobehnú ho. Táto správa bola doručená.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.