Potešenie vraždiť. O zvrátenej mysli teroristov

„Postarajte sa o živých,“ volali policajti na záchranárov. Zvláštne, že by práve na toto bolo treba upozorňovať. Tú noc možno áno. Bol piatok trinásteho roku 2015 a aj skúsení záchranári stáli pri vchode do parížskeho klubu Bataclan ako zarezaní. Uvideli masu bezvládnych, zakrvavených, roztrhaných tiel, pri ktorých vibrovali telefóny. Ich blízki už asi počuli o výbuchoch a chceli sa uistiť, že je všetko v poriadku.

Kto prežil, vďačil za to najčastejšie mŕtvole, ktorá ho ukryla. „Nebojte sa šliapať po telách a hľadajte živých,“ opakovali vraj policajti. Traja muži sa vtedy odpálili ako ľudské bomby a šesť teroristov strieľalo zbraňami s kalibrom 7,62 mm. Práve tento kaliber vraj vysvetľuje spúšť, ktorú jedna preživšia popísala ako bahno z tiel. Ľudia explodovali. Zavraždených bolo sto tridsať. Zabudnutí by však nemali byť tí mnohí, ktorí síce prežili, ale mohli sa vrátiť už len k scvrknutej verzii svojho života. Zostali postihnutí fyzicky alebo duševne, ich vzťahy sa rozpadli a oni sa ponorili do depresií a bezmocnosti. Takto poznačených ľudí boli stovky, ďalšie stovky, možno tisíce sa museli vyrovnať so žiaľom nad stratou blízkeho.