Potešenie vraždiť. O zvrátenej mysli teroristov
„Postarajte sa o živých,“ volali policajti na záchranárov. Zvláštne, že by práve na toto bolo treba upozorňovať. Tú noc možno áno. Bol piatok trinásteho roku 2015 a aj skúsení záchranári stáli pri vchode do parížskeho klubu Bataclan ako zarezaní. Uvideli masu bezvládnych, zakrvavených, roztrhaných tiel, pri ktorých vibrovali telefóny. Ich blízki už asi počuli o výbuchoch a chceli sa uistiť, že je všetko v poriadku.
Second anniversary of the coordinated jihadist attacks - Paris
Foto: Profimedia.sk
Kto prežil, vďačil za to najčastejšie mŕtvole, ktorá ho ukryla. „Nebojte sa šliapať po telách a hľadajte živých,“ opakovali vraj policajti. Traja muži sa vtedy odpálili ako ľudské bomby a šesť teroristov strieľalo zbraňami s kalibrom 7,62 mm. Práve tento kaliber vraj vysvetľuje spúšť, ktorú jedna preživšia popísala ako bahno z tiel. Ľudia explodovali. Zavraždených bolo sto tridsať. Zabudnutí by však nemali byť tí mnohí, ktorí síce prežili, ale mohli sa vrátiť už len k scvrknutej verzii svojho života. Zostali postihnutí fyzicky alebo duševne, ich vzťahy sa rozpadli a oni sa ponorili do depresií a bezmocnosti. Takto poznačených ľudí boli stovky, ďalšie stovky, možno tisíce sa museli vyrovnať so žiaľom nad stratou blízkeho.
Aj preto trval súd s teroristami, ktorý sa začal 8. septembra 2022, takmer rok. Každá obeť mala nárok v polhodinovej výpovedi popísať svoju verziu hrôzy. Sami páchatelia boli po smrti, súd skúmal rozsah viny ich pomocníkov. Zvláštne postavenie mal Salah Abdeslam. Síce bol opásaný výbušninami, nakoniec sa však neodpálil. Vraj z ľudskosti. Alebo zo strachu, napadne pozorovateľovi. Jedným z početných pozorovateľov bol francúzsky spisovateľ Emmanuel Carrère, ktorý pre francúzsky týždenník L’Obs súd sledoval. Autor v úvode reportáže, ktorá vyšla minulý rok knižne, spomína Hannah Arendtovú a jej záznam procesu s Adolfom Eichmannom. Knihy majú spoločné to, že sa v nich na pozadí historických súdov skúma povaha hrdinstva a bolesti, dobra a zla.