Egypt s Gazou priamo zdieľa hranicu, je teda logickým cieľom pre Palestínčanov utekajúcich pred vojnou rozpútanou Hamasom. Prijať Palestínčanov však príliš nemienia ani ostatné arabské krajiny. Pokiaľ poznáme históriu pôsobenia Palestínčanov v regióne, nemožno sa ani príliš čudovať.
Keď v roku 1949 Izrael zvíťazil vo vojne o nezávislosť a odrazil útoky okolitých arabských štátov, z krajiny utieklo vyše 700-tisíc moslimov. Stali sa z nich prví palestínski utečenci. Podľa definície prijatej OSN sú za palestínskych utečencov považovaní aj ich potomkovia, preto je ich dnes 5,6 milióna.
Jednou z krajín, ktoré sa snažili o Palestínčanov postarať, bolo Jordánsko. Prijalo ich viac ako polovicu, okolo 450-tisíc, a na rozdiel od ostatných krajín sa staralo o to, aby sa z nich nestali veční utečenci. Palestínčania tak dostali jordánske občianstvo, dnes má zhruba 40 percent Jordáncov nejaký palestínsky pôvod, a čoskoro sa stali významnou politickou silou v krajine.
Jordánsko sa stalo základňou Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP), ktorá tam vytvorila štát v štáte. Podnikala z jordánskeho územia útoky na Izrael, jej ozbrojenci boli arogantní, nosili verejne zbrane a chovali sa skôr ako okupačná armáda. V roku 1970 jej velitelia verejne hovorili o nutnosti zvrhnutia jordánskej monarchie. V júni 1970 sa OOP pokúsila zavraždiť kráľa Husajna a situácia sa zdala bezvýchodisková. Kráľov strýko Násir radil utiecť z krajiny. Husajn sa rozhodol bojovať a v septembri sa začala plnohodnotná občianska vojna.
Briti predpovedali Husajnovi porážku. Jeho armádu čiastočne tvorili Palestínčania a hrozilo, že za neho odmietnu bojovať. OOP tiež podporili Sýria, Irak, Alžírsko a Líbya. Irak mal v krajine stále 17-tisíc vojakov. Za Husajna sa však postavili Spojené štáty a Izrael súhlasil, že situáciu nevyužije a bude sa držať bokom.
Husajn obkľúčil OOP v jej táboroch, odrazil sýrsku inváziu a Iračania sa vojensky nakoniec nezapojili. Jordánci zvíťazili a OOP súhlasila, že odíde z krajiny. Následne založená teroristická organizácia Čierny september vznikla s cieľom pomstiť sa Jordáncom za vyhnanie. Potom však rozšírila svoje teroristické portfólio aj na Izraelčanov, jej najznámejšou akciou je masaker izraelských športovcov na olympiáde v Mníchove v roku 1972.
OOP sa presunula do Libanonu, kde jej pôsobenie malo tragické následky. Palestínčania narušili vratkú rovnováhu medzi náboženskými, politickými a etnickými skupinami v krajine. OOP sa začala správať rovnako ako v Jordánsku. Jej bojovníci vytvorili štát v štáte, kašlali na libanonskú vládu, chodili verejne ozbrojení a vôbec si robili, čo chceli.
Šéfa OOP Jásira Arafata prezývali starosta západného Bejrútu – vďaka vplyvu, ktorý mal v moslimskej časti mesta. Libanonská spoločnosť sa rozdelila na dve polovice. Kresťania, bohatší a mešťania, čo boli často rovnaké skupiny, začali mať Palestínčanov plné zuby. Moslimovia, chudobnejší a obyvatelia vidieka s nimi, naopak, sympatizovali.
Už v roku 1968 sa palestínski ozbrojenci usídlili v južnom Libanone, odkiaľ začali podnikať útoky na Izrael. Situácia eskalovala po príchode vedenia OOP z Jordánska. Izrael robil odvetné údery. Libanonská vláda si nevedela rady. Buď mohla zakročiť proti OOP a riskovať občiansku vojnu, alebo zaútočiť na Izrael, oveľa silnejšieho protivníka, na ktorého si netrúfala.
Vláda postupne stratila nad situáciou kontrolu a v priebehu roku 1975 strety medzi OOP a falangistami, ako sa nazývali kresťanské milície, prerástli do plnohodnotnej občianskej vojny. Tá skončila po pätnástich rokoch v roku 1990.
Poslednou krajinou, ktorá mala s Palestínčanmi problém, bol Kuvajt. V roku 1990 ich tam žilo okolo 357-tisíc a tvorili približne 18 percent populácie. OOP podporila Saddáma Husajna a jeho inváziu do Kuvajtu. Potom, čo medzinárodná koalícia vedená Američanmi Kuvajt oslobodila, vláda Palestínčanov vyhnala.
OOP sa postupne deradikalizovala. V roku 1993 Arafat uznal Izrael a Jeruzalem na oplátku uznal OOP ako reprezentatívnu organizáciu palestínskeho ľudu. Dnes Fatah, najsilnejšia frakcia v rámci OOP, vládne na Západnom brehu.
Úlohu najradikálnejšej organizácie prebral Hamas. Keby Egypt otvoril brány Palestínčanom, nie je tak vylúčené, že by sa opakovala situácia z Jordánska a Libanonu. Hamas je palestínskou odnožou Moslimského bratstva. Táto organizácia je úhlavným nepriateľom egyptského režimu. Bola to práve vláda Moslimského bratstva, ktorú vo vojenskom puči zvrhol súčasný egyptský prezident Abdal Fattáh Sísi. Vpustiť Palestínčanov by znamenalo vpustiť aj dobre cvičených operatívcov Hamasu. Posledné, čo finančnými ťažkosťami skúšaný Egypt potrebuje, je posilnenie Moslimského bratstva.
Pokiaľ má nastať pokoj v regióne, stále platí, že prvým krokom je eliminácia Hamasu.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.