Čo majú Arabi proti Palestínčanom

Egypt s Gazou priamo zdieľa hranicu, je teda logickým cieľom pre Palestínčanov utekajúcich pred vojnou rozpútanou Hamasom. Prijať Palestínčanov však príliš nemienia ani ostatné arabské krajiny. Pokiaľ poznáme históriu pôsobenia Palestínčanov v regióne, nemožno sa ani príliš čudovať.

Keď v roku 1949 Izrael zvíťazil vo vojne o nezávislosť a odrazil útoky okolitých arabských štátov, z krajiny utieklo vyše 700-tisíc moslimov. Stali sa z nich prví palestínski utečenci. Podľa definície prijatej OSN sú za palestínskych utečencov považovaní aj ich potomkovia, preto je ich dnes 5,6 milióna.

Jednou z krajín, ktoré sa snažili o Palestínčanov postarať, bolo Jordánsko. Prijalo ich viac ako polovicu, okolo 450-tisíc, a na rozdiel od ostatných krajín sa staralo o to, aby sa z nich nestali veční utečenci. Palestínčania tak dostali jordánske občianstvo, dnes má zhruba 40 percent Jordáncov nejaký palestínsky pôvod, a čoskoro sa stali významnou politickou silou v krajine.

Jordánsko sa stalo základňou Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP), ktorá tam vytvorila štát v štáte. Podnikala z jordánskeho územia útoky na Izrael, jej ozbrojenci boli arogantní, nosili verejne zbrane a chovali sa skôr ako okupačná armáda. V roku 1970 jej velitelia verejne hovorili o nutnosti zvrhnutia jordánskej monarchie. V júni 1970 sa OOP pokúsila zavraždiť kráľa Husajna a situácia sa zdala bezvýchodisková. Kráľov strýko Násir radil utiecť z krajiny. Husajn sa rozhodol bojovať a v septembri sa začala plnohodnotná občianska vojna.

Briti predpovedali Husajnovi porážku. Jeho armádu čiastočne tvorili Palestínčania a hrozilo, že za neho odmietnu bojovať. OOP tiež podporili Sýria, Irak, Alžírsko a Líbya. Irak mal v krajine stále 17-tisíc vojakov. Za Husajna sa však postavili Spojené štáty a Izrael súhlasil, že situáciu nevyužije a bude sa držať bokom.