So svojimi rodičmi ste v šesťdesiatom deviatom odišli z Československa do Nemecka. Mali ste vtedy pätnásť. Ako ste odchod prežívali? Zaujalo ma, že ste sa po gymnáziu rozhodli pre medicínu.
Najprv som sa musel naučiť po nemecky, dokončiť gymnázium, potom som skutočne šiel na medicínu, keď som mal dvadsať, možno dokonca dvadsaťjeden rokov. Môj otec bol profesor, dermatológ, ale aj muzikant, brat šiel tiež na medicínu, v otcových stopách na dermatológiu.
Ale na mňa čoskoro udrela kríza identity a utiekol som až do Spojených štátov. Veľmi som nevedel, čo so sebou, zostal som nejaký čas v New Yorku a tam sa to začalo cibriť. Vrhol som sa na fotografovanie. Keď som sa vrátil do Nemecka, už som vedel, že ma zaujíma umenie. Dostal som sa na Akadémiu výtvarných umení v Düsseldorfe, ale až na druhýkrát. To bol veľký dar. Vtedy tam učili samé hviezdy, najprv som študoval u Bernda Bechera, neskôr u Nama Juna Paika, čo bol priekopník videoartu.
Takže ste sa z medika prerodili v umelca.
Takto by som to nepovedal. Nikdy mi nešlo o to, aby ma niekto oslovoval umelec, aby som si mohol hovoriť „umelec“. Vždy som hľadal slobodu. Asi preto som skončil pri umení.
Od začiatku ste s umením prepájali moderné technológie. Zapojili ste do svojich inštalácií video, to bola vtedy novinka.
Vtedy to novinka už nebola. Nam June Paik, ktorý sa neskôr stal mojím učiteľom a ja potom jeho asistentom, použil obrazovku v umeleckom kontexte už v roku 1963. Keď som sa do toho pustil ja, ubehlo medzitým dvadsať rokov. Ale ja som sa presunul od videa smerom k digitálnym technológiám, okrem iného k počítačom.
Čím vás tak fascinovalo spojenie moderných médií a umenia? V jednej prednáške ste sa priznali, že technický typ nie ste.
Vždy ma fascinoval film, na ňom som vyrástol. Hlavne český experimentálny film. V angličtine existuje od šesťdesiatych rokov pojem expanded cinema, rozšírený film. Česi boli v tomto majstri a na mňa to pôsobilo odmalička. A potom sa v mojom živote objavil Paik a mne všetko zapadlo. Vtedy nás bolo pár, dnes existujú milióny videoumelcov.
Vaše prvé význačné dielo je Menora z roku 1989, sedemramenný svietnik, tradičný symbol judaizmu. Ale vo vašom podaní majú sviečky namiesto plamienkov miniatúrne obrazovky, ktoré plameň premietajú. Spojili ste súčasnú technológiu s niečím archaickým. Navyše zdôrazňujete, že toto dielo bolo podstatné pre vašu identitu: prihlásili ste sa k židovstvu.
Áno, prišiel som do Nemecka s rodičmi, ich rodičia zahynuli počas holokaustu v Poľsku. Moja Menora bolo prihlásenie sa k židovstvu. V tom čase som jazdil do Izraela, hltal som Gershoma Scholema, jeho poňatie mystiky. Prišlo mi prirodzené vyjadriť toto svoje pnutie v umeleckom diele.
Ale prečo náboženstvo a technológie? Na prvý pohľad sa zdá, že by si to malo odporovať.
V skutočnosti sa to dopĺňa, technológie a spiritualita sa vzájomne osvetľujú, môžu sa prehlbovať. Ale, aby ste mi rozumeli, mne nikdy nešlo o to, robiť židovské umenie, mal som širšie záujmy. Chcel som hlavne ukázať, že samé technológie sú svojho druhu mystérium, že sú nepredvídateľné, že majú vlastnú duchovnosť. Majú v sebe rozmer, ktorý je vlastný aj nám ľuďom a ktorý spájam s duchovnosťou. Aj technológie robia chyby, sú vďaka tomu plodné, majú skrátka vlastný život, slobodu, nebezpečenstvo. A ako vie človek osviežiť druhého človeka, vedia aj technológie vdychovať nový život, obnovovať, oslobodzovať. Rozbúravať to, čo je raz zabehnuté. Vďaka technológiám nachádzame nové roviny aj v náboženskej duchovnosti.
O to vám išlo aj v projekte Exodus. Mojžiš vyviedol Židov z otroctva do slobody a vy ukazujete, že nás moderné technológie vyvádzajú do nových sfér.
Oslobodzujú nás od času a priestoru, môžeme byť všade.
Čo práve zažívame. Hovoríme cez Zoom. Obaja sme zároveň v Prahe a v Karlsruhe.
Pred pár rokmi by to bola science-fiction. V šesťdesiatych rokoch sa to vo filmoch prezentovalo ako niečo uletené. Dnes už to ani nekomentujeme, aké je to pre nás prirodzené.
Ako to bolo s vaším Exodom? Chcela by som si to nejako predstaviť. Vy ste teda fyzicky precestovali Negevskú púšť po stopách Mojžišových a zároveň ste svoju cestu pomocou GPS vysielali do Európy.
Áno, bolo to v roku 1995. V Linzi sa vtedy konal významný avantgardný festival Ars Electronica. Internet sa práve objavil ako nová informačná a komunikačná platforma a vtedajší riaditeľ festivalu Peter Weibel pozval umelcov aplikovať toto nové médium v umeleckom kontexte. A ja som si vymyslel túto cestu. No, vymyslel... Nevedel som, do čoho idem. Pripadal som si ako šarlatán, vlastne som bol šarlatán.
Chcel som prejsť púšťou a umožniť ľuďom v Európe, aby sa na tom zúčastnili. Ale nevedel som, ako na to. Mal som len pár intuícií. Ale všetko do seba zapadlo. Vtedy mi pomohla izraelská armáda, ktorá bola vybavená potrebnou technikou. Tú dnes máme všetci v mobiloch, ale vtedy to mali iba najrozvinutejšie armády. Najal som si firmu, ktorá organizovala púštne túry, potom sme išli štyri dni s GPS anténou, zbieral som dáta a prenášal ich na internet, kde to sledovali návštevníci festivalu v Linzi. Taká performácia, výlet do iných sfér. A dal som si záležať na tom, aby sme išli po Mojžišových stopách tak, ako je to popísané.
V tom čase ste už pôsobili v Česku.
Áno, mal som tridsaťšesť a dostal som príležitosť založiť v Prahe ateliér nových médií. Viete, je to trochu paradoxné. Vždy som bol mimo, v Nemecku som bol pozadu, neskoro som začal študovať. A v Česku som bol najprv naozaj veľmi mladý profesor.
Vrátil ste sa po dvadsaťjeden rokoch. Vedeli ste vôbec po česky?
To áno, jazyky celkom zvládam nejako prirodzene, nemusím na to veľmi myslieť. Jazyky ku mne prišli samy ako všeličo ďalšie.
Ako ste sa v Prahe cítili?
Čo si budeme hovoriť, ľudia na mňa pozerali podozrievavo. Pomáhalo mi, že som bol celý čas zároveň aj v Nemecku. Ale páčilo sa mi v Prahe, všetko bolo nabité energiou. Mal som výborných študentov, ale aby ste mi rozumeli, to si vôbec nepripisujem. Vždy za mnou išli ľudia, ktorí boli sami slobodomyseľní, pretože vedeli, že ja nie som taký ten typ. Vedeli, že nikoho nebudem vodiť za ručičku.
Kto u vás študoval?
Napríklad Janka Vidová-Žáčková, Marek Ther, Krištof Kintera, Kamila Richterová, Tomáš Mašín, Jakub Nepraš, Elen Rádová či Viktor Frešo. Všetko talentované umelecké duše. Praha bola vtedy naozaj inšpirujúce prostredie, jazdili sem ľudia z celého sveta. Bol tu kvas. Keď sa menia systémy, uvoľňuje sa ohromné množstvo energie, ktorá vás nesie. Bola to doba nesmierne dôležitá, mne, paradoxne, blízka aj cudzia.
Ako to myslíte?
Doma som tu nebol. Ale spätne si hovorím, že aj to odcudzenie bolo svojím spôsobom výhodné. Mal som vďaka nemu odstup, nadhľad, ale aj zmysel pre to, čo je možné.
Pre vašu prácu je podstatný filozof Viliam Flusser, pražský rodák [žil v rokoch 1920 – 1991, po väčšinu života v Brazílii – pozn. red.]. Vaša kniha Perpetuum mobile je plná odkazov na jeho myslenie. Stretli ste sa s ním v Prahe?
Nie. Bolo to také stretnutie tretieho druhu. Bol som v roku 1988 v Osnabrücku na European Media Art Festivale a postával som pri registrácii, vedľa mňa stál nejaký pán. Niečo hovoril a zarazil ma jeho prízvuk. Nejako som sa v ňom spoznal. Tak mu hovorím: Where are you from? A on na to: Already Aristotle asked himself this question. [– Odkiaľ ste? – Túto otázku si kládol už Aristoteles – pozn. red.] A ja na to: Máte podobný prízvuk. Takto sme sa našli. Ja som o ňom nikdy predtým nepočul, ale hneď sme si padli do oka. Najskôr sme sa zblížili ľudsky, až potom som začal objavovať jeho dielo. Neskôr som o ňom natočil film Viliam Flussers Fluss. Nakrúcal som na amatérsku kameru v Avignone pre nemeckú televíziu. Strávil som v tej ich dedine v Provensálsku celý týždeň. V roku 1991 sme ho pozvali do Goetheho Inštitútu v Prahe, prechádzali sme sa po židovskej štvrti, večer sme sa lúčili. A ráno o siedmej mi volala jeho žena, že narazila do neosvetleného nákladiaka a že Viliam bol na mieste mŕtvy. Až neskôr som začal spoznávať hĺbku, vizionárstvo jeho diela.
Čo z jeho diela vás najviac oslovilo?
Bol jedným z prvých, kto si uvedomili, že moderné technológie spochybňujú základné pojmy, ako duša, identita, ja. To ma fascinuje dodnes. Pritom on sám ešte s ktovieakými technológiami nepracoval. Písal na starom písacom stroji. Ale dušu technológií už chápal. V tom bol geniálny: predvídal niečo, čo sa ešte len uskutočnilo. A úplne zreteľne videl, že každá revolúcia je technologická revolúcia.
Ale technológie možno len nespochybňujú to, čo sme tradične mysleli napríklad pod pojmom ja. Práve vaše dielo poukazuje aj iným smerom: že technológie dokážu vystihnúť intuície, ktoré niektorí myslitelia už vyslovili, ale vtedy sa zdali šialené, zatiaľ čo teraz sa uskutočňujú. Napríklad tá intuícia Friedricha Nietzscheho: „Ja som mnoho.“ Niečo podobné skúmate pomocou umeleckej inštalácie Narcistická mašina, kde zmnožujete obrazy návštevníkov.
Áno, žijeme vo veľmi vďačnej dobe. Zrazu sa nám dostali do rúk nástroje, pomocou ktorých môžeme teórie nielen znázorniť, ale aj vytvárať.
Alebo žiť…
Áno, vlastne začať žiť. Každý máme viac ja – profesijné, intímne, on-line… Teraz hovoria všetci o umelej inteligencii a majú strach.
A vy sa nebojíte?
Mám zmiešané pocity. Mňa to, samozrejme, tiež ihneď chytilo, okamžite som sa s tým hral, všeličo vyskúšal. Ale nie som slepý nadšenec technológií. Tiež mám obavy, čo z toho bude. Veľmoci, ktoré majú ambície imperiálneho druhu – Čína, Rusko, samozrejme, aj USA –, tie vedia, že je to silný nástroj na presadzovanie vlastnej sily. Každá veľmoc bola veľmocou vďaka technológii. Dnes to nebude iné.
To je druhá stránka, ktorú Viliam Flusser reflektoval napríklad v knihe Postdejiny: že sme podrobení programom, že nie sme slobodní. To, čo si myslíme, že je sloboda, je skôr dobrovoľnosť v rámci toho, čo nám systém umožňuje. Ale skutočná sloboda znamená, že heknete program alebo systém. V tejto súvislosti ma zaujalo, že za najvyšší umelecký prejav považujete hekerstvo.
Ak niekto zachráni ľudstvo, tak hacker.
To mi musíte vysvetliť.
Skutoční umelci nie sú v pravom zmysle slova umelci, ale hackeri. Tí, ktorí rúcajú program, sú paradoxne jeho garantmi. To sú ľudia, ktorí majú silné vedomie toho, čo je, a rozpoznávajú slepé miesta. To oni vedia, čo sa vlastne deje. Ostatní blúdia. Posledných pätnásť rokov som v Karlsruhe pravidelne organizoval druhú najväčšiu konferenciu hekerov v Európe, takzvaný Gulaschprogrammiernacht. Zakaždým prišli dve až tri tisícky ľudí. Mám dojem, že sa táto scéna podceňuje. To sú jasnozriví ľudia. Flusser niekde hovorí, že dnes je to ako v stredoveku: spoločnosť bola rozdelená na gramotných a negramotných, väčšina ľudí bola negramotná. Dnes je to podobné, ale gramotní už nie sú tí, ktorí vedia písať a čítať, to je málo, ale tí, ktorí ovládajú programy, teda technológie.
Najvyšším umením je byť slobodný? V tom prípade upozaďujete estetický rozmer diela.
Estetika je pre mňa dôležitá, ale nie prvoradá. Ale tiež odmietam také to: buď robíte niečo estetické, alebo konceptuálne. Myslím, že by malo ísť ruka v ruke s druhým. Veľmi nefandím konceptuálnym umelcom, ktorí majú nejakú, povedzme, myšlienku, spoja dva drôty, rozvinú okolo toho nejakú teóriu, ale pozerať sa na to nedá. Na druhej strane tiež odmietam samoúčelnú estetiku. Veci typu „Jé, to je pekné…“ ma tiež nezaujímajú. Myslím si, že krása aj idea musia ísť ruka v ruke a jedno má posilňovať druhé.
Odmietate reči o tom, že umelec stráca v súčasnej spoločnosti relevanciu. Tvrdíte, že to, čo stráca relevanciu, sú skôr umelecké štruktúry, ktoré vznikli v devätnástom storočí, čím myslíte umelecké školy, galérie, kritiky.
Áno, najzaujímavejšie projekty, myšlienky, produkty sa dnes objavujú mimo inštitúcie. Ale je to až dnes? Nebolo to tak vždy? Inštitúcie majú zotrvačnosť, ľudia si radi vytvárajú pohodlie a nikoho neprekvapí, že v tom sa umeniu nedarí. V súčasnosti je to nápadnejšie ako inokedy, pretože sme súčasťou skutočne mohutných technologických skokov. Inštitúcie z devätnásteho storočia sa stretávajú s technológiami dvadsiateho prvého storočia a ľudia sa čudujú, že to nefunguje. To nie je len v umení, to sú aj humanitné fakulty, to je najskôr celá univerzitná sféra.
Ale keď som si prechádzala vaše rozhovory, pojednanie z vašej knihy Perpetuum mobile, zdalo sa mi, že ste sa v univerzitnom prostredí cítili vždy dobre, že tá ťarcha, o ktorej hovoríte, je záležitosťou posledných pár rokov.
Mal som ohromné šťastie. V Düsseldorfe, Karlsruhe, Prahe – všade som bol obklopený špičkami. Pracoval som s Paikom, v Karlsruhe bol Boris Groys, koľkokrát som tu stretol Baudrillarda, pracoval som s Peterom Sloterdjikom, bol tu Daniel Libeskind. To človeka nabíja a inšpiruje. Ale táto generácia mysliteľov je preč a nikto ju nenahradil. Nikto.
Spomenuli ste Karlsruhe. V roku 2007 ste tam získali profesora. Niečo viem o nemeckom akademickom prostredí, a tak dodávam, že to je obrovský úspech. Učili ste tam do tohto roku.
Bol to úspech, to áno, ale hlavne to bolo ohromné obdobie. Ale je koniec, dnes tu vládne diktatúra proletariátu.
To je ostré tvrdenie.
Neviem to inak pomenovať.
Tak to vysvetlite.
Počas posledných štyroch rokov to tu zahltila ideológia. Kedysi tu vládli filozofické, intelektuálne, umelecké hviezdy, teraz priemernosť. Začali sa najímať ľudia podľa „kamarátšaftov“, všetci boli ideologicky prepojení cez rod, klímu, postkoloniálnu filozofiu. Mne by to samo osebe neprekážalo, nech si robia, čo chcú. Lenže nastalo hrozivé, pre mňa neznesiteľné zúženie slobody, rozmanitosti, zvedavosti. Tomu hovorím diktatúra proletariátu. Tí ľudia sa držia ideológie ako kliešte, pretože nemajú nič vlastného, žiadnu vlastnú myšlienku, žiadny vlastný elán. Ten príbytok je mŕtvy.
Myslíte teda, že schopní ľudia existujú, nedostanú však príležitosť, keď nie sú správne zasieťovaní, ideologicky nastavení?
Áno, hlásia sa sem skvelí, medzinárodne významní ľudia, ale zamestná sa niekto z vlastného okruhu. Robia si to tu útulné.
A študenti?
Ako že by sa búrili?
Napríklad.
To je preč. Týmto vírusom sú nakazení všetci. Keď bola korona, hovoril som: „Korona nie je ten hlavný vírus, ktorý nás tu trápi. Čo nás trápi, je vírus konformity.“ Netuším, prečo dnes študenti nechcú experimentovať, robiť šialené veci, ísť po nevyšliapaných cestách. Všetko, čo robia, je sociálne angažované a všetko je rovnako tupé, nesústredené, povrchné. Ale nikomu nič nevytýkam. Ako mladý človek som bol aj produkt svojej doby, to sme všetci. Mal som šťastie, že som nasával slobodu, a keby som ju nehľadal, považovali by ma za blázna. Dnešní študenti chcú istotu, zabezpečenie, kariéru. Preč je hravosť, zvedavosť, risk. Mal som šťastie, že som bol pri výbuchu slobody. Asi je to výnimočné.
Ste Žid v Nemecku. Na berlínskych domoch sa opäť objavujú Dávidove hviezdy, na demonštráciách počuť antisemitské heslá. Ako sa dnes v Nemecku cítite?
To viete, že tie antiizraelské, antisemitské afekty vnímam silno. Existujú tu tri skupiny, z ktorých to vychádza. Moslimovia, radikálni ľavičiari, ktorí sú však súčasťou mainstreamu, a radikálni pravičiari. Tieto tri smery sa hnevajú na Židov. Ale pozrite sa, ja nie som slepo proizraelský. Keby som bol v Izraeli, tiež by som demonštroval proti Netanjahuovi. Nemyslím si, že to stojí takto: Buď si za Izrael, alebo proti. Je to zložitá krajina s rozmanitými prúdmi. Chápem, aký zložitý je Blízky východ.
Hamas si vzal za rukojemníkov nielen stovky Židov, ale aj Palestínčanov. Ale že tu mnohí intelektuáli a umelci nie sú schopní odsúdiť ani tie zverstvá, to viete, že vás to zarazí... A potom vás chytí smútok. Uvedomíte si, čo je Európa za poklad; a že tento poklad možno mizne a že sme si to dosť nevážili. Európa je ten najväčší poklad, aký ľudstvo kedy malo. Rád hovorím, že som európsky nacionalista. Nič lepšie tu nebolo, napriek všetkému tomu zlu…
Nečítali ste nedávny rozhovor so Slavojom Žižekom v Die Zeit? Ľavici vytýkal sebabičovanie a hovorí ako teraz vy. Áno, Európa mala otrokov, rovnako ako moslimovia, ale len Európa bola schopná sa systematicky proti otroctvu postaviť.
Áno, napadnutie Izraela vnímam ako kultúrny zlom. Ľudia sú naivní, keď si myslia, že ide len o Blízky východ. Nie, tu sa skutočne zápasí o dušu Západu. Mysleli sme si, že Európa stojí na pevných základoch. Nestojí.
Vaši rodičia prežili, ale oni o svojich rodičov počas holokaustu prišli. Bojíte sa dnes v Nemecku?
Mám zmiešané pocity a niekedy aj strach, nie bezprostredný strach, ale strach to je. Na čele nemám vytetovanú hviezdu. Ale desí ma, že s jarmulkou by si dnes len tak nikto nevyrazil. Pri každej synagóge stojí policajt. Ale Nemci za to nemôžu...
Nie?
Sčasti za to môže ich naivita. Nikto od nikoho nechce, aby miloval Izrael, ale keď sem púšťame ľudí zo Sýrie, z Iraku, tak musíme mať metódu, ako zabrániť tomu, aby rozvrátili základné hodnoty. Znovu hovorím, že Európa je poklad. Ale nejde len o Nemcov. Možno sme si všetci prestali Európu vážiť, neuvedomovali sme si, aká mocná je sloboda a ten intelektuálny základ, z ktorého vyrastá. Uvedomíme si to aspoň teraz?
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.