Teraz zápasíme o dušu Západu. Ak niekto zachráni ľudstvo, tak heker, vraví Michael Bielický
Čím pôvodnejšie myšlienky, tým inovatívnejšie technológie potrebujeme, aby sme ich sprístupnili súčasnosti. To si myslí mediálny umelec Michael Bielický. V deväťdesiatych rokoch sa vydal po Mojžišových stopách s vybavením, ktoré je dnes súčasťou každého smartfónu, ale vtedy musel povolať na pomoc izraelskú armádu. Zatiaľ čo prechádzal v džípe Negevskou púšťou, návštevníci umeleckého festivalu v Linzi sledovali jeho cestu na obrazovke. Vtedy zázrak, dnes nič neobvyklé. Exodus, jeden z najmocnejších archetypov západnej kultúry, sa pre tohto „hybridného umelca“ pracujúceho na pomedzí analógových a digitálnych technológií stal životným projektom. Tematizuje prerod otroctva na slobodu aj premenu homo sapiens na homo digitalis.
Michael_Bielicky,_Eröffnung_der_Ausstellung__Kunst,_die_im_Wege_steht__am_ZKM
Michael Bielický. Foto: FB/Michael Bielický.
So svojimi rodičmi ste v šesťdesiatom deviatom odišli z Československa do Nemecka. Mali ste vtedy pätnásť. Ako ste odchod prežívali? Zaujalo ma, že ste sa po gymnáziu rozhodli pre medicínu.
Najprv som sa musel naučiť po nemecky, dokončiť gymnázium, potom som skutočne šiel na medicínu, keď som mal dvadsať, možno dokonca dvadsaťjeden rokov. Môj otec bol profesor, dermatológ, ale aj muzikant, brat šiel tiež na medicínu, v otcových stopách na dermatológiu.
Ale na mňa čoskoro udrela kríza identity a utiekol som až do Spojených štátov. Veľmi som nevedel, čo so sebou, zostal som nejaký čas v New Yorku a tam sa to začalo cibriť. Vrhol som sa na fotografovanie. Keď som sa vrátil do Nemecka, už som vedel, že ma zaujíma umenie. Dostal som sa na Akadémiu výtvarných umení v Düsseldorfe, ale až na druhýkrát. To bol veľký dar. Vtedy tam učili samé hviezdy, najprv som študoval u Bernda Bechera, neskôr u Nama Juna Paika, čo bol priekopník videoartu.
Takže ste sa z medika prerodili v umelca.
Takto by som to nepovedal. Nikdy mi nešlo o to, aby ma niekto oslovoval umelec, aby som si mohol hovoriť „umelec“. Vždy som hľadal slobodu. Asi preto som skončil pri umení.
Od začiatku ste s umením prepájali moderné technológie. Zapojili ste do svojich inštalácií video, to bola vtedy novinka.
Vtedy to novinka už nebola. Nam June Paik, ktorý sa neskôr stal mojím učiteľom a ja potom jeho asistentom, použil obrazovku v umeleckom kontexte už v roku 1963. Keď som sa do toho pustil ja, ubehlo medzitým dvadsať rokov. Ale ja som sa presunul od videa smerom k digitálnym technológiám, okrem iného k počítačom.
Čím vás tak fascinovalo spojenie moderných médií a umenia? V jednej prednáške ste sa priznali, že technický typ nie ste.