Poznámka k Mazákovmu sporu s vládou o odvolávaní členov Súdnej rady

Profesor ústavného práva Tomáš Ľalík reaguje na diskusiu o odvolávaní členov Súdnej rady a sťažnosť predsedu Súdnej rady Jána Mazáka na postup novej vlády, ktorá nominantov vlády odvolala.

Vláda vo štvrtok 2. novembra 2023 odvolala svojich troch nominantov v Súdnej rade a nahradila ich inými tromi osobami. Na druhý deň exčlenovia Súdnej rady, ktorí boli odvolaní, avizujú, že rozhodnutie vlády o ich odvolaní napadnú pred ústavným súdom ústavnou sťažnosťou, pretože sú názoru, že im vláda zasiahla do ich ústavného práva na výkon verejnej funkcie. Tému odvolávania členov Súdnej rady sledujem z profesionálneho hľadiska viac ako 10 rokov, a preto by som sa rád s čitateľmi podelil o svoje dojmy z tejto kauzy.

Súdna rada vznikla na základe ústavného zákona č. 90/2001 Z.z.. a má 4 kategórie členov: najväčšiu skupinu volia sudcovia (v súčasnosti 9), troch členov menuje prezident, troch vláda a troch členov volí parlament. Od začiatku svojej existencie právna úprava určovala, že členovia Súdnej rady môžu byť odvolaní pred skončením svojho 5-ročného funkčného obdobia. Do roku 2003 boli dôvody pre odvolanie prítomné v zákone o Súdnej rade a konkrétne išlo o pozbavenie alebo obmedzenie v spôsobilosti na právne úkony, resp. ak člen rady nemohol vykonávať svoju funkciu dlhšie ako rok zo zdravotných dôvodov. Kým ústava umožňovala odvolanie, ale nestanovovala dôvody pre takýto postup, zákon o Súdnej rade predvídal vyššie uvedené objektívne dôvody. Tieto dôvody zákonodarca zákonom č. 426/2003 Z.z. zrušil. Teda ostala ústavná aj zákonná možnosť odvolať člena Súdnej rady, ale dôvody pre takýto postup absentovali.

Politická prax bola taká, že členovia neboli odvolávaní pred uplynutím funkčného obdobia, a to ani pri zmene vládnej garnitúry. Tak napríklad prvá vláda Roberta Fica v roku 2006 ponechala nominantov predošlej vlády a parlamentu. Situácia sa zmenila po parlamentných voľbách v roku 2010, kedy vláda Ivety Radičovej odvolala vládnych nominantov v roku 2011. Ako to v týchto situáciách býva, vec skončila na ústavnom súde, ktorý uznesením IV. ÚS 46/2011 sťažnosť odmietol. Dôvodom pre odmietnutie bol argument, že ak ústava ani zákon dôvody pre odvolávanie členov neobsahujú, vláda (či iný orgán) môže svojich nominantov odvolať bez udania dôvodu v zmysle „kto menuje, ten aj odvoláva“. Vzťah členov Súdnej rady k orgánom, ktoré ich do funkcie nominovali, je tak založený na politickej dôvere.

Možnosť svojvoľného odvolávania členov rady ostala nezmenená až do roku 2018. Niektoré senáty ústavného súdu sa snažili prelomiť uvedený názor štvrtého senátu, čo sa napokon po 7 rokoch aj podarilo v uznesení PLz. ÚS 2/2018. Väčšina ústavného súdu (podľa mňa vecne správne) uviedla, že člena nie je možné odvolať, pokiaľ sa v právnom predpise nestanovia objektívne dôvody pre takýto postup. V opačnom prípade príde k porušeniu ústavného práva na výkon verejnej funkcie ako aj negáciu nezávislosti Súdnej rady.

Dráma však pokračovala aj tretím dejstvom.