Boh nemá krajinu. Kňaz zachránil vyše šesťtisíc ľudí, pokus o záchranu posledného mu vyčítali

Ešte predtým, ako sa Nemecko pustilo do „Bleskovej vojny, sa O’Flahertymu podarilo niečo ako „blesková kariéra“. Po štúdiu teológie vstúpil do diplomatických služieb Vatikánu a postupne pracoval v Egypte, Haiti, Dominikánskej Republike i Československu. Druhá svetová vojna ho zastihla vo Vatikáne ako pracovníka Svätého ofícia, teda dnešného Dikastéria pre náuku viery. Začiatok činnosti „írskeho Schindlera“ je spojený s koncom Mussoliniho režimu.

Keď Taliansko vyhlásilo vojnu Nemecku, v talianskych táboroch zostalo bez dozorcov približne päťdesiattisíc vojnových zajatcov (niektoré zdroje uvádzajú až 80-tisíc). Na úteku pred Nemcami hľadali mnohí útočisko v Ríme, uprostred ktorého sa nachádzal nezávislý Vatikánsky štát.

Veľmi rýchlo sa rozšírila „správa, že každý večer stojí na schodoch pred Bazilikou sv. Petra vysoký monsignor. O’Flaherty mal vyše meter deväťdesiat; bol športovo stavaný, bývalý boxer. K spojeneckým vojakom sa správa dostala rýchlo: je tu niekto, koho môžeme osloviť, pomôže nám, má v ruke modlitebnú knižku, a ak budeme mať šťastie a dostaneme sa na Námestie sv. Petra, vezmeme nás do úkrytu,“ hovorí nemecký novinár Arne Molfenter.

V roku 2014 vydal spolu s Rüdigerom Stremplom knihu o živote a diele Mons. Hugha O’Flahertyho Über die weiße Linie (Cez bielu čiaru), v ktorej tvrdia, že žiaden iný jednotlivec nezachránil počas vojny viac spojeneckých vojakov, ako otec O’Flaherty.

Nebol na to sám

S pribúdajúcimi utečencami bolo potrebné rozšíriť aj sieť pomocníkov. O’Flahertymu podal pomocnú ruku britský vyslanec pri Svätej stolici sir Francis Osborne spolu so svojím komorníkom Johnom Mayom, ktorý disponoval rozsiahlou sieťou kontaktov. Dielo podporil aj gróf Sarsfield Salazar zo Švajčiarskeho veľvyslanectva v Ríme a neskôr aj britský dôstojník major Sam Derry.

Organizácia dostala názov „Rímska úniková línia“ a preslávila sa pomocou bez ohľadu na politický názor, rasu alebo náboženskú príslušnosť. Keď z Berlína prišiel do Ríma rozkaz na deportáciu židov do koncentračných táborov, pomoc otca O´Flahertyho sa automaticky sústredila týmto smerom.  

Otec Hugh O’Flaherty sa až do oslobodenia Ríma v júni 1944 priamo podieľal na záchrane viac než šesťtisícpäťsto ľudí z dvadsiatich piatich krajín. Záchranný projekt by nebol dosiahol také rozmery bez finančnej podpory veľkorysých darcov, ktorej výsledná suma sa vyšplhala v prepočte na približne tridsaťpäť miliónov eur.

Hra na mačku a myš

Írsky kňaz a jeho skupina umiestňovali utečencov v rímskych kostoloch, kláštoroch, kňazských seminároch i súkromných príbytkoch, pričom niekedy išlo o byty v blízkosti nemeckých centier. Otec O’Flaherty to odôvodnil vtipne, no logicky: „Nič sa nebojte. Horenos sa pod nos pozerať nebude.“

Veliteľ gestapa v obsadenom Ríme plukovník Herbert Kappler po čase zistil, že za Rímskou únikovou líniou stojí otec O’Flaherty. Chýbali mu však priame dôkazy o podpore iniciatívy zo strany oficiálne neutrálneho Vatikánu, ktoré mohli Nemecku poslúžiť ako zámienka na jeho napadnutie. Stačilo to však na vydanie zákazu pre otca O’Flahertyho prekročiť líniu, ktorá delila Vatikán od zvyšku mesta. Pri prekročení línie mal byť okamžite zastrelený. 

Kappler sa niekoľkokrát pokúsil uniesť a zabiť O’Flahertyho a vypísal na jeho hlavu odmenu 30-tisíc lír. Írsky duchovný zapojil všetky svoje divadelné schopnosti a prezliekal sa za zametača ulíc, poštára, remeselníka či dokonca mníšku, aby sa mohol pohybovať medzi Vatikánom a okupovaným talianskym územím. V preoblečení za vysokopostaveného nacistického vojaka sa raz takmer stal obeťou atentátu. Legendárny je tiež pokus dvoch agentov gestapa o únos otca O’Flahertyho, ktorý však úspešne zmarili štyria švajčiarski gardisti.

Boh nemá krajinu

Pri všetkých zápasoch o životy iných, vyhral však otec O’Flaherty v prvom rade zápas so sebou samým. Vystihujú to jeho životné paradoxy, v ktorých ho posúvali v ľudskosti. Prvú časť jeho životného príbehu poznačila averzia voči Angličanom, ktorú ešte umocnila násilná smrť štyroch priateľov.

Počas vojny pri návšteve zajateckých táborov začal v každom človeku vidieť svojho blížneho. Výsledkom bola jeho veta „Boh nemá krajinu“, ktorou zdôvodňoval svoje záchranné akcie počas vojny. Rovnaký princíp uplatňoval aj po skončení vojny voči nemeckým zajatcom, ktorým priznával rovnaký rešpekt ako ostatným väzňom počas vojny. 

S veľkým nepochopením sa stretol aj jeho postoj voči niekdajšiemu nepriateľovi Kapplerovi, ktorý bol za vojnové zločiny odsúdený na doživotné väzenie. Kappler stál za masakrom v Ardeatinských jaskyniach, kde nacisti zavraždili 335 civilných rukojemníkov ako desaťnásobnú „odpoveď“ na tridsaťtri nacistických obetí predošlého atentátu. Kappler však odmietal osobnú zodpovednosť tvrdením, že on len vykonával rozkazy Hitlera.

Napriek odsúdeniu verejnosti mal Keppler pravidelne každý mesiac vo väzení rovnakú návštevu – otca Hugha O’Flahertyho. Traduje sa, že jeden z pomocníkov otca O’Flahertyho zúril: „Ten muž je monštrum! Vrah! Spomeň si na celý čas, kedy sa ťa pokúšal uniesť! Keby mal tú možnosť, zabil by ťa holými rukami!“ Odpoveď írskeho kňaza ho zrejme rozzúrila ešte viac: „Vďaka Bohu, že na to nemal príležitosť, inak by mu už nezostal absolútne nikto, kto by mu pomohol.“ Otec O’Flaherty Kapplera z väzenia nedostal. Aspoň nie fyzicky. V roku 1959 ho vo väzení pokrstil.

Príbeh otca Hugha O’Flahertyho v sebe nesie viacero odkazov. Na päťdesiate výročie smrti mu v rodnom Killarney odhalili sochu. S breviárom v ruke sa ponáhľa popri stene s vyznamenaniami a nápisom: Boh nemá krajinu. Minimálne jeden z odkazov írskeho Oskara Schindlera má jednoznačný duchovný rozmer: Boh síce nemá krajinu, ale zato „potrebuje“ srdce človeka.